Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil rozsudok v prípade M. M. B proti Slovenskej republike

Štrasburg, 26. novembra 2019 – Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil rozsudok, ktorým rozhodol o porušení článku 8 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd. 

Násilie v rodinách sa dokazuje veľmi ťažko.Najhoršie je, keď ide o zneužívanie deťaťa vlastným rodičom. V tomto prípade ide o zneužívaní dcérky vlastným otcom. Táto trauma ostáva u dieťaťa navždy. Napriek opakovanému podaniu trestného oznámenia, dieťa celá spoločnosť neuchránila.

Znalecké posudky od viacerých znalcov boli v rozpore. Deti v 4 rokoch nevedia opísať takúto skúsenosť bez skutočného prežitia. Detí majú fantáziu, no znalec, psychológ to vedia rozoznať.

Trpezlivá matka sa postupne dopracovala k pravde. Dokazovanie bolo zložité, no dokázala vydržať až do konca. Celé roky súdov, odvolávaní… Nové posudky. Nakoniec až Súd pre ľudské práva vyhlásil rozsudok.

Koľko nevinných detí podobne trpí a rodič ich nedokáže chrániť. Nás takéto prípady trápia. Naším heslom je: Dieťa je Dar, nie tovar. Nedovoľme, aby jedinci ničili detí.

Uvedomujú si to všetci, kto prichádza do styku s DEŤMI? Lekár, znalci, policajti, sudcovia, kolízne opatrovníčky…

​Autor: Dagmar    

Celý prípad si môžete prečítat tu: http://www.justice.gov.sk/Stranky/aktualitadetail.aspx?announcementID=2604&fbclid=IwAR0AtmD-1jkrsTjb6YK9zvC9X1wNXX5x8gIig8n6L7-yq_cgwSgM-nSrG7M

Lúč pre Dieťa sa zúčastnil slávnostnej konferencie, ktorá pripomenula 30. výročie Dohovoru o právach dieťaťa

Rezort spravodlivosti spolu so Spoločnosťou priateľov detí z detských domovov Úsmev ako dar a Justičnou akadémiou SR pripravili slávnostnú konferenciu v Inštitúte vzdelávania Ministerstva spravodlivosti SR v Omšení pri príležitosti 30. výročia platnosti Dohovoru OSN o právach dieťaťa. Záštitu nad ňou prebral minister spravodlivosti Gábor Gál. 

Konferencia Dohovoru a právach Dieťaťa bola veľmi dôležitá pre všetkých zúčastnených. Naša organizácia Lúč pre Dieťa sa zúčastnila v zastúpení predsedu Dagmar Dureckovej, asistentky Bc. Andrei Sopuskovej, sekretár Ing. Jaroslav Durecko.

Medzi účastníkmi boli aj zahraničný účastníci. Česká senátorka Jitka Chalánková sa vo svojej práci v parlamente venuje oblasti sociálnych vecí, rodinnej politike a problematike starostlivosti o ohrozené deti. A v marci roku 2014 prvý raz v poslaneckej snemovni ČR predniesla interpeláciu, v ktorej upozornila na praktiky nórskej sociálnej služby Barnevern. Odvtedy je pre pani senátorku Chalánkovú tento problém prioritou. 

Zo Spojených Kráľovstiev, Helen Newman, sa stretávala v praxi s nerovnosťou, ktorú zažili cudzinci zo strany niektorých organizácií pôsobiacich v rámci anglického právneho systému. V tomto právnom systéme je často etnicita, kultúra a národná príslušnosť nepochopená a často ignorovaná. 

Marie-Claire Sparrow je nositeľka ceny Legion d‘ Honneur. Marie-Claire hrdinsky vystupovala vo viacerých prípadoch pred anglickým odvolacím súdom. V prípade, kde bola požiadaná zastupovať pro bono slovenských rodičov, si zažila nepríjemnosti a útoky zo strany sudcu spravodajcu za to, že si dovolila podať odvolanie. 

Roger Kiska vystupoval vo viacerých prípadoch pred ESĽP, keď došlo k nespravodlivému odlúčeniu detí od ich rodín vedených proti  Francúzku, Spojenému kráľovstvu, Nemecku, Nórsku a Švédsku. Aktuálne zastupuje rodiny v dvoch prípadoch: Bodnáriu proti Nórsku a Williams proti Spojenému kráľovstvu.

Ruby Harrold-Claesson bola pozvaná do viacerých európskych krajín, Nového Zélandu a Jamajky, aby poskytla konkrétne informácie a varovala pred inšpirovaním sa škandinávskou politikou. Vyhrala tri prípady na ESĽP.

Počas konferencie sme prehĺbili našu spoluprácu a nadviazali nové kontakty k lepšej kvalitnejšej poradenskej službe.

Všetkým týmto významným osobnostiam zo zahraničia Spoločnosť priateľov detí z detských domovov Úsmev ako dar a Asociácia rodinných sudcov udelila ocenenie za „mimoriadnu statočnosť, súcit a humanitárnu angažovanosť za práva detí nebyť oddelené od svojich rodičov“ podľa článku 9 Dohovoru o právach dieťaťa.

Zdroj: http://www.justice.gov.sk/Stranky/aktualitadetail.aspx?announcementID=2605&fbclid=IwAR3dtD8PqCmAaldxIW7f9V7szV2RoBhD6iM6amsn1LJHDIJHcaeMUyuVmpo

Autorka : Dagmar

Judikatura zaručujúca každému právo na rešpektovaní jeho rodinného života

a) Všeobecné zásady

202.  The first paragraph of Article 8 of the Convention guarantees to everyone the right to respect for his or her family life. As is well established in the Court’s case-law, the mutual enjoyment by parent and child of each other’s company constitutes a fundamental element of family life, and domestic measures hindering such enjoyment amount to an interference with the right protected by this provision. Any such interference constitutes a violation of this Article unless it is “in accordance with the law”, pursues an aim or aims that is or are legitimate under its second paragraph and can be regarded as “necessary in a democratic society” (see, among other authorities, K. and T. v. Finland [GC], no. 25702/94, § 151, ECHR 2001‑VII; and Johansen, cited above, § 52).

203.  In determining whether the latter condition was fulfilled, the Court will consider whether, in the light of the case as a whole, the reasons adduced to justify that measure were relevant and sufficient for the purposes of paragraph 2 of Article 8 (see, among many other authorities, Paradiso and Campanelli, cited above, § 179). The notion of necessity further implies that the interference corresponds to a pressing social need and, in particular, that it is proportionate to the legitimate aim pursued, regard being had to the fair balance which has to be struck between the relevant competing interests (ibid., § 181).

204.  In so far as the family life of a child is concerned,the Court reiterates that there is a broad consensus, including in international law, in support of the idea that in all decisions concerning children, their best interests are of paramount importance (see, among other authorities, Neulinger and Shuruk v. Switzerland [GC], no. 41615/07, § 135, ECHR 2010). Indeed, the Court has emphasised that in cases involving the care of children and contact restrictions, the child’s interests must come before all other considerations (see Jovanovic, cited above, § 77, and Gnahoré v. France, no. 40031/98, § 59, ECHR 2000‑IX).

205.  At the same time, it should be noted that regard for family unity and for family reunification in the event of separation are inherent considerations in the right to respect for family life under Article 8. Accordingly, in the case of imposition of public care restricting family life, a positive duty lies on the authorities to take measures to facilitate family reunification as soon as reasonably feasible (K. and T. v. Finland, cited above, § 178).

206.  In instances where the respective interests of a child and those of the parents come into conflict, Article 8 requires that the domestic authorities should strike a fair balance between those interests and that, in the balancing process, particular importance should be attached to the best interests of the child which, depending on their nature and seriousness, may override those of the parents (see, for instance, Sommerfeld v. Germany [GC],no. 31871/96, § 64, ECHR 2003‑VIII (extracts)), and the references therein).

207.  Generally, the best interests of the child dictate, on the one hand, that the child’s ties with its family must be maintained, except in cases where the family has proved particularly unfit, since severing those ties means cutting a child off from its roots. It follows that family ties may only be severed in very exceptional circumstances and that everything must be done to preserve personal relations and, if and when appropriate, to “rebuild” the family (see Gnahoré, cited above, § 59). On the other hand, it is clearly also in the child’s interest to ensure its development in a sound environment, and a parent cannot be entitled under Article 8 to have such measures taken as would harm the child’s health and development (see, among many other authorities, Neulinger and Shuruk, cited above, § 136; Elsholz v. Germany [GC], no. 25735/94, § 50, ECHR 2000-VIII; and Maršálek v. the Czech Republic, no. 8153/04, § 71, 4 April 2006). An important international consensus exists to the effect that a child shall not be separated from his or her parents against their will, except when competent authorities subject to judicial review determine, in accordance with applicable law and procedures, that such separation is necessary for the best interests of the child (see Article 9 § 1 of the United Nations Convention on the Rights of the Child, recited in paragraph 134 above). In addition, it is incumbent on the Contracting States to put in place practical and effective procedural safeguards for the protection of the best interests of the child and to ensure their implementation (see the United Nations Committee on the Rights of the Child General Comment No. 14 (2013) on the right of the child to have his or her best interests taken as a primary consideration, paragraphs 85 and 87, quoted at paragraph 136 above).

208.  Another guiding principle is that a care order should be regarded as a temporary measure, to be discontinued as soon as circumstances permit, and that any measures implementing temporary care should be consistent with the ultimate aim of reuniting the natural parents and the child (see, for instance, Olsson v. Sweden (no. 1), 24 March 1988, § 81, Series A no. 130). The above-mentioned positive duty to take measures to facilitate family reunification as soon as reasonably feasible will begin to weigh on the competent authorities with progressively increasing force as from the commencement of the period of care, subject always to its being balanced against the duty to consider the best interests of the child (see, for example, K. and T. v. Finland, cited above, § 178). In this type of case the adequacy of a measure is to be judged by the swiftness of its implementation, as the passage of time can have irremediable consequences for relations between the child and the parent with whom it does not live (see, inter alia, S.H. v. Italy, no. 52557/14, § 42, 13 October 2015). Thus, where the authorities are responsible for a situation of family breakdown because they have failed in their above-mentioned obligation, they may not base a decision to authorise adoption on the grounds of the absence of bonds between the parents and the child (see Pontes v. Portugal, no. 19554/09, §§ 92 and 99, 10 April 2012). Furthermore, the ties between members of a family and the prospects of their successful reunification will perforce be weakened if impediments are placed in the way of their having easy and regular access to each other (see Scozzari and Giunta, cited above, § 174; and Olsson (No. 1), cited above, § 81). However, when a considerable period of time has passed since the child was originally taken into public care, the interest of a child not to have his or her de facto family situation changed again may override the interests of the parents to have their family reunited (see K. and T. v. Finland, cited above, § 155).

209.  As regards replacing a foster home arrangement with a more far-reaching measure such as deprivation of parental responsibilities and authorisation of adoption, with the consequence that the applicants’ legal ties with the child are definitively severed, it is to be reiterated that “such measures should only be applied in exceptional circumstances and could only be justified if they were motivated by an overriding requirement pertaining to the child’s best interests” (see, for example, Johansen, cited above, § 78, and Aune, cited above, § 66). It is in the very nature of adoption that no real prospects for rehabilitation or family reunification exist and that it is instead in the child’s best interests that he or she be placed permanently in a new family (see R. and H. v. the United Kingdom, no. 35348/06, § 88, 31 May 2011).

210.  In determining whether the reasons for the impugned measures were relevant and sufficient for the purpose of paragraph 2 of Article 8 of the Convention, the Court will have regard to the fact that perceptions as to the appropriateness of intervention by public authorities in the care of children vary from one Contracting State to another, depending on such factors as traditions relating to the role of the family and to State intervention in family affairs and the availability of resources for public measures in this particular area. However, consideration of what is in the best interests of the child is in every case of crucial importance. Moreover, it must be borne in mind that the national authorities have the benefit of direct contact with all the persons concerned, often at the very stage when care measures are being envisaged or immediately after their implementation. It follows from these considerations that the Court’s task is not to substitute itself for the domestic authorities in the exercise of their responsibilities for the regulation of the care of children and the rights of parents whose children have been taken into public care, but rather to review under the Convention the decisions taken by those authorities in the exercise of their power of appreciation (see, for example, K. and T. v. Finland,cited above, § 154; and Johansen, cited above, § 64).

211.  The margin of appreciation to be accorded to the competent national authorities will vary in the light of the nature of the issues and the seriousness of the interests at stake, such as, on the one hand, the importance of protecting a child in a situation which is assessed as seriously threatening his or her health or development and, on the other hand, the aim to reunite the family as soon as circumstances permit. The Court thus recognises that the authorities enjoy a wide margin of appreciation in assessing the necessity of taking a child into care (see, for example, K. and T. v. Finland, cited above, § 155; and Johansen, cited above, § 64). However, this margin is not unfettered. For example, the Court has in certain instances attached weight to whether the authorities, before taking a child into public care, had first attempted to take less drastic measures, such as supportive or preventive ones, and whether these had proved unsuccessful (see, for example, Olsson (no. 1), cited above, §§ 72-74; R.M.S. v. Spain, no. 28775/12, § 86, 18 June 2013, § 86; and Kutzner v. Germany, no. 46544/99, § 75, ECHR 2002‑I). A stricter scrutiny is called for in respect of any further limitations, such as restrictions placed by the authorities on parental rights of access, and of any legal safeguards designed to secure an effective protection of the right of parents and children to respect for their family life. Such further limitations entail the danger that the family relations between the parents and a young child are effectively curtailed (see K. and T. v. Finland, cited above, ibid., and Johansen, cited above, ibid.).

212.  In cases relating to public-care measures, the Court will further have regard to the authorities’ decision-making process, to determine whether it has been conducted such as to secure that the views and interests of the natural parents are made known to and duly taken into account by the authorities and that they are able to exercise in due time any remedies available to them (see, for instance, W. v. the United Kingdom, 8 July 1987, § 63, Series A no. 121, and Elsholz, cited above, § 52). What has to be determined is whether, having regard to the particular circumstances of the case and notably the serious nature of the decisions to be taken, the parents have been involved in the decision-making process, seen as a whole, to a degree sufficient to provide them with the requisite protection of their interests and have been able fully to present their case (see, for example, W. v. the United Kingdom, cited above, § 64; T.P. and K.M. v. the United Kingdom [GC], no. 28945/95, § 72, ECHR 2001‑V (extracts); Neulinger and Shuruk, cited above, § 139; and Y.C. v. the United Kingdom, no. 4547/10, § 138, 13 March 2012). From the foregoing considerations it follows that natural parents’ exercise of judicial remedies with a view to obtaining family reunification with their child cannot as such be held against them. In addition, in cases of this kind there is always the danger that any procedural delay will result in the de facto determination of the issue submitted to the court before it has held its hearing. Equally, effective respect for family life requires that future relations between parent and child be determined solely in the light of all relevant considerations and not by the mere effluxion of time (see W. v. the United Kingdom., cited above, § 65).

213.  Whether the decision-making process sufficiently protected a parent’s interests depends on the particular circumstances of each case (see, for example, Sommerfeld, cited above, § 68). With a view to its examination of the present instance, the Court observes that in the aforementioned case it was called upon to examine the issue of ordering a psychological report on the possibilities of establishing contact between the child and the applicant. It observed that as a general rule it was for the national courts to assess the evidence before them, including the means to ascertain the relevant facts (see Vidal v. Belgium, 22 April 1992, § 33, Series A no. 235‑B). It would be going too far to say that domestic courts are always required to involve a psychological expert on the issue of awarding contact to a parent not having custody, but this issue depends on the specific circumstances of each case, having due regard to the age and maturity of the child concerned (see Sommerfeld, cited above, § 71).

Zdroj: CASE OF STRAND LOBBEN AND OTHERS v. NORWAY

https://hudoc.echr.coe.int/eng#{%22docname%22:[%22\%22CASE%20OF%20STRAND%20LOBBEN%20AND%20OTHERS%20v.%20NORWAY\%22%22],%22documentcollectionid2%22:[%22GRANDCHAMBER%22,%22CHAMBER%22],%22itemid%22:[%22001-195909%22]}

Autor: Andrea

Intervencia Slovenskej republiky v konaní pred ESĽP v nemeckom prípade týkajúcom sa žiadosti transexuálneho muža, ktorý porodil dieťa, aby bol úradne vedený ako otec dieťaťa

Slovenská republika intervenuje v prípade O. H. a G. H. proti Nemecku,
v ktorom ESĽP rozhoduje o sťažnosti transexuálneho muža (pôvodne ženy) a jeho dieťaťa. Na svete je všetko možné. Za prostriedky sa dá v dnešnej dobe zmeniť z muža na ženu. Špecializované oddelenia dokážu aj nemožné. Vo veku tynegera je svet plný premien, hormónov a hľadania samého seba. Niečo podobné prežila aj táto mladá dáma. Cítila sa mužom, preto podstúpila všetko pre premenu. Vonkajšie črty sa dajú zmeniť, no vnútro nie. Je zaujímavé, že dokázal si zmeniť meno a pohlavie na rodnom liste.

Vnútorne sa cítil ženou a tak svoje poslanie aj naplnilo sa. Táto žena porodila dieťa. Šokujúce je, že sa chcela dať zapísať ako otec. Otec je súčasťou dieťaťa, bez otca život nevznikne. Vynosiť a porodiť môže iba žena. Žena je stvorená svojím telom aby splnila materstvo.

Zdroj : http://www.justice.gov.sk/Stranky/aktualitadetail.aspx?announcementID=2542&fbclid=IwAR3u72s-jrLO1RuZZkN7nwQNnvuZj271s3F4QNlB-St0nddPgyGffiV9biE

Autor: Dagmar

Najlepší záujem dieťaťa („best interest of child“)

ESĽP vo svojej judikatúre opakovane konštatoval, že článok 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, zaručujúci právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života, nepriznáva žiadnemu z rodičov prednostné právo na výchovu dieťaťa (napr. Dostál proti Českej republike, ods. 55). Žiadna z foriem starostlivosti, ani striedavá osobná starostlivosť, nie je uprednostňovaná. Rozhodujúcim kritériom pri rozhodovaní o forme starostlivosti je najlepší záujem dieťaťa („best interest of child“). ESĽP berie do úvahy, že vnútroštátne orgány požívajú výhodu priameho kontaktu so všetkými dotknutými osobami. Úlohou ESĽP nie je nahrádzať vnútroštátne orgány pri výkone ich právomocí týkajúcich sa rozhodovania o starostlivosti o maloletých a práve styku, ale skôr preskúmať rozhodnutia vydané v rámci ich právomoci vo svetle Dohovoru. (napr. T.P. a K. M. proti Spojenému Kráľovstvu, ods.  71)

Priestor pre voľnú úvahu sa mení v závislosti od povahy riešených otázok a dôležitosti záujmov, o ktoré ide. Konkrétne, ESĽP priznáva orgánom pri rozhodovaní o starostlivosti široký priestor voľnej úvahy.  ESĽP pripomína, že musí byť dosiahnutá spravodlivá rovnováha medzi záujmami dieťaťa  a rodiča a že pri dosiahnutí takejto rovnováhy, musí byť venovaná osobitná dôležitosť najlepšiemu záujmu dieťaťa, ktorý vzhľadom na svoju povahu a závažnosť, môže prevážiť nad záujmom rodiča (napr. Hoppe proti Nemecku, ods. 49). V súlade s tým, rodič nemôže byť oprávnený podľa článku 8 Dohovoru na prijatie takých opatrení, ktoré by mohli poškodiť zdravie a vývoj dieťaťa (pozri napr. Elsholz proti Nemecku, ods. 50).

Príklad, ako sú uvedené princípy aplikované na konkrétne skutkové okolnosti:

Buchs proti Švajčiarsku (27. máj 2014)

ESĽP jednomyseľne rozhodol, že nedošlo k porušeniu práva sťažovateľa na rešpektovanie rodinného života v zmysle článku 8 Dohovoru a zákazu diskriminácie na základe pohlavia v zmysle článku 14 v spojení s článkom 8 Dohovoru tým, že súdy zamietli jeho návrh na spoločný výkon rodičovských práv a povinností.

Sťažovateľ a jeho žena podali spoločný návrh na rozvod a súčasne každý žiadal o výhradný výkon rodičovských práv a povinností svojich dvoch detí. Vnútroštátny súd nechal s odstupom dvoch rokov vypracovať dva znalecké posudky. Znalci sa zhodli, že rodičia mali medzi sebou veľké rozpory, čo malo negatívny vplyv na deti. Tie chceli tráviť čas s obidvomi rodičmi. Zatiaľ čo sťažovateľ  si prial spoločný výkon rodičovských práv a povinností, matka bola proti. Súhlasila však s čo najširším stykom sťažovateľa s deťmi. Navyše, mladšie dieťa chcelo zostať v blízkosti matky. Znalci uviedli, že matka bola ochotná so sťažovateľom spolupracovať a mala dobré výchovné schopnosti, zatiaľ čo sťažovateľ kritizoval starostlivosť matky o deti. Na základe znaleckých posudkov boli v roku 2009 deti zverené do výhradnej starostlivosti matky, sťažovateľ mal možnosť širokého styku s deťmi. Sťažovateľ sa voči rozhodnutiu odvolal. Odvolací súd odvolanie zamietol z dôvodu, že spoločný výkon rodičovskej zodpovednosti nemôže byť nariadený z dôvodu nesúhlasu jedného z rodičov. Následne najvyšší súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že vnútroštátne právo dávalo rovnaké možnosti obom rodičom a rozhodnutie bolo odôvodnené výhradne najlepším záujmom dieťaťa.

Sťažovateľ sťažoval aj na ESĽP. Poukazoval na skutočnosť, že neudelením spoločného výkonu rodičovských práv a povinností došlo k porušeniu jeho práva na rešpektovanie rodinného života v zmysle článku 8 Dohovoru. ESĽP avšak konštatoval, že v každom prípade treba zaistiť najlepší záujem dieťaťa a potvrdil, že vnútroštátne súdy dôkladne preskúmali otázku udelenia rodičovských práv. Opreli sa o znalecké posudky a o dôkazy, ktoré rodičia a svedkovia predložili počas konania a vzali do úvahy nesúhlas matky a kritiku matky zo strany sťažovateľa. Svoje rozhodnutia dostatočne odôvodnili. Sťažovateľ sa mohol k veci opakovane, ústne a písomne vyjadriť pred znalcami, aj súdom. Ďalej uviedol, že pokiaľ ide o vylúčenie spoločnej rodičovskej zodpovednosti v prípadoch, keď s tým jeden z rodičov nesúhlasí, toto spadá do priestoru štátov pre voľnú úvahu, pretože v tejto oblasti neexistuje v Európe konsenzus. Znalci spoločnú formu výchovy v danom prípade neodporučili a sťažovateľ mal naďalej možnosť  širokého styku s deťmi. K porušeniu článku 8 Dohovoru preto nedošlo. Sťažovateľ takisto tvrdil, že vnútroštátna úprava spoločného výkonu diskriminovala rozvedených otcov na základe pohlavia. ESĽP avšak konštatoval, že vnútroštátna úprava dala obom rodičom možnosť žiadať výhradný výkon rodičovských práv a povinností. Článok 14 v spojení s článkom 8 Dohovoru tak neboli porušené.

Autor: Dagmar

Lúč pre Dieťa sa zúčastnil 45. schôdze Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnostné menšiny

Ministerstvo spravodlivosti analyzovalo úspešnosť výkonu súdnych rozhodnutí týkajúcich sa maloletých

Bolo veľkým prínosom sa zúčastniť vo štvrtok 6. septembra 2018 Výboru NR SR pre ľudské práva a národnostné menšiny. Štátna tajomníčka Ministerstva spravodlivosti SR pani Edita Pfundtner predniesla príhovor pani štátnej tajomníčky. Výbor vzal po diskusii správu na vedomie.

Podľa výstupov Analytického centra MS SR za sledované obdobie od 1. júla 2016 do 31. decembra 2017 bolo v minulom roku celkovo (na všetkých okresných súdoch v SR) doručených 571 návrhov na nariadenie výkonu rozhodnutia o výchove maloletých detí. Rozhodnuté bolo v 545 prípadoch. K samotnému nariadeniu výkonu došlo v 119 prípadoch. Inak skončilo 426 prípadov. Ku koncu roku 2017 zostalo na okresných súdoch v SR v predmetnej agende 747 nerozhodnutých vecí.     

V roku 2016 bolo celkovo (na všetkých okresných súdoch v SR) doručených 629 návrhov na nariadenie výkonu rozhodnutia o výchove maloletých detí. Rozhodnuté bolo v 626 prípadoch. K samotnému nariadeniu výkonu došlo v 123 prípadoch. Inak skončilo 503 prípadov. Ku koncu roku 2016 zostalo na okresných súdoch v SR v predmetnej agende 724 nerozhodnutých vecí.

Na rokovaní dňa 6. septembra 2018 štátna tajomníčka Ministerstva spravodlivosti SR pani Edita Pfundtner Výboru NR SR pre ľudské práva a národnostné menšiny doplnila štatistické údaje od 1.1.2018 do 1.6.2018. V tomto sledovanom období bolo celkovo (na všetkých okresných súdoch v SR) doručených 333 návrhov na nariadenie výkonu rozhodnutia o výchove maloletých detí. Rozhodnuté bolo v 399 prípadoch. K samotnému nariadeniu výkonu došlo v 147 prípadoch. Inak skončilo 252 prípadov. K 1.6.2018 zostalo na okresných súdoch v SR v predmetnej agende 696 nerozhodnutých vecí.

Súdy pozitívne vnímajú aj skutočnosť, že od 1. júla 2016 Vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 207/2016 Z. z. z 27. júna 2016, ktorou sa ustanovujú podrobnosti výkonu rozhodnutia vo veciach maloletých, vniesla viac právnej istoty pokiaľ ide o ich povinnosť zisťovať „či sa povinný podrobuje rozhodnutiu a či existujú ospravedlniteľné dôvody, pre ktoré sa povinný nemôže podrobovať rozhodnutiu“. Súdy avizujú, že vyhláška o výkone rozhodnutí v pozitívnom zmysle koriguje doterajšiu nejednotnú prax súdov v záujme princípu spravodlivosti konania a dosiahnutia najlepšieho záujmu dieťaťa. Najmä došlo ku korekcii doterajšej praxe niektorých súdov, ktoré po podaní návrhu na výkon rozhodnutia automaticky, t.j. bez toho, aby zistili, či existujú ospravedlniteľné dôvody, pre ktoré sa povinný alebo dieťa nemôže podrobovať rozhodnutiu, postupovali v konaní nástrojmi represie. Za nástroje represie sa považuje výzva súdu na dobrovoľné splnenie povinnosti, ktorá sa vysielala bezprostredne po podaní návrhu a ktorá prezumuje zavinené konanie t.j. nerešpektovanie titulu. Súdy avizujú, že už nezasielajú výzvy automaticky a nie automaticky ukladajú pokuty alebo zastavujú výplatu rodičovského príspevku. Súdy sa už neuspokojujú s tvrdeniami oprávneného, že povinný sa nepodrobuje rozhodnutiu. Súdy už nevyžadujú od povinného rodiča „drakonické“ plnenie povinnosti najmä vtedy, ak plnenie povinnosti sa vymyká sfére vplyvu povinného. Súdy v zmysle vyhlášky o výkone rozhodnutí sledujú a riadne zisťujú či prípadne dôvody nepodrobenia sa reálne existujú a ak existujú, či ich náhodou nezapríčiňuje práve oprávnený rodič alebo samotné dieťa. V súvislosti s povinnosťou súdov zisťovať či sa povinný podrobuje rozhodnutiu a či existujú ospravedlniteľné dôvody niektoré súdy opätovne prízvukovali aj princípy vyplývajúce z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Podľa judikatúry platí, že treba mať na zreteli situáciu, ak rodič, s ktorým dieťa žije, v styku druhého rodiča s dieťaťom aktívne nebráni, avšak dieťa vyslovene styk odmieta. Osobitne významným je tento aspekt v prípadoch, ak je odmietanie rodiča dieťaťom zapríčinené správaním tohto rodiča, teda ak sa tento rodič nechoval vo vzťahu k dieťaťu vždy vhodne a empaticky. Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva je použitie donucovacích opatrení v takýchto prípadoch kontraproduktívne, a to práve z dôvodu, že môže mať za následok degradáciu vzťahov medzi dieťaťom a neempatickým rodičom.

Dieťa ako plnohodnotný účastník konania

Vzhľadom k tomu, že dieťa nie je „objekt“ súdneho konania ale subjekt (účastník) konania, podstatný faktor, ktorý vplýva na úspešnosť výkonu súdnych rozhodnutí je vôľa a názor maloletého. Väčšina súdov zhodne udávala, že vôľa maloletého má veľký význam v samotnom konaní a že ide o výsostne individuálnu situáciu každého maloletého. Väčšina súdov prízvukovala, že odpoveď na otázku relevancie vôli maloletého, závisí od rozumovej vyspelosti dieťaťa a schopnosti porozumieť dôsledky výkonu rozhodnutia. Jeden súd uviedol, že pri dieťati staršom než 12. rokov je v zásade nemožné uskutočniť faktický výkon rozhodnutia v zmysle jeho odňatia za predpokladu, že samotné dieťa prejaví vôľu nestretávať sa s oprávneným a súdu je z vykonaného dokazovania zrejmé, že by u dieťaťa narazil na odpor v prípade, že by sa rozhodol pristúpiť k uskutočneniu výkonu rozhodnutia. Podľa iného súdu od vekovej hranice 14. rokov by súd mal rešpektovať prejavenú a autenticky zistenú vôľu maloletého dieťaťa nestretávať sa s oprávneným rodičom, keďže uskutočnenie výkonu rozhodnutia odňatím dieťaťa a jeho odovzdaním oprávnenému proti vôli samotného dieťaťa je právne neudržateľné. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že súdy oscilovali pri určovaní veku v rozpätí 10 až 15 rokov.

Súdy avizovali, že zdarný priebeh odňatia dieťaťa spočíva vo viacerých okolnostiach pri faktickom odňatí dieťaťa. Sudcovia a vyšší súdni úradníci potvrdili, že majú obavy z toho, že bez asistencie detského psychológa, ktorý by bol špecializovaný na zvládanie krízových situácií, dôjde k vyhroteným situáciám. V týchto situáciách nie je ochota ísť do fyzického kontaktu s dieťaťom a napr. brať a trhať dieťa z rúk povinného či ťahať dieťa proti jeho vôli do auta. Súdy sú si vedomé aj upozornenia detských psychológov, špeciálnych pedagógov, či pedopsychiatrov, ktorí poukazujú na to, že násilné uskutočňovanie výkonu rozhodnutia môže mať ďalekosiahle nepriaznivé následky na psychické prežívanie dieťaťa, ktoré sa nadôvažok môžu prejaviť až v budúcnosti. Z praxe avizovali súdy prípady, kedy sa u dieťaťa následky takéhoto výkonu rozhodnutia prejavili bezprostredne po výkone, kedy si psychický stav dieťaťa vynútil napr. návštevu lekára a v budúcnosti zase na správaní dieťaťa voči rodičovi, ktorý výkon rozhodnutia inicioval. Niektoré súdy prízvukovali pri aplikácii vnútroštátnej právnej úpravy aj princípy vyplývajúce z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Podľa judikatúry platí, že použitie donucovacích opatrení za účelom výkonu práva styku odôvodnené iba v prípade zjavne nezákonného konania rodiča, s ktorým dieťa žije. Ide o prípady, kedy rodič, s ktorým dieťa žije, aktívne bráni styku druhého rodiča s dieťaťom. Vo väčšine prípadov súdy osobitne vyzdvihli význam súčinnosti orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately spočívajúcej v tom, že orgán zabezpečuje prítomnosti zamestnanca, ktorý najmä svojou odbornou spôsobilosťou a znalosťou rodinných pomerov prispieva k uľahčeniu výkonu rozhodnutia pre dieťa.

V praxi sa stáva, že rušenie resp. marenie styku nemusí vychádzať priamo zo strany povinného alebo oprávneného. Súdy negatívne hodnotia aj vplyv zo strany tretej spriaznenej osoby. Ak si napríklad povinná osoba na styk, ktorý má byť podľa titulu nesprevádzaný, privádza osobu, ktorá sa snaží fotograficky priebeh styku zdokumentovať, súdy poznamenávajú, že pri styku nemá právo byť žiadna ďalšia osoba, s výnimkou pracovníka Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny a aj to len vtedy, ak ho o to požiada súd za účelom prešetrenia realizácie styku.

Medzi ďalšie problémy patrí nerešpektovanie súdnej moci zo strany povinného a s tým súvisiace vyhrotené a nebezpečné situácie pre zúčastnené osoby, ktoré zabezpečujú uskutočnenie výkonu. Medzi nežiaduce vplyvy patrí aj kritická mienka verejnosti na spôsob a nevyhnutnosť uskutočnenia výkonu.​

Prostredie, v ktorom dochádza k výkonu rozhodnutia, rovnako podstatne vplýva na úspešnosť výkonu rozhodnutia. Z vyjadrení súdov vyplýva, že najčastejšie prebieha odňatie dieťaťa v domácom prostredí, nakoľko súd sa snaží uskutočniť výkon rozhodnutia v ranných hodinách, pred odchodom detí do školy. V praxi sa však vyskytli aj prípady odňatia dieťaťa zo školy a nemocničného prostredia. V prípade odnímania dieťaťa zo školy a nemocničného zariadenia, súdy privítali, že od 1. júla 2016 vniesla vyhláška o výkone rozhodnutí viac svetla do tohto špecifického postupu. Súdy privítali to, že personál školy či nemocnice musí poskytnúť súčinnosť súdu tak, aby pri výkone rozhodnutia neboli prítomné ostatné detí z dôvodu ochrany ich dôstojnosti a súkromia samotného odnímaného dieťaťa. 

S týmto bodom nesúhlasíme, sme toho názoru, že rodičia detí odovzdajú do školy, zdravotného zariadenia a majú byť informovaný o takom akte. Škola slúži na vzdelávanie. Zdravotné zariadenie slúži za účelom zdravia. Výkon rozhodnutia súdu mal by byť vykonaný vrámci rodiny , kde dochádza k problému. Škola nedokáže úplne izolovať tento akt. Detí môžu cítiť strach s možností nevrátenia sa domov k rodičom.

Rozhodnutia o návrate maloletého do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní 

Nadužívanie inštitútu odkladu výkonu rozhodnutia kriticky vníma sudkyňa okresného súdu, ktorý je príslušný na rozhodovanie o výkone rozhodnutia o návrat maloletého do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní. Súd avizuje v tejto súvislosti, že obzvlášť v prípadoch nariadeného návratu maloletého do cudziny, odňatie dieťaťa povinnému rodičovi je sprevádzané takmer vždy komplikáciami vedúcimi k neúspešnosti, resp. zmareniu výkonu, spočívajúcimi v obštrukciách spôsobenými povinným rodičom, ako aj  tým, že dieťa  nútenému výkonu zvyčajne prirodzene bráni, nakoľko ide pre neho o neštandardnú situáciu, v ktorej sa zrazu ocitlo, za prítomnosti preň cudzích ľudí a zvyčajne za asistencie polície, povinný rodič  k príprave dieťaťa na odňatie nijako pozitívne neprispieva. Súd poukazuje, že cieľ Haagskeho dohovoru o občianskoprávnych aspektov medzištátnych únosov detí, ktorým je zabezpečiť okamžitý návrat dieťaťa v prípade neoprávneného premiestnenia ako aj úpravy ustanovenia § 134 Civilného mimosporového poriadku, kde je pre návratové konania nariadená  výnimočná rýchlosť – 6 týždňov do vydania rozhodnutia) by sa preto mal riadiť osobitným režimom reflektujúcim osobitnú rýchlosť konania a cieľ Haagskeho dohovoru, tak aby bolo sudcovi, ktorý výkon realizuje umožnené konať rýchlo, pružne, bez potreby prihliadať na zdĺhavý procesný postup, vyzývať na dobrovoľné plnenie a pod. Súd prízvukuje osobitosti návratového konania a navrhuje, aby bola prijatá taká úprava, ktorá možnosť odkladu výkonu v návratových konaniach vylúči, nakoľko odklad výkonu rozhodnutia je nezlučiteľný s cieľom Haagskeho dohovoru, ale aj najlepším záujmom dieťaťa. 

 

Info : www.justice.gov.sk/Stranky/aktualitadetail.aspx?announcementID=2388

 

Dieťa odobraté Nórmi bude riešiť Štrasburg – tvrdenie p. riaditeľky CIPC Andrei Cisárovej je nepravdivé

 

 
 

                                         Dieťa odobraté Nórmi bude riešiť Štrasburg

                                 – Tvrdenie p. riaditeľky CIPC Andrei Cisárovej je nepravdivé

V dnešnej dobe čo raz viac Slovákov žije v zahraničí. Odchádzajú za prácou, štúdiom…Vznikajú manželstvá, partnerstvá rôznych národností. Každá krajina má vlastné zákony, sociálny systém aj pravidla. Pre väčšinu je to cestá do (ne)známa….

Prípad slovenského dievčatká Maxine pozná celé Slovensko. Nórske úrady odobrali plne kojené Maxim rodičom , bez vážneho dôvodu. Rodičia sa obrátili o pomoc na všetky úrady a inštitúcie o pomoc. Jediný úrad CIPC určený na ochranu a pomoc deťom a rodičom v zahraničí. Pani riaditeľka Andrea Cisárová v tomto prípade tvrdila, že rodičia nesúhlasili s premiestnením jurisdikcie na slovensko. Rodičia žiadali o pomoc, no nedostali ju.

Všetci rodičia ako prvé pri problematike s deťmi v zahraničí sa obracajú na úrad CIPC o pomoc, ako premiestniť dieťa na Slovensko. Z našich skúseností pomoc nedostanú.

Tak tiež v tomto prípade , namiesto pomoci nepravdivé tvrdenia. Koľko prípadov, detí je takto uväznených v zahraničí  aj keď je možnosť vrátiť sa do krajiny pôvodu, svojej vlastí….Žiť v kruhu rodiny, blízkych …..

 
 

Autorka : Dagmar Dureckova

Zdroj : HN

Praktické rady z praxe advokátskej kancelárie JUDr. Andreja Garu a vyjadrenie JUDr. Marici Pirošíkovej

Naša organizácia sa zaoberá medzinárodnou problematikou detí.
Zmiešané manželstvá a život v inej krajine prináša veľa zložitých situácii.
Vo Veľkej Británii žije veľa Slovákov a Čechov s partnermi, manželmi Britmi, inej národností z EU, ale aj z iných krajín. Je to cesta do (ne)známa hlavne, čo sa týka života detí.
Pre nás je dôležité spolupracovať s advokátmi, ktorý majú profesionálny prístup k medzinárodnému rodinnému právu a tým je kancelária JUDr. Andreja Garu.

 

Praktické rady z praxe advokátskej kancelárie JUDr. Andreja Garu v spolupráci s  JUDr.Kristína Absolonová, advokátska koncipientka, Mgr.Erika Kišová, advokátska koncipientka.

Advokátska kancelária JUDr Andreja Gara sa špecializuje na medzinárodné rodinné právo . Majú bohaté skúsenosti  v návratových konaní . Tu si môžte prečítať článok z praxe . Príbehy ktoré sú zložité, trvajú roky. Stále sa treba pozerať na práva dieťaťa  , blaho dieťaťa a čo je  v záujme DIEŤAŤA.

 

Medzinárodné únosy detí. Kedy k nim dochádza?

Veľkým prínosom pre našu organizáciu v orientovaní sa v judikatúre a medzinárodnom zákone, dohovoroch  je zástupkyna SR pred ESĽP JUDr. Marica Pirošiková.

Vyjadrenie JUDr. Marice Pirošikovej a JUDr.Petera Rajňáka, predsedu Asociácie rodinných sudcov, JUDr. Róberta Dobrovskeho, PhD.,LL.M,Právnická fakulta , Trnavská univerzita   k prípadom návratového konania. Čo je obvyklý pobyt… Kedy ide o únos dieťaťa jedným z rodičov. …Ako žiadať o pomoc…Kedy súd nariadi návrat do krajiny obvyklého pobytu… a veľa užitočných zákonov, dohovorov nájdete v článku dole.

 

Autorka: Dagmar Dureckova

Odborná konferencia – Krivé obvinenie zo sexuálneho zneužívania dieťaťa počas rozvodu (rozchodu)

Počas rozvodu sú detí dosť potrestané. No, keď jeden z rodičov začne nečestný boj prostredníctvom krivého obvinenia zo sexuálneho zneužívania detí, tak tu začína trestní čin.

Pri tom to obvinení trpí obvinený rodič, nie vždy otec. Začne tohto rodiča odcudzovať celá verejnosť.
V prvom momente rodina, príbuzný, priatelia, známi, spolupracovníci. Ostanú iba tí najvernejší, ktorý veria v nevinu. Takýto rodič príde o prácu i zázemie. Dostane sa do zlého psychického stavu. Nastáva tvrdý a neoblomný boj dokázať nevinu. Každý takto obvinený je zatknutý. Začne vyšetrovanie. Z domu vezmú všetko, kde by mohli byť stopy. V mnohých prípadoch vyšetrovanie trvá dlho. V tedy súd zruší kontakty, rodič nemá možnosť si vyjasniť ani s vlastnými deťmi čo sa deje. Dochádza k odcudzeniu.

Deti v týchto prípadoch trpia najviac. Ničomu nechápu, veď rodič nechce pre ne nič zlé. V presvedčení, počúvať rodiča klamú na výsluchoch polícií, sociálnym pracovníkom.
Dostanú sa medzi dva mlynské kolesá. Jedno počúvajú, druhe musia vo svojom vnútri vedome odstrániť. Dokáže dieťa svojho rodiča iba tak vygumovať ? Ani jedno dieťa to nedokáže.
Tieto detí sú potrestané navždy. Po určitej dobe sa začnú uzatvárať. Trpia emočnou duševnou traumou, psychické poruchy, nenadväzujú vzťahy medzi dospelými.

Tento úmyselný trestný čin musí byť potrestaný, zhodli sa všetci rečníci.

Každý si má uvedomiť:  DIEŤA JE DAR,  NIE TOVAR!

 

 

 

 

 

 

Tu je záznam z konfrerencie, môžte si ju pozrieľ celú:

https://www.facebook.com/TomZdechovskyEP/videos/750761868445424/

https://www.facebook.com/TomZdechovskyEP/videos/750802345108043/

 

 

 

 

 

Autorka: Dagmar Dureckova

Deti do 16. roku majú povinnú školskú dochádzku v celej EU, aj vo Veľkej Británii.

Každé dieťa musí chodiť do školy!

Rodič počas dovolenky vo Veľkej Británii navštívil s dieťaťom lekára. Pri ošetrení lekár posúdil zdravotný stav a vrámci rozhovoru zistil, že dieťa vo veku 11 rokov nenavštevuje školu vo Veľkej Británii. Prizval sociálny servis, ten usúdil, že dieťa dlhodobo nenavštevuje školu. Rodičia tvrdili, že sú na 3 týždňovej dovolenka, no bohužiaľ zákon je zákon.

Dieťa bolo okamžite odobrané, bez súdneho príkazu na príkaz sociálneho servisu. Z ambulancie odchádzali rodičia sami bez dieťaťa.

Vo Veľkej Británii deti povinne nosia uniformy. V tejto krajine sa školská dochádzka berie veľmi vážne. Všetci čo máte detí od 4 rokov do 16 rokov musia navštevovať školu. Tuna dokonca platí dokonca pri užívaní antibiotik  dieťa nemusí ostať na maródke.

Je veľa rozdielov medzi našou krajinou a Veľkou Britániou. Pokiaľ chceme tu trvalo žiť, musíme sa prispôsobiť a rešpektovať ich pravidlá a práva.

Jedno však by malo platiť, dieťa je tu krátko a tak by malo byť premiestnené do krajiny pôvodu.

Autorka: Dagmar Dureckova