Chodievam spávať neskoro a aj tak nezaspím hneď keď sa uložím. Tak tomu bolo aj vtedy.

Uprostred hlbokej noci sa z telefónu ozvalo “cink, cink“, ktoré oznamuje príchod emailovej správy a hoc som ešte nespala, spravidla v noci nekontrolujem prijatú poštu, veď to má čas na ráno.

Po krátkej dobe sa však telefón opäť ohlasuje, tentokrát však pravidelným zvonením “crrrrn” “crrrrn”, môj obľúbený vyzváňací tón, ktorý aj zo spánku ma dokáže spoľahlivo preniesť do bdelej fázy žitia.

Ozvem sa : ,,Áno prosím?”….s ospalým hlasom.

Na druhej strane rýchly dych, cítim, že ide o niečo vážne.,, ,,Dobrý večer, pani viete nám pomôcť?” ozval sa trasúcíi ženský hlas plný strachu.  Hneď na to sa ozval hlas mužský “Dobrý večer, prepáčte že tak neskoro voláme ale nedokážeme čakať do rána.”  ťažký vzdych…..

V tom momente som prebratá. Beriem si okuliare a sadám k stolu, kde mám vždy pripravený poznámkový blok. Vezmem si pero a medzitým komunikujem. “Upokojte sa, povedzte mi, čo sa vlastne stalo.” Tuším, že je to veľmi zlé.

Po chvíľke sa ozve mama “VZALI NÁM DETI !”

Cítim ten strach, bezmocnosť a zúfalstvo. S ťažkým dychom si v duchu vravím, nájdem cestu… aspoň z toho čo viem poradiť, čo majú robiť, aby to zvládli.

Po chvíľke sa ozve otec “Viete nám pomôcť? Dopočuli sme sa, že pomáhate v takýchto prípadoch.”

S pochopením sa prihovorím, snažím sa ich najprv upokojiť, aby vedeli v kľude porozprávať.

Odpovedám: “Prosím vás, najprv sa zhlboka nadýchnite a pomaly vydýchnite. Pokúsim sa vám pomôcť. Poprosím vás však, povedzte mi presne a pravdivo čo a ako sa stalo. Skutočne, ako to bolo. Kde žijete, v ktorej krajine? Ste obaja slovenskej národnosti? Aké staré máte deti?”

Začne dlhý monológ, počúvam a zapisujem si, aby som na nič nezabudla, každá maličkosť je dôležitá.

Otec: “Pani Dagmar, žijeme vo Veľkej Británii. Ja pracujem, máme prenajatý dom. Manželka je na materskej. Som stále zamestnaný, nemáme dlhy. Nič zlé sme neurobili. Sme zodpovední rodičia. Staráme sa o deti, ako najlepšie vieme. Naše jednoročné dieťa sa zranilo. Doma spadlo na dlážku a udrelo si hlavičku.“

Mama: “Ja  som v tom momente telefonovala manželovi a pripravila všetko k lekárovi, manžel bol v tom čase už na ceste domov. Rozhodli sme sa pre vyšetrenie u doktora pre každý prípad. Veľmi plakalo a ja som pocítila strach. Manžel sa vrátil z práce a tak zostal s druhým starším trojročným dieťaťom doma. Sme sami, nemáme tu rodičov. Boli sme neustále v kontakte cez telefón. Prišla som na pohotovosť, kde som oznámila úraz. Začali moje dieťa vyšetrovať. Urobili skeny, neurologické vyšetrenie a iné. Lekár sa vrátil, oznámil, že dieťa má výron na(do) mozgu, že síce je malinký, ale musia dieťatko hospitalizovať, aby bolo pod kontrolou. Lekár kontaktoval príslušnú sociálnu službu. Všetko prebehlo v poriadku. Bola som stále s dieťatkom. Po ďalších vyšetreniach sa pridala sociálna pracovníčka. Lekár bol milý, ústretový, všetko mi vysvetľoval. V rámci rozhovoru sa pridala aj pani zo sociálky. Tá dala jedinú otázku: “Mohol dieťaťu ublížiť aj niekto z rodičov?” Lekár sa ani veľmi nezamýšľal a dal v celku nejednoznačnú odpoveď.  “V tomto momente to nevie vylúčiť.” To bol moment, kedy sa všetko začalo meniť. Od tohto okamihu, na základe vety povedanej doktorom, sociálna pracovníčka začala na mňa úplne inak pozerať. Cítila som niečo zlé.  Mne, matke odporúčali odísť aby som si išla domov oddýchnuť. Ja som nechcela. Chcela som byť so svojím milovaným dieťaťom. Po dlhšom naliehaní, doslova po nátlaku som odišla. Bola som vyčerpaná. Veď sa potrebujete umyť, najesť…. Bola som ešte v nemocnici, keď mi manžel zavolal : “V našom dome sú policajti.” „ To som dostala obrovský strach a nastal vnútorný zmätok. (Čo sa to vôbec deje? O čo tu ide, čo od nás chce polícia?) neviem ani ako som prišla domov.” (utíchajúci hlas plný smútku)

Otec : “Ja som bol doma s druhým dieťaťom. Nechceli sme brať naše druhé dieťa do nemocnice  kvôli opatreniam okolo covidu. Hrali sme sa v izbe. Bol som nervózny zo zranenia, no deťom sa stáva pri hre všeličo.” (Smútok bolo cítiť v každom slove). Zazvonil zvonček. Otvoril som dvere a do domu chceli vstúpiť policajti. Pýtal som sa, čo potrebujú, o čo ide. V tom momente som vytočil číslo na manželku aby som jej to povedal. Hneď som aj zložil telefón. Pustil som ich, veď nič zlé som neurobil. Všetko sa dá vysvetliť. Oznámili mi, že ma zatýkajú za týranie môjho mladšieho dieťaťa. V tom momente sa mi zrútil svet. ČO? JA ZA TÝRANIE SVOJHO DIEŤAŤA? Veď to je nezmysel! „ Na otázku, že musím zariadiť niekoho k staršiemu dieťaťu, odpovedali, “nie je treba. Oň sa postaráme.” “Vyzvali ma, dať ruky dozadu. Poslúchol som. Nekládol som odpor, iba som sa pýtal čo sa deje, ničomu nerozumiem. Zvalili ma nasilu na zem, napriek tomu, že som spolupracoval. Na zemi mi nasadili putá pred zrakom môjho staršieho dieťaťa. Dieťa bolo vystrašené a začalo plakať. Volalo ma oci, oci… Ja som ho iba slovne upokojoval, neboj sa, nič sa neboj…. Vpustili sociálnu pracovníčku, ktorá moje dieťa vzala a plačúce odniesla preč z domu. Ležal som na zemi a v šoku som nechápal čo sa deje. Moje dieťa s plačom odniesli, zavreli dvere. Slzy mi stekali po lícach…Neviem kam ho vzali, nikto mi to nepovedal. Opakovane som sa pýtal, kde ju beriete? Prečo? Kde bude moje dieťa? Po tomto ma zdvihli a vzali do auta. Odviezli ma na policajnú stanicu, kde ma držali a dávali dookola otázky, ako som ublížil môjmu mladšiemu dieťaťu. V tom čase, keď sa stal úraz, som bol v práci. Moje aliby sa potvrdili a tak ma pustili domov.” (ťažké predýchavanie, moje, …. cítila som, ako sa im kotúľajú slzy po tvári… cítila som bezmocnosť milujúcich rodičov)

Tu som si spomenula, ako siahla sociálka na môjho vnuka. Precítila som tu bezradnosť,  ktorá vami lomcuje. Kruté spomienky na plač dieťaťa, srdcervúce naťahovanie rúk, keď sa chce od cudzieho človeka dostať späť do bezpečia vášho objatia. Vtedy nebolo kam a komu zavolať a prosiť o pomoc. Kde sme napísali o situácii a žiadali o pomoc, vrátilo sa nám, nepomôžeme, nič pre vás neurobíme…. Bola som vtedy bezmocná.. Vyhŕkli mi slzy, ešte šťastie, že nemáme videohovor… Ďalší smutný prípad, ktorý verím skončí ako náš, šťastne.

Mama: “Ja  som po odchode z nemocnice dostala šok z toho, čo sa stalo doma. Našla som prázdny dom. Jedno dieťa v nemocnici a druhé neviem kde je. Po dlhých hodinách sa vrátil manžel. Vysvetlil mi, čo sa udialo. Obaja sme boli na dne. Začali sme sa obviňovať. Hádali sme sa…. Po chvíli, sme pochopili, že nič zlé sme ani jeden neurobili. Že toto nemôže byť pravda. Je to len zlý sen. Že nám staršiu hneď vrátia. Veď to nie je možné aby iba tak vzali rodičom dieťa. Na to všetko sme obdržali kuriérom  nariadenie od sociálky, že dieťa v nemocnici môžeme vidieť iba za prítomnosti sociálneho pracovníka. Že si musíme dohodnúť presný termín. Staršie dieťa, že je umiestnené dočasne v pestúnskej starostlivosti. Kontakt bude jeden krát týždenne osobne a 1x týždenne prostredníctvom videokamery, čiže nepriamy kontakt. Nám sa zrútil svet. Nechápeme prečo? Prečo nemôžeme byť s naším dieťaťom, keď je choré a potrebuje objatie mamy a otca? Prečo nám z domu vytrhli dieťa a umiestnili niekam,  kde ani my nevieme kam. Nevieme kde je. Nevieme, čo sa sním deje…. Naše dieťa je s cudzími ľuďmi. Po anglicky nevie, veď sa s deťmi  rozprávame po slovensky. PREČO…PREČO…” (prázdne ticho, vzlíkanie ….)

Počúva sa to ťažko, je to ako z filmu…. Podobné scenáre som už počula. No pri osobnom prežití, kedy už inštinktívne cítite, že rodičia hovoria pravdu je to emočne veľmi silný zážitok.

Prehovorila som, “Je mi nesmierne ľúto, čím si prechádzate. Neurobili ste nič zlé, k zraneniu dochádza bežne. Aktívne deti sú nezadržateľné. V prvom rade potrebujete dobrého právneho zástupcu, odporúčam Helen Neuman. Kontakt vám prepošlem. Bude to ťažké, no zvládnete to. Veľká Británia má iné postupy a práva ohľadne detí oproti Slovensku. Tu má sociálka právo odobrať dieťa na základe možného rizika. Jeden z prípadov bol taký, že rodičia nechali 10 ročné dieťa doma samé a odišli na nákup. Zo susedom boli pohádaní a ten zavolal na sociálku, aby ich nahlásil. Tu je možné nahlásiť anonymne a dieťa odoberú okamžite. Vyšetruje a dokazuje sa všetko súdnou cestou. No dieťa je už preč. Deti nesmú byť samé do dovŕšenia 12 roku. Je toho veľa, stačí, že v škole si pani učiteľky všimnú modriny s ktorými už dieťa prišlo a je privolaná sociálka. Všetko záleží na človeku zo sociálky ako to vyhodnotí.”

Do toho otec: “Prosím? Oni môžu dieťa vziať na základe možného rizika? Mne to nedáva zmysel….Veď nám zobrali obe deti bez dôvodu!” (bolo cítiť tú bolesť, hnev, nedokázal pochopiť to PREČO .. ) .

Ja v duchu sama pre seba: Neviem to hneď vysvetľovať, veď sú v šoku, zranení, smutní bez nádeje…

S hlbokým nádychom som troška objasnila, čo to znamená “Áno, majú právo na základe možného rizika. A tu je to, prečo vám odobrali deti. Potrebujete sa ukľudniť, aj keď je to strašne ťažké. So sociálkou musíte komunikovať. Opatrne čo poviete. Odporúčam vám, vystupovať kľudne, komunikovať s nimi, nesmú z vás cítiť nervozitu a strach. Nech sa vás pýtajú čokoľvek, nedovoľte aby vás rozdelili, alebo aby ste sa hádali pred ich očami. Budú sa veľa pýtať, otázky na toho druhého aký je, či býva nervózny, či reaguje podráždene, či pije alkohol. A ak áno, ako často,  koľkokrát do týždňa … a podobne. Budú navrhovať kontakty pod dozorom. Nebudete môcť preukázať tú radosť čo cítite. Nesmiete pred nimi plakať. Musíte byť silní…  vyžiadajte si čo najviac a najčastejšie kontakty s deťmi. To je jedna z vecí….”,  bolo to pre nich ťažké počúvanie, v telefóne bolo strašné ticho…(iba som počula ťažké dýchanie…)

Pokračovala som : Zároveň je potrebné kontaktovať CIPC a Slovenskú ambasádu. Ambasádu požiadať, aby sa zúčastnili pojednávania. Nemôžu zasahovať, no sú pozorovatelia a to je dôležité, že Slovensko má záujem o deti a vyžaduje správny a spravodlivý súd. To je základ. “

Otec : “Ako dlho to bude trvať? Ja chcem svoje deti čo najskôr doma. To prázdno je strašné. Prázdne postieľky. Urobím ráno raňajky aj deťom ako som ich robil každý deň pred odchodom do práce…..a teraz ani ich neviem zjesť.” …” Matka :,, Neviem variť. Chýba mi to malé, ako sa stále pohybovalo okolo mňa, ako stále bolo v mojej prítomnosti…staršie dieťa je poslušné, rado kreslí….každý deň nový obrázok. Teraz je to v dome hrozné …. Bez smiechu, bez života. Je v ňom obrovský smútok.” ( Predýchavanie, vzlykania a hrobové ticho…)

Po chvíľke ja:,, Rodičia, nedokážem presne precítiť čo cítite, no viem aké je to ťažké. Iné neostáva iba sa vzoprieť a tvrdo zabojovať. Nikdy sa nevzdávajte…. Verte, vždy vedie cesta! Vy musíte byť silní. Ako dlho?! Z praxe na prípadoch v našej organizácii vám musím povedať, že je to na dlho. Najkratší prípad trval 6 mesiacov. Verím, že to bude aj vo vašom prípade. No bohužiaľ, najčastejšie to trvá oveľa dlhšie. Roky. Dlhé roky boja. Od dvoch do 7 rokov máme prípady. Záleží na všetkých,  čo sú v prípade zainteresovaní.” pre mňa, ťažké oznámenie. Oznámiť rodičom, že ich milované deti nebudú do pár týždňov doma je ťažké aj pre mňa. Cítim z ich dychu tu úzkosť, bolesť a bezmocnosť.

Pokračujem,, Ste na začiatku. Súd ešte len zasadne. Keď vás vezme Helen, je to obrovská prvá výhra. Právnik, čo stojí za deťmi. Naozaj, čo bojuje za deti. Vyhrala už veľa súdov kde sa rozhodovalo o našich slovenských deťoch. Tie deti sú v bezpečí, navždy. Vy jej musíte dôverovať. Presne vysvetlí všetko. Dobré ale aj zlé. Pripraví vás na všetko s čím sa počas pojdenávaní stretnete. Potom je dôležité ísť tým smerom, ako sa dohodnete. Ešte mám pre vás jednu dôležitú informáciu. Vás obvinili, kým ste vinní,  detí vám nevrátia. Vaše preukázanie neviny môže trvať strašne dlho, aj roky. Jedna klientka bola krivo obvinená zo sexuálneho zneužívania detí a trvalo 4 roky, kým ju súd uznal za nevinnú. Vám odporúčam, poproste svojich rodičov, sestry, bratov nech si deti žiadajú oni do výchovy. Je to najrýchlejší možný smer. Keď budú deti na Slovensku, požiadate už doma miestny súd o zverenie svojich detí. Medzitým však už budú deti s vašou rodinou v bezpečí. Nebude to ľahké, nebude to hneď, no stále to bude lepšie ako keď sa stratia v cudzej krajine s úplne cudzími ľuďmi.” (Verte, vždy keď používam tieto slová, sama cítim, aké je to strašné, keby to niekto vravel mne. Ako pravdou raním milujúcich rodičov, ktorí hľadajú u mňa pomoc.  No bez týchto slov, nechať ich v naivite, že svet je spravodlivý a pravda zvíťazí rýchlo, ohľadne detí, by bolo hlúpe a kontraproduktívne). ,,Ste iba na začiatku, ja verím že to vyhráte. Iná cesta ani nie je. Je to iba tri dni dozadu čo sa to všetko stalo.”

Otec: “Ďakujeme, budeme kontaktovať čo najrýchlejšie CIPC, ambasádu a právničku. Budeme bojovať za deti. My si deti nedáme vziať. Sú naše a vrátia nám ich späť. Nič zlé sme neurobili. Pani Dagmar, síce ste nás nepotešili, ale ukázali ste nám cestu, spôsob, alebo akokoľvek to nazvem a hlavne nádej, nádej, že deti dostaneme späť.” 

Rozhovor sme ukončili a ja som pokračovala v premýšľaní. Premietla som si v duchu scenár, ako to všetko podľa ich výpovede bolo…. Do rána som už nevedela zaspať. V hlave som videla smutné dieťa v nemocnici a druhé plačúce v cudzom dome, kde nikto nevie po slovensky a dieťa nevie po anglicky….Na druhý deň som kontaktovala Helen. Prisľúbila, že si prípad preštuduje. 

Rodičia sa ozvali o niekoľko dní: “Helen nás bude zastupovať. Potrebuje čas na naštudovanie dokumentov. CIPC sme kontaktovali a aj ambasádu.”

Bola to výborná správa. Prípad sa posúva správnym smerom. Ja: “Zázraky sa robiť nedajú. Je to právny zástupca, čo dokáže neuveriteľné. Teraz je najdôležitejšie, poslúchať právničku a veriť, že deti sa čoskoro vrátia späť.” Po pár dňoch sa mi ozvali rodičia : “Kontakty sú strašné. Trpíme, vidíme svoje dieťa cez kameru. Je to strašné..Boli sme v nemocnici, nemôžeme naše dieťa objať, je smutný, ospalý…Veľmi ťažko to znášame….” ticho…pokračujú ,,Ozvala sa nám  Helen. Vysvetlila podrobne všetko. Hlavne, aby sme sa  sústredili deti dostať k rodine. Napriek všetkému, je to všetko 50 na 50. To je dosť málo, na to ako ste o nej rozprávali.”

Toto rodičov dosť ranilo. Predstavovali si, že je to všetko jasné každému, že nič zlé neurobili. Úprimne im rozumiem, no Helen je skúsený právnik, ktorý nikdy nerozpráva do vetra.

Ja: “Rodičia, niet právnika na zemi, ktorý by vám povedal, že to máte vyhraté. Tu záleží naozaj na každom zúčastnenom v tomto procese. Ja vám verím, keď vás vzala Helen, tak tá vám verí tiež. No musíte byť pripravení na všetko. Hlavne na to najhoršie.”

Mama: “Rozumiem, len je to tak ťažké počuť.“ so smutným hlasom “Mladšie dieťa chodíme navštevovať do nemocnice. Bez nášho súhlasu začali robiť snímky. Najprv hlava, potom rúčky a pokračovali po celom tele.”

Otec: “Nechápem, načo ho snímkujú? Veď nikdy nebolo zranené. Je to prvé zranenie.  Pani Dagmar, naše dieťa  stále snímkujú. Nerozumieme tomu. Hľadajú poranenia? Zlomeniny?”

Ja: “Bohužiaľ áno, overujú si, či dieťa nebolo v minulosti poranené.”

Otec : “Je možné, že na nás nemajú nič a tak chcú nájsť niečo aby nám dokázali vinu?”

Ja : “Bohužiaľ áno. Ale ste nevinní a nemajú dôkaz. Koľko skenov urobili? Dali ste súhlas na vyšetrenia?
Otec s matkou: “Nie, nikto si od nás nič nevyžiadal. Počas návštevy v nemocnici sme sa pýtali lekára na zdravotný stav. Ten povedal, že je to už v poriadku. Zrazenina sa začína vstrebávať, ale ešte boli robené snímky, ktoré ukázali, že nemá nič zlomené ani prasknuté a ani nič nemal v minulosti. To nás veľmi rozčúlilo, veď je to malé dieťa a načo toľko snímkov? Veď to nie je dobré pre zdravie nášho dieťaťa. “ (matka plakala, strach o zdravie. Obaja rodičia zmätení ešte viac. Ako keby im nestačilo, že sú odlúčení.)

Ja: “Bohužiaľ, praktiky niektorých sociálnych pracovníkov sú za hranicou. Vy máte jednu z tých, čo ide tvrdo za svojim cieľom. Navrhujem vám aby ste si dali vyhotoviť kópie všetkých vyšetrení a dali ich Helen. Ona vie kedy ich má použiť na súde. No dôležité je tie kópie mať čo najskôr v rukách, kým súd vydá nariadenie, že sa nesmiete o zdravotnom stave svojho dieťaťa informovať a zakážu vám vyhotoviť kópie. Je pre vás kľúčové mať to v rukách, ako dôkaz, že ste nevinní.”

Otec: “Mám lekára, ktorý by nám pomohol. Tak zajtra hneď zájdem do nemocnice a požiadam  o kópie. Máte ešte nejaký nápad čo by nám pomohlo? Mám kamaráta, je poslanec. Mám ho osloviť?”

Ja: “Máte známeho? Kontaktujte ho a požiadajte, nech napíšu priamo na súd, že ste čestný, bezúhonný a podobné veci, oni už budú vedieť, kladné hodnotenie na vás bude len plusom v celej veci. A aby presunuli jurisdikciu na Slovensko. Všetci ste Slováci. Ste občania Slovenskej republiky. Hlavne nech je zjavné a jasné, že Slovensko má záujem o slovenské deti.“

Nové stebielko, nová maličká nádej. Hneď je mi lepšie a aspoň troška sa to posunie.

Otec o niekoľko dní: “Som zničený. Pojednávania a kontakty s deťmi, vyhodili ma z práce. Je to strašné…. Chápem zamestnávateľa, že moje absencie sú časté, no bez práce nemôžem byť. “

Ja: “To mi je ľúto. Vo všetkých prípadoch aspoň jeden rodič príde o prácu. Je to nápor na všetky strany. Musíte si nájsť čokoľvek, aby ste pred súdom preukázali, že sa o rodinu viete finančne postarať.” Jeden krôčik dopredu a hneď prekážka. To je tak obrovský nápor. Verím, že to zvládnu. Verím, že sa nenechajú zlomiť.

O pár dní sa ozvali  rodičia “Pani Dagmar, nechcú nám dať kópie z vyšetrení. Čo máme robiť?“ Uvedomila som si, že ošetrujúci lekár im nedá nič. Tak som im poradila aby išli do nemocnice na oddelenie, kde dieťaťu robili RTG vyšetrenie, nech žiadajú priamo tam. “Tam o vás nevedia nič. Verím, že to vyjde.”

Rodičia  mi volávali hlavne v noci, ich bezmocnosť a strach je strašná. Nedokážu ten stres prekonávať. Majú stavy úzkosti, po odňatí svojich milovaných detí. Dávala som do našich rozhovorov všetko. Nádej, povzbudzovanie, rady …. sama som však nevedela, ako to dopadne. Vnútorne som verila, že deti sa vrátia a inak to nemôže byť. Verím, dúfam, že to nebude trvať dlho.

 Čas neúprosne bežal plynul …

Rodičia trpezlivo, niekoľkokrát týždenne chodievali a žiadali výsledky. Medzi tým absolvovali kontakty s deťmi. Do toho práca a tlak od príbuzných. Celá rodina prežíva peklo v priamom prenose.

Rodičia: “Pani Dagmar, naše staršie dieťa nechce komunikovať s matkou, komunikuje iba so mnou s otcom.” (ten smútok v hlase…to strašne bolestivé odmlčanie… Chytila som dych a s pokojným hlasom som spustila.)

Ja: “To nič, vaše dieťa je sklamané, je bez vás a silno trpí. Nevie to inak vyjadriť. Je to jedna z foriem. Nevieme, čo všetko rozprávajú tomu malému nevinnému stvoreniu. Vy ako mama, pristupujte k nemu pomaličky s citom. Vaše dieťa nesmie cítiť váš strach. Potrebuje cítiť istotu.”

Je to jedna z najťažších vecí. Matka strašne trpela…. Je to neopísateľná bolesť.

Ten deň …

To bolo radosti, keď držali v rukách dôkaz, že dieťaťu nič neurobili, že to bol iba úraz. Dieťaťu v nemocnici spravili viac ako 40 RTG snímkov. Bol to boj dostať všetky lekárske záznamy, no dokázali to.

Rodičia požiadali na Slovensku lekára o vyhodnotenie posudku k lekárskym záznamom, ktoré získali. Bol to najdôležitejší, skoro až základný kameň k záchrane ich detí.

Pojednávania prebiehali, súd zasadal, no rodičov stále obviňovali z ublíženia na zdraví. O deti prejavila záujem prostredníctvom žiadosti babka. Súd žiadosť prijal a tak sa súd začal zaoberať touto možnosťou. Aby v prvom rade boli deti zverené priamo príbuznej. Bol to boj. Napriek všetkému, matku obvinili za ublíženie na zdraví mladšieho dieťaťa.

Dlhé mesiace rodičia kvôli pandemickým opatreniam videli deti iba občas na stretnutí, niekoľkokrát im umožnili aj video kontakt. Koľko bolestí a žiaľov zažili. Vidieť deti ako sú iné. To staršie sa s mamou stále nechcelo ani pozdraviť. Rodina tento nátlak cítila v každej sekunde. Bolelo to rodičov a aj deti, praskalo z toho srdce. 

Napriek všetkému, proces sa neposúval správnym smerom. Do prípadu rodičia zapojili aj poslanca, vďaka ktorému sa začali topiť ľady. Súdu sa zúčastnil konzul z ambasády. To vlialo do prípadu vážnosť a fakt, že to nie je len vec na úrovni miestneho súdu, ale, že sa o tomto procese vie aj za hranicami Veľkej Británie.

Rodičia predložili posudok od slovenského lekára, kde stálo, že podľa lekárskych záznamov je jasné, že sa jedná o zranenie hlavy úrazom.

Súd požiadal slovenské orgány o prešetrenie pomerov babky, či sa môže o deti postarať. Toto šetrenie prebehlo a bolo kladné.

Babka, ktorá po anglicky nevie ani slovíčko prišla do Anglicka a srdcom za svoje vnúčatá bojovala. Súd zasadal štyri dni. Babku vypočúvali a dávali jej množstvo otázok. Nekonečné dlhé dni. Zasadal ráno od deviatej a ťahal sa do popoludnia štvrtej hodiny.

Z množstva otázok vyberiem iba dve, položené na súde o zverenie detí do opatrovníctva babke: “ Keď budete na Slovensku, dovolíte rodičom byť s deťmi?“ To bola kľúčová otázka a na nej stál osud detí. Babka odpovedala: “Záleží na tom, ako rozhodne tento súd. Keď bude v rozhodnutí súdu, že môžu rodičia byť s deťmi tak áno. No keď tento súd rozhodne, že rodičia s nimi byť nesmú, tak to nedovolím. Moje vnúčatá budem chrániť pred každým.”

Ďalšou z otázok veľmi dôležitou bola “Veríte, že mladšiemu dieťaťu ublížila mama?”

Tu babka povedala: “Ja som nebola prítomná keď došlo k zraneniu môjho vnúčaťa. V mojej prítomnosti som nevidela aby môj syn, alebo nevesta dala niektorému z detí ani len po zadku. Keď sme boli spolu, nič také som nepostrehla. Nemôžem tvrdiť, keď som nebola pri tom.”

Rozsudok súdu znel: “Deti zverujeme do výchovy babke”.

To bolo radosti. Všetkým padol zo srdca obrovský balvan. Konečne. Konečne naše deti budú s niekým blízkym. Rodičia sa tešili. Obrovský úspech. Ja som sa v tichosti tešila s nimi…..

No sociálka nebola spokojná a tak požiadala prostredníctvom súdu o kontakty pre babku, aby si na vlastnú babku deti zvykli. Toľko boja a už aj súd deti by rád dal do výchovy čo najskôr babke a znova poleno pod nohy…. No to už je iba pár týždňov. Kontakty súd stanovil a určil čo najskôr deti presunúť s babkou na Slovensko. Kontakty prebehli úžasne. Deti sa k babke túlili hneď od prvej chvíle. Staršie dieťa babku okamžite spoznalo a tešilo sa z jej prítomnosti. Došiel deň D – odovzdanie detí babke. Ako to bolo? No zaujímavé.

Súd dal nariadenie, že sociálka zabezpečí hotel, kde babka bude ubytovaná a tam deti prespia jednu noc s babkou pred odletom.

Tu som rodičov upozornila, aby ani náhodou nešli do toho hotela. Nesmú sa priblížiť a ani ich pre istotu kontaktovať. Usmernila som rodičov, že najlepšie bude, keď budú doma. Dôležité bolo zachovať kľud a neurobiť ani ten najmenší zlý krok.

V hoteli ubytovali babku a tam priviedli po niekoľkých hodinách aj deti. Prespali spolu, no pod dozorom sociálky, aby ani náhodou sa nepriblížili, podľa sociálky “nebezpeční rodičia”. Odprevadili babku s deťmi na letisko. Konečne mohli byť sami. Babka a deti. Myslíte, že je to koniec? Nie, ešte v ten večer boli odkontrolovať, či náhodou neodcestovali rodičia tým istým lietadlom. Pre istotu sa zastavili pozrieť ešte raz na druhý deň. Všetko muselo vyzerať, že ostávajú vo Veľkej Británii. Pri tejto poslednej návšteve oznámili, že zo strany sociálky je prípad uzavretý a viac už rodičia nie sú pod dohľadom. Dobre čítate “RODIČIA UŽ NIE SÚ POD DOHĽADOM!“ V tom momente vycestovali z Veľkej Británie. Naozaj je všetkému koniec?  Nie, prešiel čas, matka obdržala zo súdu z Veľkej Británie, že  je obvinená zo zanedbania starostlivosti. Do kedy? Nikto nevie. Matka sa už nikdy nesmie vrátiť do Veľkej Británie. Otec je v poriadku, bez viny.

Na Slovensku to však neskončilo ako mávnutím čarovného prútika. Rodičia požiadali súd o zverenie detí do svojej starostlivosti. Znova kolotoč súdov o preukázaní pomerov, vhodného bývania, finančného, materiálneho a mentálneho zabezpečenia. Celé to však už bolo oveľa jednoduchšie. Poznajú reč, sú doma.

Od prvého dňa, kedy došlo k poraneniu dieťaťa, až po samotný presun oboch detí na Slovensko prešlo dlhých, dlhočizných šesť mesiacov a nasledoval ďalší rok súdnych konaní na domácej pôde.

Dnes sa teším s nimi, že opäť tvoria ucelenú šťastnú rodinu.

Často spomínam na nekonečné nočné rozhovory. Vtedy, keď najviac cítili prázdnotu. Bezmocnosť, strach …..

Toto je pre všetkých rodičov, ktorí z akéhokoľvek dôvodu bojujete o svoje deti úprimne “NIKDY SA NEVZDÁVAJTE, VŽDY VEDIE CESTA…..”

Pri práci sa neustále inšpirujem a riadim mojim životným krédom  :  “DIEŤA JE DAR, nie tovar!“(Dadík)

Tento prípad skončil šťastne. Koľko je ale prípadov vo svete, kde rodičom nikto nepomôže, nevysvetlí ….

Nikto na svete nenahradí mamu a ani otca.

Je to jeden z prípadov, čo skončil šťastne.

Naša organizácia sa zaoberá veľa prípadmi a momentálne sú ich desiatky, ktoré sa ťahajú dlhé roky. Zakaždým keď jeden skončí, pridajú sa ďalšie dva. Hoc odlišné, no všetky so spoločným menovateľom zhmotneným a trasúcom hlase – “Pomôžte nám, odobrali nám deti.”

Za každé zachránené dieťa sme vďační.

Táto práca ma napĺňa …

Autor : Dadík

Majka je slovenka a prežíva ťažky živptný príbeh.

Slovenka a manžela Portugalca. Počas ťažkého rozvodu na súde otec prehlásil, že detí pokiaľ nedostane on, tak v tom prípade dáva súhlas pre sociálnu službu aby deti umiestnili do pestúnskej starostlivosti. Matka počas dlhého súdneho pojednávania detí do výchovy nedostala. Súdnym rozhodnutím v roku 2011 umiestnili do pestúnskej starostlivosti obe detí v tom čase mali 4 a 9 rokov. Matka hľadala pomoc na Slovenskej ambasáde, Portugalskej a aj oslovila CIPC. Pomoc nikde nedostala. Nejaký čas mala umožnené kontakty , no postupne menej a manej . Posledný krát 2012 videla svoje detí. Podľa súdneho rozhodnutia 1 krát do roka môže poslať pohľadnicu.

Po čase do života vstúpil nový muž, priateľ. Bol jej oporou a tak sa vzťah prehĺbil a stali sa partnermi. S partnerom čakali dieťa. Počas tehotenstvá ju sociálna služba sledovala a monitorovala. Partner , otec dieťatka je brit. Tešili sa na dieťatko. Bol istý, že sa nemajú čoho obávať, nič sa im nehrozí. Prišiel krásny deň a narodilo sa dievčatko. V pôrodnici sociálna služba vysvetlila obom rodičom, že v najlepšom záujme pre dieťa bude, ak pôjdu na pár týždňov žiť do centra, (ujsť sa nedá , sú pod dohľadom). Museli súhlasiť, tak sa premiestnili do centra. Všetko bolo v poriadku. Matke dávali lieky, aby sa jej nevytváralo mlieko / aby nevznikala citová náväznosť/. Dni plynuli. Rodičia čakali na deň , kedy pôjdu domov z malou princeznou. Bohužiaľ, nič také sa neudialo. Dieťa práve malo 3 týždne. Rodičia obdržali predvolanie na súdne pojednávanie. Dieťa v tom momente premiestnili k pestúnom. Rodičom súd oznámil, že dieťa nebudú vychovávať , nakoľko v minulosti matke boli odobraté 2 detí. Tu sme kontaktovali CIPC, ambasádu v Londýne. Odpoveď bola, nevieme pomôcť. Otec žiadal do svojej opatery, otcovi rodičia žiadali do výchovy, sociálna služba zamietla, poukázali na nevhodné správanie starého otca s pred 20 rokov. Príbuzný z matkinej strany žiadali na slovensko.Tu sociálna služba na slovenskú dala kladné hodnotenie. Anglická sociálna služba počas súdneho procesu, kde súd povolil vycestovanie na slovensko prešetriť pomery slovenskej rodiny. V tom momente sme kontaktovali ministerstvá , či je vôbec možné aby anglická sociálna služba vykonávala šetrenie mimo svojej krajiny. Odpoveď sme dostala od Komisárky detí, že nie je v právomoci anglickej sociálnej službe vykonať šetrenie na slovensku . Jedine, vo výnimočných prípadoch po zaslaní žiadostí na ministerstvo spravodlivosti a ich odsúhlasení. Dokument sme dali pretlmočiť a zaslali sme na súd. Súd zamietol vycestovať anglickej sociálnej službe na slovensko. Následne sociálna služba vykonala neoprávnene šetrenie prostredníctvom telefonu za podpory CIPCu. Šetrenie rodinných príbuzných prostredníctvom telefonneho rozhovoru. Dostavali veľa otázok a šetrenie nebolo vopred dohodnuté. Celý rozhovor trval hodiny. Rodinný príbuzný týmto šetrením neprešli. Žiadosť bola zamietnutá.

Rodičia mali dlhý súdny proces.Súd nariadiľ kontakt s dcérkou zo začiatku jeden a pol roka 2 krat do týžňa po jeden a pol hodine pravidelné. V septembri 2018 boli všetky kontakty zamietnuté . Viac už svoju princenu nevideli.

Rodičia stále bojujú o to najcennejšie čo majú, svoju princezničku.

Autor : Dagmar

Chodievala do UK za rodičmi. Všetky prázdniny , voľná, so súhlasom školy aj predlžené. Po úspešnom ukončení školy našla si brigádu počas prázdnin. Začal školský rok a tak pokračovala v štúdiu vo Veľkej Británii. Škola ju bavila. Všetko bolo v poriadku. Zaľúbila sa do muža francúzskej národností. Po krátkej známosti otehotnela. Keď bola v 3 mesiaci, mladý muž sa vzdialil. Nedal o sebe nič vedieť v roku 2011. Po narodení malého, keď mal 2 roky, obdržala list, že mladý muž nie je ten, za koho sa vydával ale uplne niekto iný. Neskôr sa dozvedela, že dlhodobo žil na falošných dokumentoch a pri kontrole sa dostal do tábora na deportáciu. Tu začala nočná mora. Začalo súdne konanie za účelom kontaktu a otcovstva. Kontaktovali CIPC , kde oznámili, že pre tento prípad nemôžu nič urobiť. Právnik ten nám nevedel poradiť. Našli sme prostredníctvom ambasády – odporúčali Martina Belicu. Ten nás iba zaviedol, namiesto pomoci nám uškodil. V tom čase sa rozhodovalo či matka s dieťatkom opustí Veľkú Britániu. Na jeho vysvetlenie, že nesmieme opustiť, keďže začal súdny proces ostali. CIPC tvrdil to isté. V tom čase ešte nebolo ani prvé pojednávanie. Začali súdne pojednávania, zo začiatku aj 2x do týždňa, neskôr 1x za mesiac. Počas celého procesu súd nevydal rozhodnutie, že je otcom a ani o rodičovských právach. Na rodnom liste bol otec neznámy. Po 2 rokoch boja na súde bola matka dieťaťa obvinená, že dieťa je veľmi naviazané na matku a to je zlé. V tedy nastal zvrat, že niečo nie je v poriadku. Dostala sa informácia, že žiadosť na azyl mal potencionálny otec po 5x zamietnutý. Jedinou šancou bolo mať kontakt s malým. No zákon sa zmenil a tak potreboval dostať dieťa do opatery aby ho nedeportovali. Všetko mal naplánované, matka sa stala obeťou, porodiť dieťa. Keď to celé všetci pochopili, matka zbalila to najnutnejšie aj malého a bola vyvezená preč z UK. Stalo sa to v koncom roka 2014. Hneď bydlisko matky navštívila polícia a snažili sa zistiť kde je matka. O 2 dní bolo súdne pojednávanie vo Veľkej Británii, kde súd vydal súdny rozkaz zákaz vycestovania z UK. Dieťa bolo socialkou pripravený na odobratie a danie do pestúnskej výchovy. Nie je to jediný prípad, kedy si imigrant takýmto spôsobom legalizuje pobyt. Po zverejnení, že matka s dieťaťom sú na Slovenskú začala ďalšia rana pod pás. Všetci boli presvedčený, že tak ako radili právnici na slovenskú, najprv podľa slovenského práva musí byť otec zapísaný v rodnom liste, následne musí mať rodičovské práva priznané súdnym príkazom. Preukázať toto, právnemu zástupcovi a až tak začne súdny proces. V skutočnosti CIPC nepreveroval, iba ich potvrdil totožnosť, sudkyňa mechanický uznala, že je otcom a tak začal ťažký dlhočizný boj. Jediný rodič je matka. Kurátorka dieťaťa navštívila byt, prešetrila pomery, dieťa nevidela. Napriek tomu, odporúčala dieťa vrátiť do krajiny obvyklého pobytu UK, v tej dobe už dieťa žilo vyše roka na slovensku a trvalý pobyt malo dieťa iba na slovensku. Sud rozhodol, že dieťa ostáva na slovensku. Bolo podané odvolanie, ktoré sa zmenilo na dovolanie. Dieťa ostáva na slovensku po viac ako 4 rokoch súdnych konaní.Tu je jeden obrovský kopanec, tento muž nikdy nebol na slovensku, právnemu zástupcovi nepreukázal svoju totožnosť. Súd si tak isto nepreveril, on nemá rodný list, nič čím by sa dalo zistiť kto to je. Napriek tomu naše slovensko chránilo záujem  imigranta v deportačnom režime. Matka je tresne stíhaná potencionálnym otcom v UK za únos vlastného dieťaťa, dieťa ktoré nemá otca. Súd skončil v začiatkom roku 2019.

Zničené roky bojom o záchranu dieťaťa, strach, obavy čo bude ďalej. Súdne pojednávania, právnici, čas, financie. To je len zlomok toho, čo zničilo život dieťaťa aj matky.

Totožných prípadov v zahraničí je veľa. Ich počet narastá, najjednoduchšia cesta ako si legalizovať pobyt v krajine. To už začína aj na v Slovenskej republike.

Autorka: Dagmar

Do Veľkej Británie manželia prišli za prácou aj so synčekom. Našli si primeranú prácu, učili sa anglický jazyk. Kúpili si dom na hypotéku. Všetko bolo podľa predstáv.Synček bol deň čo deň starší, chýbal mu súrodenec. Rozhodli sa podeliť sa o domov s dieťaťom, ktoré potrebuje lásku. Urobili si školenia. Jedného dňa im pridelili dievčatko do pestúnskej starostlivosti. Hneď po príchode si všimli, že s dievčatkom niečo nie je v poriadku. Denne zapisovali všetko presne, čo dieťatko robilo, ako sa chovalo. Navštevovali s dievčatkom lekár. Všimli si vážnejšie správanie dievčatka, tak upozorňovali sociálnu pracovníčku. Dievčatko bolo u nich 3 mesiace. Viac detí do pestúnskej starostlivosti nevzali.
Raz večer zazvonil na ich dverách zvonec. Ako slušný ľudia otvorili dvere. Sociálne pracovníčky vošli do ich domu. Začali miernym nátlakom. Kde majú syna, čo robí… Nemali súdne nariadenie ani žiaden doklad. Po krátkej chvíli vysvetlili rodičom, že ich syn nesmie ostať s nimi v dome. Po naliehaní rodičia zavolali známej, či môže u nich prespať synček. Známa prišla pre dieťa. Sociálne pracovníčky pokračovali ďalej slovným nátlakom. Donútili ich podpísať sekciu 20, dobrovoľné odovzdanie dieťaťa. Ešte v noci sa na nás obrátili. V tom momente sme písali zrušenie sekcie č. 20. Čo sa nám podarilo. Nastal tvrdý boj o malého. Dieťa bolo umiestnené k pestúnom. Rodičia písali a prosili o pomoc všade na slovensku. Odpoveď, nemôžeme. Pestúni zle zaobchádzali s dieťaťom, dieťa premiestnili k iným pestúnom. Otec bol obvinený sociálnymi pracovníkmi so sexuálneho zneužívania dievčatka ktoré mali v pestúnskej starostlivosti ale až neskôr. Neprebehalo policajné vyšetrovanie. Súd požiadal o riadne vyšetrovanie policiu. Pricestovala babka. Požiadala o zverenie vnuka do starostlivosti. To sa podarilo. Rodičia sa museli vysťahovať z vlastného domu. Mohla tam byť iba babka s vnukom. Babka so zdravotných dôvodov musela vycestovať na Slovensko, vnuka vzala so sebou. Hneď na druhý deň babku kontaktovala medzinárodná polícia, či je dieťa v poriadku. Prešetrenie bolo v poriadku. Súdne konanie vo Veľkej Británii pokračovalo . Babka sa nemohla vrátiť , preto požiadala prostredníctvom slovenských právnikov a zástupcov o zverenie dieťaťa do jej opatery a možnosť ostať na slovensku. Tento postup sa podaril, aj keď nebol jednoduchý.

Rodina je poznačená navždy. Dieťa je zlomené. Stres, ktorý prežil počas odobratia a zverenia pestúnom je stále. Zle zaspáva, budí sa v noci…. Rodičia sú poznačení tiež. Komplikovaná situácia , ktorá nabúrala ich vzťah.

Tu došlo k nesprávnemu postupu. Pracovníčky nemali súdny príkaz, nemali ani policajný príkaz o prevzatí dieťaťa. Vysvetľovaním a argumentami v záujme dieťaťa je najlepšie podpísať sekciu 20 nie je správny postup. Sú pracovníci veľmi svedomitý ale sú aj zbytočne akčný.

Autor: Dagmar

Majka mala manžela Portugalca. Počas veľmi zložitého rozvodu na súde otec detí prehlásil „Pokiaľ nedostanem detí do výchovy, v tom prípade dávam súhlas, aby deti boli zverené do pestúnskej starostlivosti. Matka bojovala o detí v rámci svojich možností. Napriek všetkému súd rozhodol a detí zveril do výchovy pestúnskej starostlivosti. Bolo to v roku 2011 v tom čase detí mali 4 a 9 rokov. Matka hľadala pomoc na Slovenskej ambasáde, Portugalskej a aj oslovila CIPC. Pomoc nikde nedostala. Kontakty s deťmi matke boli umožnené necelý rok. V roku 2012 detí videla naposledy. Môže posielať pohľadnice 1x do roka.

Našil sa muž, ktorý jej bol oporou. Vzťah sa prehlboval a s priateľov sa stali partneri. Spoločne splodili dieťa na ktoré sa tešili. Počas tehotenstvá ju sociálna služba sledovala a monitorovala. Partner, otec dieťatka je brit. Ubezpečoval svoju partnerku, že sa nemajú čoho obávať, nikto im dieťa nevezme. Prišiel krásny deň a narodilo sa dievčatko. V pôrodnici sociálna služba hneď po narodení dievčatka vysvetlila obom rodičom, že v najlepšom záujme bude, ak pôjdu na pár týždňov žiť do centrá, kde ich presvedčia, že sú dobrý rodičia. (ujsť sa nedá, sú pod dohľadom). Museli súhlasiť a tak sa premiestnili do centra. Všetko bolo v poriadku. Mali izbu, posteľ, postieľku. Matke hneď po pôrode podávali lieky, aby sa jej nevytváralo mlieko. (aby nevznikala citová náväznosť). Dni, pomaly plynuli. Rodičia čakali na deň , kedy pôjdu domov z malou princeznou. To to sa odohralo v 2016 a dieťatko malo 3 týždne. Bohužiaľ, nič také sa neudialo. Rodičia obdržali predvolanie na súdne pojednávanie. Dieťa muselo ostať centre. Rodičom súd oznámil, že dieťa nebudú vychovávať , nakoľko v minulosti matke boli odobraté 2 detí. Dieťa v tom momente presunuli pestúnom. Tu sme kontaktovali CIPC, ambasádu v Londýne. Odpoveď bola, nevieme pomôcť. Otec žiadal do svojej opatery, otcovi rodičia žiadali do výchovy, sociálna služba zamietla, poukázali na nevhodné správanie starého otca s pred 20 rokov. Príbuzný z matkinej strany žiadali na slovensko. Sociálna služba na slovenskú vypracovala hodnotenie rodiny a bolo kladné. Anglická sociálna služba požiadala počas súdneho procesu, o vycestovanie na slovensko prešetriť pomery slovenskej rodiny. Súd tejto požiadavke vyhovel. V tom momente sme písala niekoľko emailov, či je vôbec možné aby anglická sociálna služba vykonávala šetrenie mimo svojej krajiny. Odpoveď sme dostali od Komisárky detí, že nie je v ich právomoci vykonať takéto šetrenie. Jedine, vo výnimočných prípadoch po zaslaní žiadostí na ministerstvo spravodlivosti a ich odsúhlasení. Dokument sme dali pretlmočiť a zaslali sme na súd. Súd zamietol vycestovať sociálnym pracovníkom na slovensko. Následne sociálna služba vykonala neoprávnene šetrenie prostredníctvom telefonu za podpory CIPCu rodinných príbuzných. Hovor nebol dopredu dohodnutý, trval hodiny, rodinný príbuzný týmto šetrením neprešli.

Kontakty rodičom boli umožnené 1 a pol roka 2x do týždňa po 1 a pol hodine. V septembri 2018 naposledy videli svoje dieťa. Dieťa práve prešlo adopciou.

Najstaršie dieťa sa snáď nakontaktuje na svoju matku, aby si všetko vysvetlili.

Autor: Dagmar

Jedna chyba rovná sa strata detí na celý život. Čo je lepšie? Biologický rodič x náhradný rodič?

Na našu organizáciu sa už pred časom obrátil rodič odobratých detí s veľkým žiaľom a smútkom.

Z jeho listu citujeme:

 „Prosím vás o pomoc! Nechali sme doma 40 min. najstaršieho syna 11 a pol ročného za trest v dome s telefónom, aby sme boli v kontakte. Boli sme 5 minút od domu u mojej sestry. Po príchode domov sme zistili, že syn je preč. Náš sused nám oznámil, že bola u nás polícia a tá vzala syna preč, nakoľko je nezákonné nechať dieťa samé, zavolal políciu. Do 1 hodiny z náručia nám odobrali aj našu najmladšiu dcérku a 14 ročné dieťa. Nás rodičov zatkli pred očami našich detí, plakali, kričali… násilím deti vložili do auta a odviezli preč. Vzali nás do väzby na dobu 24 hodín. prepustili nás na kauciu s podmienkou kontakt s deťmi iba pod dozorom sociálnej služby. Nesmieme nikoho informovať o našom prípade, zverejňovať nikde vo Veľkej Británii a ani v Čechách. Pokiaľ budeme niekoho kontaktovať tak vás hrozí 3 roky odňatia slobody. DETI UŽ NIKDY NEUVIDÍTE!  Na tretí deň nás pozvali do kancelárie soiálnej služby, kde nám podali papiere aby sme podpísali. Dokumenty boli v anglickom jazyku nevieme čo tam bolo napísané, nebol prítomný tlmočník. Vyhrožovali nám, pokiaľ nepodpíšeme tak nás dajú do vezenia a detí dajú na adopciu. Tento nátlak sme nevydržali a do dnes nevieme čo sme podpísali.

Kontakt s deťmi máme , s najmladšou 3x týždenne, partnerka s 14 ročným dieťaťom 1x týždenne.  Stáva sa, že deti nevidíme aj mesiac vôbec bez udania dôvodu, jednoducho kontakt zrušia.

Vystriedalo sa viac ako 15 sociálnych pracovníkov. Robia z nás zlých neberú nás ako rodičov našich detí. Prebehlo viac ako 21 súdnych pojednávaní.“

Máme pripravených príbuzných čo majú záujem o deti. Na českej strane od sociálnej služby sú vhodný na výchovu. No anglická sociálna služba napriek tomu žiada došetrenie . Žiadajú, aby český občania boli posudzovaný anglickou sociálnou službou. Je to v rozpore s Dohovorom, kde je jasne stanovené, že šetrenie môže vykonať pracovnik na pôde svojej krajiny a obyvateľa tej krajiny. Dôvodom je, že každá krajina má svoje zákony a smernice. Pre príklad uvádzam: Vo Veľkej Británii detí od 4 roku života má mať vlastnú izbu, detí môžu mať 2 jednu izbu. Kdežto v Českej republike dieťa nemá určenú hranicu, nie je určený počet detí na spoluuživanie jednej izby.

Je správne mimo súdu vypočúvať rodinných príslušníkov iba sociálnym servisom? Vie si niekto predstaviť podľa akých smerníc a zákonov budú vypočutý týto príbuzný?

Po poslednom kontakte s najmladšou dcérkou sme v šoku. Zistili sme, že ju týrajú náhradný rodičia. Má pohmoždené hrdlo, modré ucho….Bolo to oznámené na polícii no nikto nevie ako sa to vyšetruje. Počas posledného súdneho pojednávania rodičia upozornili súd o tejto skutočnosti, no všetci to odignorovali.

Čo bude s malým dieťaťom? Rodičia urobobili chybu, nechali dieťa doma na 40 minút.   Je to dôvod na odobratie detí? Je správne riešenie nechať deti u náhradnej rodiny?

Kto viete k danej téme reagovať, kontaktujte nás.

Zdroj informácií a fotografie: rodičia

Autorka článku: Dagmar Dureckova

Přinášíme vám příběh, který se stal ve Velké Británii

Jsem Češka a už tři roky mám přítele, který se narodil v Turecku a již 17 let žije ve Velké Británii.

V lednu 2016 se nám narodil syn. Narodil se v České republice a má moje příjmení, národnost i trvalý pobyt v ČR. V březnu 2016 jsem se za mým partnerem do Velké Británie vrátila spolu se synem, ale začaly nám velké potíže. Partner začal užívat drogy a marihuanu a já jsem byla striktně proti. Hádky se díky tomu stupňovaly a v červnu se stalo, že se vrátil domů opět pod vlivem drog. Snažila jsem se věc řešit a dostat ho z domu, vše pomohla vyřešit až přivolaná policie, která následně kontaktovala sociální službu.

Ta nejdříve zkoumala zdravotní záznamy u našich lékařů, zda jsme neměli již dříve problémy s užíváním omamných látek. Chodili jsme na konzultace, partner sliboval, že přestane drogy užívat, ale bohužel se tak nestalo. Musela mu  být odebrána také licence na provozování taxislužby, podmíněná negativními testy na drogy.

V té době jsem byla již v kontaktu s partnerovou bývalou ženou, která mne varovala, že s partnerem byly problémy již dříve.

Situace se vyvíjela tak, že partner s drogami přestal, ale začal z něho být cítit alkohol. Od narození syna jsem na alkohol a cigaretový kouř alergická a vadí mi, nechtěla jsem se synem být v takovém prostředí.16. června 2016 jsem proto odjela zpět do ČR a vrátila se do Velké Británie až posledního září.

Návrat jsem oznámila sociální pracovnici a ta nás přišla za několik dní navštívit. Věděla, že máme neshody ohledně partnerova pití. O všem jsem ji informovala, protože jsem chtěla, aby ho to přinutilo už konečně otevřít oči. Nechodil domů opilý, ale cítila jsem z něj každý den cigarety a pivo, a to mi vadilo, protože celý byt páchl jako v hospodě. Asi za týden přišla sociální pracovnice s tím, že případ uzavírá, že partner nesmí přijít domů, když si popije. Musí zůstat s  kamarády a vrátit se domů, až bude střízlivý. Pokud se něco stane, vše mám sociální pracovnici nahlásit.

Ještě v ten samý den jsem se měla setkat s kamarádkou ve městě, cestou jsem potkala dva partnerovy kamarády. Jednoho z kamarádů nemá partner rád, bezdůvodně na něho žárlí. Na chvíli jsem se s nimi zastavila, kamarádi se podívali na syna a zeptali, jak se máme a pak jsem pokračovala v cestě na smluvený sraz.

Po schůzce s kamarádkou se mne manžel na střetnutí s kamarády vyptával, nic jsem mu netajila. Přišel domů asi půl hodiny po mně a už od dveří následovala scéna, ve které mne obvinil ze lži o setkání s kamarády. Nechápala jsem, proč řeší takovou hloupost, až jsem si všimla, že je opilý. Snažila jsem se ho tudíž vyprovodit z bytu, protože dnes podepsal dohodu, ale odmítal se vzdálit. Protože jsem chtěla odejít tedy sama, vzal telefon a volal svým kamarádům. Vyrozuměla jsem, že mluví o mně a synovi a začala jsem se bát, co se bude dít.

Odešla jsem nakrmit syna před spaním a slyšela, že někdo přijel. Byli to partnerovi kamarádi. Partner na mne začal křičet, a já jsem řekla jeho kamarádům, aby ho okamžitě odvedli, nebo zavolám policii. Šla jsem zpět do pokoje a najednou ke mně partner přišel, protože mi údajně chtěl něco říct. Chytil mne za vlasy, druhou rukou za ústa a vyčítal mi, že jsem ho shodila před jeho kamarády. Když jsem začala křičet, kamarádi ho ihned ode mne odtrhli a odvedli pryč.

Shodou okolností jsem právě v té chvíli dostala sms od partnerovy bývalé ženy s dotazem, jak se máme. Byla jsem v šoku a  proto jsem jí napsala o tom, co se stalo. Přiznala, že se také u nich už dřív odehrávalo něco podobného před dětmi a že bych měla zavolat policii. V noci pak už byl klid, proto jsem napsala sociální pracovnici až ráno, jestli se za ní mohu zastavit, protože jsem potřebovala získat informace, jaké mám možnosti, jestliže takto nemohu již s partnerem dál žít. Domluvily jsme se na další týden. Za půl hodiny po našem rozhovoru mi znovu telefonovala, že bylo podáno hlášení o domácím násilí na mé osobě.

Věděla jsem, že to musela nahlásit jedině partnerova bývalá žena, která se mi posléze omlouvala, neboť se bála, aby se nestalo něco horšího.

Na druhý den mne přijel navštívit vedoucí sociální pracovník s varováním, že partner se k nám nesmí přiblížit, a pokud by se tak stalo, musím okamžitě volat policii, jinak budeme muset jít k soudu. Zeptal se mne, jestli chci věc řešit soudně, s čímž jsem nesouhlasila. Sám řekl, že on by také nechtěl, protože já a syn jsme velmi pěkná rodina, ale že je to velký risk a on musí ochránit mého syna. Musím ho tedy přesvědčit, že spolupracuji jako doposud a že mne přijde o víkendu navštívit sociální pracovnice, která má také malé děti a může mi také finančně vypomoct. Sociální služba mi údajně takto může pomoci 3-6 měsíců.

V neděli ráno mne nato vzbudila policie, které jsem musela říct všechno, co se stalo a také si pak jeli pro partnera, kterého vzali na výslech a zadrželi na 12 hodin.

Následovalo pondělí, úterý a stále mne nikdo nekontaktoval, ani se nezajímal, zda jsme v pořádku.

Pouze se mnou přes internet pokusil spojit partner.

Informoval mne, že se telefonoval s vedoucím sociálním pracovníkem, který byl u nás před víkendem, protože neviděl syna čtyři dny. Dostal informace, že se k nám nesmí ani přiblížit, vůbec nás kontaktovat a že se bude muset jít léčit ze závislosti na alkohol a k lékaři na testy. Vysvětlil vedoucímu pracovníkovi, že nemůže současně platit nájem tam, kde nyní bydlí a za byt, kde bydlím já se synem, a zda by mi mohli pomoci sehnat nouzové bydlení. Sociální pracovník se ale vyjádřil, že to není tak jednoduché, musím se spojit s majitelem domu sama a požádat také o sociální příspěvek na bydlení. Cena za nájem a další služby by byla pro mne ale i tak příliš vysoká, i když bych dostala příspěvek na dítě, na který čekám a příspěvek na bydlení.  Partner se  snažil problém vysvětlit. Sociální pracovník ho ale odbyl, že to není jeho problém.

Bála jsem se, že nás takto nepřímo tlačí dolů, aby měli šanci odebrat nám syna.

Syn pro mne znamená všechno. Partner se k synovi nikdy nechoval špatně, a také nakonec sám navrhl, abych naše dítě odvezla do České republiky a tímto jej ochránila.

Autorka: Mamina a Dagmar Dureckova

Príbeh jednej rodinky…