Autor Dagmar

V jednom z prípadov, ktoré sa dotýkajú podstaty rodiny a spravodlivosti, sa stretávame s príbehom otca z Českej republiky a matky zo Slovenska. Ich spoločný život bol poznačený závislosťou matky, ktorá bola aktívnou narkomankou. Dve spoločné deti žili s matkou, kým úrady nezasiahli a kvôli zanedbávaniu starostlivosti jej deti neodobrali. V tom čase bol otec detí v práci a o situácii sa dozvedel až neskôr.

Matka po odobratí detí prehlásila, že otec sexuálne zneužíval ich dcéru. Na základe jej výpovede bol otec krivo obvinený zo sexuálneho zneužívania a odsúdený na šesť rokov väzenia. Súdne konanie prebehlo veľmi rýchlo, bez možnosti dôsledného dokazovania a overovania výpovedí. Tento rozsudok mal drastický dopad na celú rodinu a vyvolal hlboké pochybnosti o spravodlivosti súdneho systému.

Zlom nastal, keď sa do prípadu aktívne zapojila babka detí. Požiadala o zverenie detí do svojej starostlivosti a následne boli presunuté do Českej republiky. Tam o prípad prejavili záujem české úrady, ktoré požiadali o presun väzneného otca aj s jurisdikciou.

V Česku sa prípad opätovne otvoril a konalo sa nové súdne pojednávanie, ktoré malo určiť, či je otec skutočne vinný. Tentoraz však prebehlo dôkladné vyšetrovanie, vrátane odborného vyšetrenia dieťaťa. Výsledky potvrdili, že otec dieťaťu nikdy neublížil a že neexistujú žiadne dôkazy o tom, že by sa dopustil sexuálneho zneužívania. V súdnych spisoch nebolo uvedené nič, čo by obvinenie podporovalo. Bolo zrejmé, že išlo o falošné a krivé obvinenie zo strany matky.

Po všetkých dlhých súdnych procesoch a vyčerpávajúcom dokazovaní, po troch rokoch právnych bojov v Českej republike, boli deti právoplatne zverené otcovi. Pravda napokon vyšla najavo a rodina sa mohla opäť zjednotiť – hoci za cenu troch premárnených rokov života a utrpenia.

Tento prípad je silným varovaním, ako rýchle rozhodnutia môžu zničiť nevinný život a rozbiť rodiny. Zároveň je však aj príkladom toho, že nádej existuje – v podobe blízkych, ktorí sa nevzdajú, a úradov, ktoré konajú spravodlivo, keď sa im dá priestor.

Organizácia Lúč pre dieťa stojí pri rodinách aj v týchto ťažkých momentoch. Pomáhajú, radia, bojujú – a niekedy aj zachraňujú životy a dôstojnosť tých, ktorí by inak ostali bez pomoci.

Nikdy sa nevzdávaj….. vždy vedie cesta !

Autor : Dagmar Szabó

🔹 „Veď to je v poriadku, nie?“

Nie, nie je.

Oslovila ma matka dieťaťa, ktoré vzniklo na základe dohody medzi mnou a jeho otcom. On je gay, ja som lesba. Dohodli sme sa: on ma oplodní, ja vychovám dieťa sama. Bez očakávania záväzku. Lenže život nie je zmluva. Je to bytostné prepojenie – a najmä, je v ňom dieťa.

Dlho som to musela rozdýchať.
Keď som jej neskôr povedala:
„Viete, čo ste urobila?“
Ona odpovedala:
„Veď to je v poriadku, nie? Veď nič zlé.“

A práve tu sa niečo vo mne zlomilo.

👶 Dieťa nie je projekt. Nie je túzba. Je to život.

Pre ma to nie je len o „chcem dieťa“.
Nie je to o dospelých, ktorí si vymyslia svoje plány a potom čakajú, že dieťa sa im do nich prispôsobí.

Dieťa nemá byť výsledkom ješitnosti či módnej vlny.

💬 Ako sa bude cítiť v škôlke, v škole?
Keď sa ho spýtajú: „A ty nemáš ocka?“
Alebo mu spolužiaci povedia, že je „ine“, že je „divné“, že jeho rodina neexistuje.

🌍 Nie je to len problém Slovenska.

Aj keď niektorí hovoria, že „dnes je všetko normálne“, pravda je iná.
V žiadnej krajine sveta nie je dieťa vychovávané dvoma mamami alebo dvoma otcami chránené pred šikanou, výsmechom či pochybnosťami o vlastnej identite.
Skúsenosti z praxe, psychológovia, výpovede mladých ľudí – všetko potvrdzuje jedno:

👉 Deti z takýchto vzťahov trpia – nie pre svoju inakosť, ale pre rozhodnutia dospelých, ktoré ich predurčili.

❗ Toto nie je boj proti láske. Toto je výzva na zodpovednosť.

Neútocím. NepohŅrdam. Len sa pýtam:
Kde v tom všetkom je dieťa?
Nie naše predstavy, nie naše túzby, ale konkrétne dieťa, ktoré raz bude hľadať samé seba.

🔺 Nie je v poriadku, aby malo dieťa dvoch otcov alebo dve mamy.
Nie preto, že to spoločnosť „neprijíma“, ale preto, že dieťa samo potrebuje prirodzený vzor – otca aj mamu.
A ak ho nemá, nech to nie je preto, že sme ho o to vedome pripravili.

💛 Najviac trpia deti. Pre našu ješitnosť.

My chceme. My rozhodujeme.
Ale oni to budú prežívať.
Oni ponesú dôsledky.

Ak sa naozaj bijeme za rovnosť, spravodlivosť, lásku – potom sa najprv postavme za to najzraniteľnejšie v tejto rovnici: za dieťa.

Autor : Dagmar