Ministerstvo spravodlivosti analyzovalo úspešnosť výkonu súdnych rozhodnutí týkajúcich sa maloletých
Bolo veľkým prínosom sa zúčastniť vo štvrtok 6. septembra 2018 Výboru NR SR pre ľudské práva a národnostné menšiny. Štátna tajomníčka Ministerstva spravodlivosti SR pani Edita Pfundtner predniesla príhovor pani štátnej tajomníčky. Výbor vzal po diskusii správu na vedomie.
Podľa výstupov Analytického centra MS SR za sledované obdobie od 1. júla 2016 do 31. decembra 2017 bolo v minulom roku celkovo (na všetkých okresných súdoch v SR) doručených 571 návrhov na nariadenie výkonu rozhodnutia o výchove maloletých detí. Rozhodnuté bolo v 545 prípadoch. K samotnému nariadeniu výkonu došlo v 119 prípadoch. Inak skončilo 426 prípadov. Ku koncu roku 2017 zostalo na okresných súdoch v SR v predmetnej agende 747 nerozhodnutých vecí.
V roku 2016 bolo celkovo (na všetkých okresných súdoch v SR) doručených 629 návrhov na nariadenie výkonu rozhodnutia o výchove maloletých detí. Rozhodnuté bolo v 626 prípadoch. K samotnému nariadeniu výkonu došlo v 123 prípadoch. Inak skončilo 503 prípadov. Ku koncu roku 2016 zostalo na okresných súdoch v SR v predmetnej agende 724 nerozhodnutých vecí.
Na rokovaní dňa 6. septembra 2018 štátna tajomníčka Ministerstva spravodlivosti SR pani Edita Pfundtner Výboru NR SR pre ľudské práva a národnostné menšiny doplnila štatistické údaje od 1.1.2018 do 1.6.2018. V tomto sledovanom období bolo celkovo (na všetkých okresných súdoch v SR) doručených 333 návrhov na nariadenie výkonu rozhodnutia o výchove maloletých detí. Rozhodnuté bolo v 399 prípadoch. K samotnému nariadeniu výkonu došlo v 147 prípadoch. Inak skončilo 252 prípadov. K 1.6.2018 zostalo na okresných súdoch v SR v predmetnej agende 696 nerozhodnutých vecí.
Súdy pozitívne vnímajú aj skutočnosť, že od 1. júla 2016 Vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 207/2016 Z. z. z 27. júna 2016, ktorou sa ustanovujú podrobnosti výkonu rozhodnutia vo veciach maloletých, vniesla viac právnej istoty pokiaľ ide o ich povinnosť zisťovať „či sa povinný podrobuje rozhodnutiu a či existujú ospravedlniteľné dôvody, pre ktoré sa povinný nemôže podrobovať rozhodnutiu“. Súdy avizujú, že vyhláška o výkone rozhodnutí v pozitívnom zmysle koriguje doterajšiu nejednotnú prax súdov v záujme princípu spravodlivosti konania a dosiahnutia najlepšieho záujmu dieťaťa. Najmä došlo ku korekcii doterajšej praxe niektorých súdov, ktoré po podaní návrhu na výkon rozhodnutia automaticky, t.j. bez toho, aby zistili, či existujú ospravedlniteľné dôvody, pre ktoré sa povinný alebo dieťa nemôže podrobovať rozhodnutiu, postupovali v konaní nástrojmi represie. Za nástroje represie sa považuje výzva súdu na dobrovoľné splnenie povinnosti, ktorá sa vysielala bezprostredne po podaní návrhu a ktorá prezumuje zavinené konanie t.j. nerešpektovanie titulu. Súdy avizujú, že už nezasielajú výzvy automaticky a nie automaticky ukladajú pokuty alebo zastavujú výplatu rodičovského príspevku. Súdy sa už neuspokojujú s tvrdeniami oprávneného, že povinný sa nepodrobuje rozhodnutiu. Súdy už nevyžadujú od povinného rodiča „drakonické“ plnenie povinnosti najmä vtedy, ak plnenie povinnosti sa vymyká sfére vplyvu povinného. Súdy v zmysle vyhlášky o výkone rozhodnutí sledujú a riadne zisťujú či prípadne dôvody nepodrobenia sa reálne existujú a ak existujú, či ich náhodou nezapríčiňuje práve oprávnený rodič alebo samotné dieťa. V súvislosti s povinnosťou súdov zisťovať či sa povinný podrobuje rozhodnutiu a či existujú ospravedlniteľné dôvody niektoré súdy opätovne prízvukovali aj princípy vyplývajúce z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Podľa judikatúry platí, že treba mať na zreteli situáciu, ak rodič, s ktorým dieťa žije, v styku druhého rodiča s dieťaťom aktívne nebráni, avšak dieťa vyslovene styk odmieta. Osobitne významným je tento aspekt v prípadoch, ak je odmietanie rodiča dieťaťom zapríčinené správaním tohto rodiča, teda ak sa tento rodič nechoval vo vzťahu k dieťaťu vždy vhodne a empaticky. Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva je použitie donucovacích opatrení v takýchto prípadoch kontraproduktívne, a to práve z dôvodu, že môže mať za následok degradáciu vzťahov medzi dieťaťom a neempatickým rodičom.
Dieťa ako plnohodnotný účastník konania
Vzhľadom k tomu, že dieťa nie je „objekt“ súdneho konania ale subjekt (účastník) konania, podstatný faktor, ktorý vplýva na úspešnosť výkonu súdnych rozhodnutí je vôľa a názor maloletého. Väčšina súdov zhodne udávala, že vôľa maloletého má veľký význam v samotnom konaní a že ide o výsostne individuálnu situáciu každého maloletého. Väčšina súdov prízvukovala, že odpoveď na otázku relevancie vôli maloletého, závisí od rozumovej vyspelosti dieťaťa a schopnosti porozumieť dôsledky výkonu rozhodnutia. Jeden súd uviedol, že pri dieťati staršom než 12. rokov je v zásade nemožné uskutočniť faktický výkon rozhodnutia v zmysle jeho odňatia za predpokladu, že samotné dieťa prejaví vôľu nestretávať sa s oprávneným a súdu je z vykonaného dokazovania zrejmé, že by u dieťaťa narazil na odpor v prípade, že by sa rozhodol pristúpiť k uskutočneniu výkonu rozhodnutia. Podľa iného súdu od vekovej hranice 14. rokov by súd mal rešpektovať prejavenú a autenticky zistenú vôľu maloletého dieťaťa nestretávať sa s oprávneným rodičom, keďže uskutočnenie výkonu rozhodnutia odňatím dieťaťa a jeho odovzdaním oprávnenému proti vôli samotného dieťaťa je právne neudržateľné. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že súdy oscilovali pri určovaní veku v rozpätí 10 až 15 rokov.
Súdy avizovali, že zdarný priebeh odňatia dieťaťa spočíva vo viacerých okolnostiach pri faktickom odňatí dieťaťa. Sudcovia a vyšší súdni úradníci potvrdili, že majú obavy z toho, že bez asistencie detského psychológa, ktorý by bol špecializovaný na zvládanie krízových situácií, dôjde k vyhroteným situáciám. V týchto situáciách nie je ochota ísť do fyzického kontaktu s dieťaťom a napr. brať a trhať dieťa z rúk povinného či ťahať dieťa proti jeho vôli do auta. Súdy sú si vedomé aj upozornenia detských psychológov, špeciálnych pedagógov, či pedopsychiatrov, ktorí poukazujú na to, že násilné uskutočňovanie výkonu rozhodnutia môže mať ďalekosiahle nepriaznivé následky na psychické prežívanie dieťaťa, ktoré sa nadôvažok môžu prejaviť až v budúcnosti. Z praxe avizovali súdy prípady, kedy sa u dieťaťa následky takéhoto výkonu rozhodnutia prejavili bezprostredne po výkone, kedy si psychický stav dieťaťa vynútil napr. návštevu lekára a v budúcnosti zase na správaní dieťaťa voči rodičovi, ktorý výkon rozhodnutia inicioval. Niektoré súdy prízvukovali pri aplikácii vnútroštátnej právnej úpravy aj princípy vyplývajúce z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Podľa judikatúry platí, že použitie donucovacích opatrení za účelom výkonu práva styku odôvodnené iba v prípade zjavne nezákonného konania rodiča, s ktorým dieťa žije. Ide o prípady, kedy rodič, s ktorým dieťa žije, aktívne bráni styku druhého rodiča s dieťaťom. Vo väčšine prípadov súdy osobitne vyzdvihli význam súčinnosti orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately spočívajúcej v tom, že orgán zabezpečuje prítomnosti zamestnanca, ktorý najmä svojou odbornou spôsobilosťou a znalosťou rodinných pomerov prispieva k uľahčeniu výkonu rozhodnutia pre dieťa.
V praxi sa stáva, že rušenie resp. marenie styku nemusí vychádzať priamo zo strany povinného alebo oprávneného. Súdy negatívne hodnotia aj vplyv zo strany tretej spriaznenej osoby. Ak si napríklad povinná osoba na styk, ktorý má byť podľa titulu nesprevádzaný, privádza osobu, ktorá sa snaží fotograficky priebeh styku zdokumentovať, súdy poznamenávajú, že pri styku nemá právo byť žiadna ďalšia osoba, s výnimkou pracovníka Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny a aj to len vtedy, ak ho o to požiada súd za účelom prešetrenia realizácie styku.
Medzi ďalšie problémy patrí nerešpektovanie súdnej moci zo strany povinného a s tým súvisiace vyhrotené a nebezpečné situácie pre zúčastnené osoby, ktoré zabezpečujú uskutočnenie výkonu. Medzi nežiaduce vplyvy patrí aj kritická mienka verejnosti na spôsob a nevyhnutnosť uskutočnenia výkonu.
Prostredie, v ktorom dochádza k výkonu rozhodnutia, rovnako podstatne vplýva na úspešnosť výkonu rozhodnutia. Z vyjadrení súdov vyplýva, že najčastejšie prebieha odňatie dieťaťa v domácom prostredí, nakoľko súd sa snaží uskutočniť výkon rozhodnutia v ranných hodinách, pred odchodom detí do školy. V praxi sa však vyskytli aj prípady odňatia dieťaťa zo školy a nemocničného prostredia. V prípade odnímania dieťaťa zo školy a nemocničného zariadenia, súdy privítali, že od 1. júla 2016 vniesla vyhláška o výkone rozhodnutí viac svetla do tohto špecifického postupu. Súdy privítali to, že personál školy či nemocnice musí poskytnúť súčinnosť súdu tak, aby pri výkone rozhodnutia neboli prítomné ostatné detí z dôvodu ochrany ich dôstojnosti a súkromia samotného odnímaného dieťaťa.
S týmto bodom nesúhlasíme, sme toho názoru, že rodičia detí odovzdajú do školy, zdravotného zariadenia a majú byť informovaný o takom akte. Škola slúži na vzdelávanie. Zdravotné zariadenie slúži za účelom zdravia. Výkon rozhodnutia súdu mal by byť vykonaný vrámci rodiny , kde dochádza k problému. Škola nedokáže úplne izolovať tento akt. Detí môžu cítiť strach s možností nevrátenia sa domov k rodičom.
Rozhodnutia o návrate maloletého do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní
Nadužívanie inštitútu odkladu výkonu rozhodnutia kriticky vníma sudkyňa okresného súdu, ktorý je príslušný na rozhodovanie o výkone rozhodnutia o návrat maloletého do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní. Súd avizuje v tejto súvislosti, že obzvlášť v prípadoch nariadeného návratu maloletého do cudziny, odňatie dieťaťa povinnému rodičovi je sprevádzané takmer vždy komplikáciami vedúcimi k neúspešnosti, resp. zmareniu výkonu, spočívajúcimi v obštrukciách spôsobenými povinným rodičom, ako aj tým, že dieťa nútenému výkonu zvyčajne prirodzene bráni, nakoľko ide pre neho o neštandardnú situáciu, v ktorej sa zrazu ocitlo, za prítomnosti preň cudzích ľudí a zvyčajne za asistencie polície, povinný rodič k príprave dieťaťa na odňatie nijako pozitívne neprispieva. Súd poukazuje, že cieľ Haagskeho dohovoru o občianskoprávnych aspektov medzištátnych únosov detí, ktorým je zabezpečiť okamžitý návrat dieťaťa v prípade neoprávneného premiestnenia ako aj úpravy ustanovenia § 134 Civilného mimosporového poriadku, kde je pre návratové konania nariadená výnimočná rýchlosť – 6 týždňov do vydania rozhodnutia) by sa preto mal riadiť osobitným režimom reflektujúcim osobitnú rýchlosť konania a cieľ Haagskeho dohovoru, tak aby bolo sudcovi, ktorý výkon realizuje umožnené konať rýchlo, pružne, bez potreby prihliadať na zdĺhavý procesný postup, vyzývať na dobrovoľné plnenie a pod. Súd prízvukuje osobitosti návratového konania a navrhuje, aby bola prijatá taká úprava, ktorá možnosť odkladu výkonu v návratových konaniach vylúči, nakoľko odklad výkonu rozhodnutia je nezlučiteľný s cieľom Haagskeho dohovoru, ale aj najlepším záujmom dieťaťa.
Info : www.justice.gov.sk/Stranky/aktualitadetail.aspx?announcementID=2388
Pomáhať deťom je naša priorita. V rámci projektu pomáhame aj s oblečením, hračkami pre detí, ktoré to potrebujú.
