Predstavte si osemročné dieťa, ktoré je stále zbalené.
Nie preto, že ide na výlet.
Nie preto, že má prázdniny.
Ale preto, že jeho život je rozdelený medzi tri domácnosti v jednom týždni.
Dnes som hovorila s matkou osemročného dieťaťa. Prípad sa odohráva vo Švajčiarsku.
Počas svojej práce som už počula množstvo príbehov o sporoch medzi rodičmi a o rozhodnutiach súdov. Myslela som si, že ma už len tak niečo neprekvapí.
Tento prípad ma však na chvíľu umlčal.
Súd rozhodol, že osemročné dieťa bude žiť takto:
- 2 dni u otca
- 2 dni u matky
- 3 dni u pestúnskej rodiny
Takto vyzerá jeho týždeň.
Dieťa, ktoré žije z kufra
Z rozhovoru som pochopila ešte jednu vec.
Toto dieťa je prakticky stále zbalené v kufri.
Dva dni tu.
Dva dni tam.
Tri dni inde.
Stále presuny. Stále balenie. Stále nové prostredie, nové pravidlá, nová posteľ.
Veci sa presúvajú spolu s ním – oblečenie, školské potreby, hračky. Niečo zostane u jedného rodiča, niečo u druhého, niečo v pestúnskej rodine.
Ale veci sú vlastne to najmenej.
Horšie je to, čo sa deje v hlave osemročného dieťaťa.
Podľa slov matky je čoraz viac zmätené. Pýta sa otázky, ktoré by dieťa v tomto veku vôbec nemalo riešiť:
Kde vlastne bývam?
Kde mám svoje veci?
Kde je môj domov?
A možno najťažšia otázka zo všetkých:
Kde vlastne patrím?
Model, ktorý by nemal existovať
Práve preto je takýto model z pohľadu potrieb dieťaťa neprípustný.
Nie preto, že by jeden z rodičov musel byť nutne zlý alebo nebezpečný.
Ale preto, že osemročné dieťa jednoducho nemôže žiť stabilný život, ak sa jeho domov mení každé dva dni.
Dieťa potrebuje:
- stabilitu
- pocit bezpečia
- predvídateľnosť
- jeden jasný domov
Nie tri domácnosti v jednom týždni.
Striedavá starostlivosť – riešenie pre rodičov, nie pre deti?
V posledných rokoch sa čoraz častejšie hovorí o striedavej starostlivosti ako o modernom a spravodlivom riešení.
Spravodlivom pre koho?
Pre rodičov možno áno.
Ale pre dieťa?
Deti nepotrebujú spravodlivé rozdelenie času medzi dospelých.
Deti potrebujú domov.
Domov nie je miesto, kde sa presúvate každé dva dni.
Domov je miesto, kde viete, že tam patríte.
Dieťa nemá doplácať na rozhodnutia dospelých
Osobne som presvedčená o jednej veci:
Dieťa má mať jeden domov.
Ak sa rodičia nedokážu dohodnúť, ak ich vzťah skončil a je potrebné hľadať riešenie, potom sa majú prispôsobiť dospelí.
Nie dieťa.
Ak sa má niekto striedať, potom sú to rodičia.
Nie osemročné dieťa, ktoré ešte len hľadá istotu vo svete.
Detstvo by nemalo vyzerať ako neustále balenie kufra.
Otvorme o tom diskusiu
Tento prípad zo Švajčiarska nie je len o jednej rodine.
Je aj o širšej otázke, ktorá sa objavuje v mnohých krajinách Európy.
Kde je hranica medzi právami rodičov a skutočnými potrebami dieťaťa?
Je spravodlivé rozdeliť si čas s dieťaťom presne na polovicu,
ak výsledkom je, že dieťa nemá jeden domov?
Alebo by sme mali začať uvažovať opačne:
že dieťa má mať jeden stabilný domov – a rodičia by sa mali prispôsobiť jemu, nie naopak.
