Dieťa nie je predmet súdneho sporu

Dieťa je DAR, nie tovar.

Keď sa rodičia dostanú pred súd, dieťa sa často stáva rukojemníkom systému, ktorý má chrániť jeho záujmy – no v praxi ich často ignoruje.

Tvrdé čísla zo slovenských súdov:

  • Súdne konania o deti trvajú v priemere 1,5 až 3 roky, v zložitých prípadoch aj 4–5 rokov.
  • Ročne sa rieši vyše 6 500 sporov týkajúcich sa detí.
  • Striedavá starostlivosť je nariadená v 20–30 % prípadov.
  • Napriek preukázanému domácemu násiliu sú deti v mnohých prípadoch nútené k kontaktu s násilným rodičom.

Najväčší problém:

Súdy nerešpektujú odporúčania odborníkov. Napriek podrobným posudkom psychológov, psychiatrov a iných špecialistov, ktorí jasne upozorňujú na citové väzby dieťaťa, jeho vek, psychický stav alebo riziko domáceho násilia, súdy často tieto odporúčania ignorujú a rozhodujú podľa vlastných kritérií – najčastejšie v prospech princípu „rovnosti rodičov“.

Dieťa tak môže byť nútené k striedavej starostlivosti, pravidelnému kontaktu alebo dokonca umiestnené do prevýchovného centra, hoci odborníci varujú pred vážnymi následkami.

Dieťa v tomto systéme nie je prioritou. Je rukojemníkom súdneho konania. Je štatistickou položkou. Je materiálom na experimenty kurately a znalcov.

Naša výzva:

Súdne orgány musia konečne prestať ignorovať názory odborníkov a uprednostňovať abstraktnú rovnosť dospelých pred konkrétnymi potrebami dieťaťa. Najlepší záujem dieťaťa nesmie byť prázdnou frázou – musí byť hlavným a rozhodujúcim kritériom každého rozhodnutia.

Dieťa nie je majetok. Nie je predmet sporu. Nie je experiment pre systém.

Ak aj vy veríte, že dieťa musí mať v súdnych konaniach absolútnu prioritu, pridajte sa k našej kampani „Dieťa je DAR, nie tovar“. Podporte nás symbolickou kúpou stužky.

Náhradné materstvo nie je pomoc, ale obchod s deťmi

Náhradné materstvo sa nám predáva ako „krásny akt lásky“. V skutočnosti je to však obchod s deťmi, v ktorom dieťa od samého začiatku platí najvyššiu cenu.

Predstavte si situáciu z pohľadu dieťaťa:

Deväť mesiacov počúva tep srdca svojej biologickej matky, pozná jej hlas, cíti jej pohyby, hormóny a emočný stav. Je s ňou spojené tým najintímnejším spôsobom, aký existuje. Vie iba jej telo, jej vôňu a jej prítomnosť.

A potom – v okamihu narodenia – príde násilie.

Dieťa je násilím odtrhnuté od jedinej osoby, ktorú kedy poznalo. Odoberú ho matke, ktorú pozná ako celý svoj svet, a odovzdajú cudzím ľuďom. Žiadny bonding, žiadne dojčenie, žiadne prirodzené pokračovanie vzťahu. Len studená realita zmluvy, podľa ktorej dieťa nikdy nepatrilo matke, ale objednávateľovi.

Toto nie je „pomoc“. Toto je trauma, ktorú dieťaťu spôsobujeme zámerne a za peniaze.

Ako funguje komerčné náhradné materstvo?

  • Dieťa sa objedná a zaplatí.
  • Žena (často finančne zraniteľná) prenajme svoje telo.
  • Po narodení sa dieťa odoberie biologickej matke ako tovar podľa zmluvy.

Dieťa sa tak stáva produktom – nie darom lásky, ale výsledkom obchodnej transakcie.

Naša pozícia je jasná:

Náhradné materstvo nie je humánne riešenie neplodnosti. Je to forma moderného otroctva, v ktorom sa ženy prenajímajú a deti sa odoberajú matkám hneď po narodení. Dieťa má základné právo na svoju biologickú matku, aspoň v prvých chvíľach života.

Naša výzva:

Musíme zastaviť komodifikáciu materstva a detí. Musíme chrániť dieťa pred zámerným odtrhnutím od matky. Musíme postaviť najlepší záujem dieťaťa nad priania dospelých.

Ak aj vy veríte, že dieťa je DAR, nie tovar, pridajte sa k našej kampani „Dieťa je DAR, nie tovar“. Podporte nás symbolickou kúpou stužky.

„Chceme dieťa za každú cenu?“ – Temné stránky umelého oplodnenia (IVF)

Dieťa je DAR, nie tovar.

„Chceme dieťa za každú cenu.“ Toto heslo znie na prvý pohľad pochopiteľne. No za ním sa skrýva jeden z najvážnejších etických problémov súčasnosti.

Čo sa deje v praxi pri IVF?

  • V priemere sa pri jednom cykle IVF získava 7–15 vajíčok, z ktorých sa vytvorí 6–10 embryí.
  • Väčšina z týchto embryí sa buď zničí, zmrazí na neurčito, alebo zostane nepoužitá.
  • Odhady hovoria, že ročný počet nepoužitých embryí na svete dosahuje 1,5 až 1,8 milióna.
  • Len vo Veľkej Británii bolo od roku 1991 zlikvidovaných viac ako 130 000 embryí.
  • V USA sa odhaduje, že v skladovaní je stovky tisíc až vyše milión zmrazených embryí, z ktorých veľká časť zostáva opustená.

Ďalšie vážne etické problémy:

  • Selekcia embryí podľa „kvality“ – eugenika v praxi (vyberajú sa tie „najlepšie“, ostatné sa ničia).
  • Oddelenie rodičovstva od telesného a emocionálneho spojenia muža a ženy.
  • Masívny obchod s vajíčkami a spermiami, často za využitia finančne zraniteľných žien.

Dieťa sa v tomto procese stáva produktom medicínskeho priemyslu namiesto daru lásky.

Každé dieťa počaté IVF si zaslúži lásku a úctu. To nie je sporné. Sporné je, či systém, ktorý ho vytvára ako tovar na objednávku, je skutočne v jeho najlepšom záujme.

Dieťa má právo na svoju identitu, na poznanie svojej biologickej matky a otca, na prirodzený začiatok života. Keď sa tieto práva systematicky obchádzajú, dieťa sa stáva prostriedkom na splnenie priania dospelých.

Nie všetko, čo je technicky možné, je aj morálne správne.

Musíme prestať klamať sami seba, že „láska k dieťaťu“ ospravedlňuje všetko. Skutočná láska k dieťaťu zahŕňa aj zodpovednosť – zodpovednosť za to, ako dieťa vzniká a v akom svete ho vítame.

Naša výzva:

  • Hovorme otvorene o etických problémoch IVF.
  • Chráňme dôstojnosť ľudského života už od počatia.
  • Postavme najlepší záujem dieťaťa na prvé miesto – nielen po narodení, ale aj pri jeho vzniku.

Ak aj vy veríte, že dieťa je DAR, nie tovar, pridajte sa k našej kampani. Podporte nás symbolickou kúpou stužky „Dieťa je DAR, nie tovar“.

Dagmar Szabó prevzala nomináciu na národné ocenenie Srdce na dlani

Sú chvíle, keď sa rodiny ocitnú v situáciách, ktoré presahujú ich sily. V zahraničí, ďaleko od domova, v boji o vlastné deti. A práve vtedy prichádza pomoc, ktorá má skutočný význam.

Dagmar Szabó, pôsobiaca v Lúč pre dieťa, patrí medzi nominovaných na národné ocenenie „Srdce na dlani“ v kategórii dobrovoľníctvo s celospoločenským významom a nomináciu si osobne prevzala. Slávnostné oceňovanie sa uskutoční 24. marca v Čierny orol v Prešov.

Jej práca presahuje hranice krajín aj možností. Pomáha rodinám v zahraničí v boji o návrat neoprávnene odobratých detí, poskytuje odborné poradenstvo a stojí pri nich v najťažších momentoch. S empatiou, odbornosťou a vytrvalosťou dokáže meniť krízové situácie na príbehy nádeje.

Nie je to len pomoc. Je to sprevádzanie, podpora a viera, že aj tie najťažšie príbehy môžu mať šťastný koniec.

Pre Dagmar Szabó má toto ocenenie aj osobitný význam. Slávnostné odovzdávanie sa koná v jej rodnom meste Prešov – mieste, kde sa začal jej životný príbeh. Pochádza z Kokošovce, dnes však žije v Lehota pri Nitre. Napriek tomu v nej korene východu zostávajú silné – v jej hodnotách, odhodlaní aj v srdci, ktoré pomáha druhým bez hraníc.

Dagmar Szabó tak svojou dobrovoľníckou činnosťou ukazuje, že skutočná pomoc má silu meniť osudy – a prinášať svetlo tam, kde ho najviac treba.

Pomáha deťom vrátiť sa domov: Dagmar Szabó získala ocenenie Srdce na dlani 2025

V Nitrianskom kraji ocenili výnimočných ľudí, ktorí pomáhajú bez nároku na odmenu. Medzi nimi aj Dagmar Szabó za pomoc deťom v medzinárodných prípadoch.

Srdce, ktoré pomáha deťom nájsť cestu domov

Sú príbehy, ktoré sa nepíšu ľahko. Príbehy detí odlúčených od rodiny, v cudzej krajine, v neistote. A potom sú ľudia, ktorí im pomáhajú nájsť cestu späť. Medzi nich patrí aj Dagmar Szabó.

V rámci 15. ročníka oceňovania „Srdce na dlani 2025“, ktoré organizuje Nitrianske centrum dobrovoľníctva, bolo v Nitrianskom kraji prijatých až 33 nominácií nesúcich príbehy viac ako 80 dobrovoľníkov.

Nositeľov ocenenia spoznala verejnosť 3. decembra 2025 na slávnostnom podujatí v priestoroch Synagóga v Nitre. Medzi ocenenými bola aj Dagmar Szabó, ktorá získala ocenenie v kategórii sociálna práca a zdravotníctvo.

Dlhodobo sa venuje pomoci slovenským deťom odobratým v zahraničí. Poskytuje poradenstvo rodinám, stojí pri nich v najťažších chvíľach a pomáha im zvládať situácie, ktoré si mnohí ani nevedia predstaviť. Jej pomoc však nekončí pri slovách – deti aj osobne sprevádza na Slovensko, bližšie k domovu, k bezpečiu, k nádeji.

Je to práca, ktorá si vyžaduje silu, empatiu a obrovské srdce.

Dagmar Szabó ukazuje, že dobrovoľníctvo nie je len o pomoci. Je o ľudskosti. O tom, že nikto by nemal zostať sám – najmä nie dieťa.

Dieťa nie je príkaz

Príbeh matky, ktorej deti násilne odobrali v mene „najlepšieho záujmu“, otvára otázky, na ktoré systém často neodpovedá. Dá sa láska prikázať? A kto skutočne chráni deti, keď sa ich svet rozpadá?

Tak ako každý deň, aj ten dnešný začal telefonátom. Na druhej strane bola matka. Matka zo Slovenska. Matka, ktorá rozprávala svoj príbeh – tichý, zlomený, no o to hlasnejší vo svojej bolesti.

Jej deti odmietajú otca. Nie z trucu. Nie z rozmaru. Ale preto, čo prežili.
Snažila sa. Vysvetľovala, prosila, viedla ich k tomu, aby mali otca radi. No niektoré veci sa z pamäti vymazať nedajú.

Nasledovali stretnutia. Sociálni pracovníci, psychológovia, posudky. A napokon súd – na Slovensku.
Rozhodnutie padlo – deti majú byť umiestnené do centra, aby sa „naučili“ ľúbiť otca.

Naučili.

Ako sa učí láska?

Pre matku prichádzajú najťažšie dni. Dobrovoľne odovzdať vlastné deti. Pod hrozbou zákona, ktorý vraj koná v ich najlepšom záujme.
Naozaj?

Vyčerpali sa všetky možnosti?
Muselo to dôjsť až sem?
Prečo nikto neskúsil jemnejšie cesty, bezpečné priestory, čas?

Prišiel deň. Aj s políciou. Na Slovensku.
Plač. Krik. Prosby.
Deti odtrhnuté z náručia matky ako vec, ktorú treba presunúť.

A systém konal. Slepo. Hlucho.

Z minulosti vieme, čo často nasleduje. Deti začnú nenávidieť matku. Nie preto, že by ich zradila. Ale preto, že ich nedokázala ochrániť.

Dieťa nerozumie zákonu.
Dieťa nerozumie povinnosti milovať.
Dieťa, ktoré videlo násilie, si lásku nevynúti.

Tieto deti prežívajú niečo, čo si my dospelí často ani nedokážeme predstaviť.

Zastavme sa.

Deti nie sú nástroj pomsty.
Láska sa nedá nariadiť.
Vzťah si musí vybudovať dospelý – nie vynútiť dieťa.

Aj na Slovensku by sme na to nemali zabúdať.

Dieťa je DAR, nie tovar.

Dadík

Najlepší záujem dieťaťa? Alebo jeho tiché ničenie

Počas rokov mojej praxe, v ktorej som sa snažila nezištne pomáhať druhým, prešlo mojimi rukami množstvo príbehov. Ťažkých, bolestivých, nespravodlivých. Myslela som si, že ma už nič nedokáže prekvapiť.

Mýlila som sa.

Pri jednom dlhom rozhovore s klientkou som pochopila, ako dokážeme pod zámienkou „najlepšieho záujmu dieťaťa“ urobiť presný opak – dieťa zlomiť.

Otec označil matku za alkoholičku. Tvrdil, že nie je schopná sa o dieťa postarať. Zároveň však matku v minulosti týral. Ona nikdy nevyhľadala lekársku pomoc, neobrátila sa na políciu, nežiadala o odbornú podporu. Možno zo strachu, možno z bezmocnosti.

Dieťa bolo napokon umiestnené do pestúnskej starostlivosti.

Po čase prišlo rozhodnutie súdu:
dva dni u matky, dva dni u otca a tri dni u pestúnov.

Na papieri to možno vyzerá ako kompromis. V realite je to chaos.

Tento model trvá roky.

Matka bola pritom dlhodobo sledovaná. Denne sa preverovalo, či nie je pod vplyvom alkoholu alebo iných látok. Dva roky boli všetky výsledky negatívne. Napriek tomu súd nezmenil nastavenie.

Dieťa medzitým chradne.

Je vychudnuté. Odmieta jesť. Nevníma, kam patrí. Nemá domov – len kufor, s ktorým sa presúva z miesta na miesto.
Tri domácnosti. Tri rôzne svety. Tri odlišné pravidlá. Iné jedlo, iný režim, iné očakávania.

A nikde istota.

Žiadne „tu som doma“.
Žiadna vlastná posteľ.
Žiadny bezpečný priestor, kam sa môže vrátiť.

Neviem si ani predstaviť ten zmätok v detskej hlave.

Kde je v tomto všetkom najlepší záujem dieťaťa?

Tento príbeh sa neodohráva v krajine bez systému. Deje sa vo Švajčiarsku – krajine, ktorú považujeme za vyspelú, stabilnú, funkčnú.

A predsa.

Ako je možné, že v mene ochrany dieťaťa mu vezmeme základ – pocit domova?
Ako je možné, že z jedného domova vytvoríme tri a nazveme to riešením?
Ako dlho ešte potrvá, kým bude toto dieťa skutočne v bezpečí?

Dieťa potrebuje viac než spravodlivé rozdelenie času.
Potrebuje zakoreniť. Potrebuje stabilitu. Potrebuje cítiť, že niekam patrí.

Dieťa nie je projekt.
Nie je kompromis.
Nie je kufor, ktorý sa presúva podľa rozhodnutia.

Dieťa je DAR, nie tovar !

A zaslúži si domov.

Dagmar Szabó

Dieťa s kufrom: neprípustný model, ktorý rozdelil detstvo na tri domácnosti

Predstavte si osemročné dieťa, ktoré je stále zbalené.

Nie preto, že ide na výlet.
Nie preto, že má prázdniny.

Ale preto, že jeho život je rozdelený medzi tri domácnosti v jednom týždni.


Dnes som hovorila s matkou osemročného dieťaťa. Prípad sa odohráva vo Švajčiarsku.

Počas svojej práce som už počula množstvo príbehov o sporoch medzi rodičmi a o rozhodnutiach súdov. Myslela som si, že ma už len tak niečo neprekvapí.

Tento prípad ma však na chvíľu umlčal.

Súd rozhodol, že osemročné dieťa bude žiť takto:

  • 2 dni u otca
  • 2 dni u matky
  • 3 dni u pestúnskej rodiny

Takto vyzerá jeho týždeň.


Dieťa, ktoré žije z kufra

Z rozhovoru som pochopila ešte jednu vec.

Toto dieťa je prakticky stále zbalené v kufri.

Dva dni tu.
Dva dni tam.
Tri dni inde.

Stále presuny. Stále balenie. Stále nové prostredie, nové pravidlá, nová posteľ.

Veci sa presúvajú spolu s ním – oblečenie, školské potreby, hračky. Niečo zostane u jedného rodiča, niečo u druhého, niečo v pestúnskej rodine.

Ale veci sú vlastne to najmenej.

Horšie je to, čo sa deje v hlave osemročného dieťaťa.

Podľa slov matky je čoraz viac zmätené. Pýta sa otázky, ktoré by dieťa v tomto veku vôbec nemalo riešiť:

Kde vlastne bývam?
Kde mám svoje veci?
Kde je môj domov?

A možno najťažšia otázka zo všetkých:

Kde vlastne patrím?


Model, ktorý by nemal existovať

Práve preto je takýto model z pohľadu potrieb dieťaťa neprípustný.

Nie preto, že by jeden z rodičov musel byť nutne zlý alebo nebezpečný.
Ale preto, že osemročné dieťa jednoducho nemôže žiť stabilný život, ak sa jeho domov mení každé dva dni.

Dieťa potrebuje:

  • stabilitu
  • pocit bezpečia
  • predvídateľnosť
  • jeden jasný domov

Nie tri domácnosti v jednom týždni.


Striedavá starostlivosť – riešenie pre rodičov, nie pre deti?

V posledných rokoch sa čoraz častejšie hovorí o striedavej starostlivosti ako o modernom a spravodlivom riešení.

Spravodlivom pre koho?

Pre rodičov možno áno.

Ale pre dieťa?

Deti nepotrebujú spravodlivé rozdelenie času medzi dospelých.
Deti potrebujú domov.

Domov nie je miesto, kde sa presúvate každé dva dni.
Domov je miesto, kde viete, že tam patríte.


Dieťa nemá doplácať na rozhodnutia dospelých

Osobne som presvedčená o jednej veci:

Dieťa má mať jeden domov.

Ak sa rodičia nedokážu dohodnúť, ak ich vzťah skončil a je potrebné hľadať riešenie, potom sa majú prispôsobiť dospelí.

Nie dieťa.

Ak sa má niekto striedať, potom sú to rodičia.

Nie osemročné dieťa, ktoré ešte len hľadá istotu vo svete.

Detstvo by nemalo vyzerať ako neustále balenie kufra.


Otvorme o tom diskusiu

Tento prípad zo Švajčiarska nie je len o jednej rodine.

Je aj o širšej otázke, ktorá sa objavuje v mnohých krajinách Európy.

Kde je hranica medzi právami rodičov a skutočnými potrebami dieťaťa?

Je spravodlivé rozdeliť si čas s dieťaťom presne na polovicu,
ak výsledkom je, že dieťa nemá jeden domov?

Alebo by sme mali začať uvažovať opačne:

že dieťa má mať jeden stabilný domov – a rodičia by sa mali prispôsobiť jemu, nie naopak.

Deň Slnka 2026

7. ročník medzinárodnej tvorivej výzvy pre deti

S veľkou radosťou oznamujeme, že prichádza už 7. ročník tvorivej výzvy Deň Slnka – krásneho projektu, ktorý spája deti prostredníctvom fantázie, tvorivosti a radosti z umenia.

Do výzvy sa môžu zapojiť všetky deti zo Slovenska aj slovenské deti žijúce v zahraničí. Nezáleží na tom, kde žijete – dôležité je zapojiť sa, tvoriť a podeliť sa o svoju predstavu slnka, svetla a radosti.


Prečo práve slnko?

Slnko je symbolom života, energie, tepla a nádeje. Každý deň nám pripomína, že aj malý lúč svetla dokáže rozžiariť celý deň.

Pre deti môže slnko znamenať radosť, priateľstvo, rodinu, prírodu alebo krásne chvíle strávené vonku. Prostredníctvom tejto výzvy chceme dať deťom priestor vyjadriť, čo pre ne slnko znamená.

Každé dielo môže byť jedinečným príbehom plným farieb, fantázie a detskej radosti.


Spôsoby zapojenia

Deti sa môžu zapojiť rôznymi kreatívnymi spôsobmi. Stačí vytvoriť dielo alebo vystúpenie inšpirované slnkom.

Možné formy zapojenia:

Výtvarná a tvorivá časť

  • maľba
  • kresba
  • fotografia
  • modelovanie
  • ručne vyrobený výrobok
  • koláž alebo iné kreatívne techniky

Literárna a umelecká časť

  • básnička o slnku
  • krátka poézia alebo príbeh

Hudobná a pohybová časť

  • pesnička o slnku
  • taneček na tému slnka (videozáznam)

Fantázii sa medze nekladú. Slnko môže byť veselé, farebné, rozprávkové, symbolické alebo úplne originálne.


Ako poslať svoje dielo

Hotové práce stačí odfotiť alebo naskenovať a poslať na e-mail:

📧 denslnkafoto@gmail.com

Do e-mailu môžete pripojiť aj tieto informácie:

  • meno a vek dieťaťa
  • mesto alebo krajinu
  • názov diela (ak ho má)

📅 Uzávierka zasielania prác je do 15. mája 2026.


Projekt, ktorý spája deti po celom svete

Deň Slnka je projekt, ktorý symbolicky spája slovenské deti doma aj v zahraničí.

Každé zaslané dielo predstavuje jeden lúč slnka. Spolu tak vytvárame veľké slnko zložené z detskej fantázie, kreativity a radosti.


Kto sa môže zapojiť

Do výzvy sa môžu zapojiť:

  • materské školy
  • základné školy
  • umelecké školy
  • slovenské školy v zahraničí
  • rodiny a jednotlivé deti

Stačí chuť tvoriť, trocha fantázie a radosť zo zdieľania svojho diela.


Tešíme sa na vaše slnečné diela

Veríme, že aj tento rok vznikne množstvo krásnych prác, ktoré ukážu, ako deti vnímajú slnko a svet okolo seba.

Nech sa spolu rozžiari veľké slnko detskej tvorivosti, ktoré spojí deti bez ohľadu na vzdialenosť. 💛

✨ Tešíme sa na vaše diela! ☀️

Lúč pre dieťa: Dieťa je DAR, nie tovar. Kto chráni deti, keď škola popiera zodpovednosť?

V krátkom časovom období došlo v jednej škole k dvom mimoriadne závažným udalostiam. Najskôr k tragickému úmrtiu žiaka, ktorý počas vyučovania skočil zo strechy budovy školy, pričom podľa dostupných informácií bol k tomuto činu povzbudzovaný spolužiakmi. Následne k incidentu, pri ktorom došlo k streľbe z projektilov na guličky v priestoroch školy, opäť počas vyučovania.

Obe udalosti sa odohrali v čase, keď mali byť deti pod plnou ochranou školy. O to znepokojujúcejšia je snaha minimalizovať alebo popierať zodpovednosť za bezpečnosť žiakov.

Je nevyhnutné jasne pomenovať základný fakt: školská dochádzka je na Slovensku povinná. Deti sa v škole nenachádzajú na základe slobodnej voľby rodičov, ale na základe zákona. Práve preto nesie škola počas vyučovania plnú zodpovednosť za ochranu života, zdravia a dôstojnosti dieťaťa.

Dieťa nie je administratívna položka, štatistika ani problém, ktorý treba „uhrať“.
Dieťa je DAR, nie tovar.
A s darom sa zaobchádza s úctou, starostlivosťou a zodpovednosťou.

Zodpovednosť školy sa nemôže obmedziť len na formálny dozor. Zahŕňa aktívnu prevenciu šikany, rozpoznávanie varovných signálov psychickej tiesne, prácu s kolektívom, dôsledné dodržiavanie pravidiel a vytváranie bezpečného prostredia pre každé dieťa – nielen fyzicky, ale aj psychicky.

Ak spolužiaci povzbudzujú dieťa k život ohrozujúcemu konaniu, nejde o nešťastnú náhodu. Ide o zlyhanie systému prevencie a ochrany. Ak sa počas vyučovania v škole objavia predmety, ktorými je možné ohroziť zdravie, ide o zlyhanie bezpečnostných mechanizmov.

Popieranie zodpovednosti neochraňuje deti. Chráni len reputáciu inštitúcií. Takýto prístup však vedie k prehlbovaniu nedôvery rodičov a k pocitu bezmocnosti, ktorý nemá v prostredí povinnej školskej dochádzky miesto.

Ako spoločnosť sme prijali zákon, ktorý ukladá deťom povinnosť chodiť do školy. Spolu s touto povinnosťou však musí prísť aj neochvejná garancia bezpečia. Bez nej sa vzdelávací systém mení na rizikové prostredie.

Na záver kladieme otázku, ktorú si dnes kladú mnohí rodičia:
Ak rodič necíti, že je jeho dieťa v škole v bezpečí, ako ho má s dôverou posielať tam, kde musí byť zo zákona?

Bezpečie detí nesmie byť vedľajším efektom fungovania školy. Musí byť jej základom.
Pretože dieťa je DAR, nie tovar.


Lúč pre dieťa