OCHRANA BIOLOGICKEJ RODINY Z POHĽADU MEDZINÁRODNÝCH ĽUDSKO-PRÁVNYCH ŠTANDARDOV JUDr. Marica Pirošíková

Slávnostnej konferencie, ktorá pripomenula 30. výročie Dohovoru o právach dieťaťa sa zúčastnila aj zástupkyňou SR pred ESĽP JUDr. Marica Pirošíková.

Medzi slovenskými a zahraničnými rečníkmi vystúpila aj JUDr. marica Pirošiková, kde zdôrazňovala ochranu biologickej rodiny a širšej rodiny.

S príhovoru:

Snímka 6 Vo všeobecnosti, najlepší záujem dieťaťa na jednej strane určuje, že väzby dieťaťa s jeho rodinou musia byť zachované, s výnimkou prípadov, kde sa rodina ukázala ako zvlášť nevhodná, keďže prerušenie týchto väzieb znamená odrezanie dieťaťa od jeho koreňov. Z toho vyplýva, že rodinné putá možno prerušiť iba za veľmi výnimočných okolností a že sa musí urobiť všetko preto, aby sa zachovali osobné vzťahy a ak je to vhodné, aby sa „znovu vybudovala“ rodina (pozri Gnahoré, uvedený vyššie, ods. 59). Na druhej strane, je tiež zjavne v záujme dieťaťa, aby sa zabezpečil jeho vývin v zdravom prostredí a rodič dieťaťa nemôže byť podľa článku 8 oprávnený na prijatie takých opatrení, ktoré by poškodili zdravie a vývin

Celý vstup si môžte prečítať pod článkom.

Spoločnosť priateľov detí z detských domovov Úsmev ako dar a Asociácia rodinných sudcov udelila ocenenie za „mimoriadnu statočnosť, súcit a humanitárnu angažovanosť za práva detí nebyť oddelené od svojich rodičov“ podľa článku 9 Dohovoru o právach dieťaťa. Medzi ocenenými bola aj JUDr. Marica Pirošiková ktorej srdečne blahoželáme a prajeme veľa síl v páci.

Autor: Dagmar

Dohovor o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí

25. októbra 1980 bol v Haagu prijatý Dohovor o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí.

Dohovor bol podpísaný v mene Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky v Haagu 28. decembra 1992. Porozdelení Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky bola potvrdená záväznosť podpisu dohovoru pre Slovenskú republiku (oznámenie č. 49/1999 Z. z.).

Autor: Andrea

Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil rozsudok v prípade M. M. B proti Slovenskej republike

Štrasburg, 26. novembra 2019 – Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil rozsudok, ktorým rozhodol o porušení článku 8 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd. 

Násilie v rodinách sa dokazuje veľmi ťažko.Najhoršie je, keď ide o zneužívanie deťaťa vlastným rodičom. V tomto prípade ide o zneužívaní dcérky vlastným otcom. Táto trauma ostáva u dieťaťa navždy. Napriek opakovanému podaniu trestného oznámenia, dieťa celá spoločnosť neuchránila.

Znalecké posudky od viacerých znalcov boli v rozpore. Deti v 4 rokoch nevedia opísať takúto skúsenosť bez skutočného prežitia. Detí majú fantáziu, no znalec, psychológ to vedia rozoznať.

Trpezlivá matka sa postupne dopracovala k pravde. Dokazovanie bolo zložité, no dokázala vydržať až do konca. Celé roky súdov, odvolávaní… Nové posudky. Nakoniec až Súd pre ľudské práva vyhlásil rozsudok.

Koľko nevinných detí podobne trpí a rodič ich nedokáže chrániť. Nás takéto prípady trápia. Naším heslom je: Dieťa je Dar, nie tovar. Nedovoľme, aby jedinci ničili detí.

Uvedomujú si to všetci, kto prichádza do styku s DEŤMI? Lekár, znalci, policajti, sudcovia, kolízne opatrovníčky…

​Autor: Dagmar    

Celý prípad si môžete prečítat tu: http://www.justice.gov.sk/Stranky/aktualitadetail.aspx?announcementID=2604&fbclid=IwAR0AtmD-1jkrsTjb6YK9zvC9X1wNXX5x8gIig8n6L7-yq_cgwSgM-nSrG7M

Judikatura zaručujúca každému právo na rešpektovaní jeho rodinného života

a) Všeobecné zásady

202.  The first paragraph of Article 8 of the Convention guarantees to everyone the right to respect for his or her family life. As is well established in the Court’s case-law, the mutual enjoyment by parent and child of each other’s company constitutes a fundamental element of family life, and domestic measures hindering such enjoyment amount to an interference with the right protected by this provision. Any such interference constitutes a violation of this Article unless it is “in accordance with the law”, pursues an aim or aims that is or are legitimate under its second paragraph and can be regarded as “necessary in a democratic society” (see, among other authorities, K. and T. v. Finland [GC], no. 25702/94, § 151, ECHR 2001‑VII; and Johansen, cited above, § 52).

203.  In determining whether the latter condition was fulfilled, the Court will consider whether, in the light of the case as a whole, the reasons adduced to justify that measure were relevant and sufficient for the purposes of paragraph 2 of Article 8 (see, among many other authorities, Paradiso and Campanelli, cited above, § 179). The notion of necessity further implies that the interference corresponds to a pressing social need and, in particular, that it is proportionate to the legitimate aim pursued, regard being had to the fair balance which has to be struck between the relevant competing interests (ibid., § 181).

204.  In so far as the family life of a child is concerned,the Court reiterates that there is a broad consensus, including in international law, in support of the idea that in all decisions concerning children, their best interests are of paramount importance (see, among other authorities, Neulinger and Shuruk v. Switzerland [GC], no. 41615/07, § 135, ECHR 2010). Indeed, the Court has emphasised that in cases involving the care of children and contact restrictions, the child’s interests must come before all other considerations (see Jovanovic, cited above, § 77, and Gnahoré v. France, no. 40031/98, § 59, ECHR 2000‑IX).

205.  At the same time, it should be noted that regard for family unity and for family reunification in the event of separation are inherent considerations in the right to respect for family life under Article 8. Accordingly, in the case of imposition of public care restricting family life, a positive duty lies on the authorities to take measures to facilitate family reunification as soon as reasonably feasible (K. and T. v. Finland, cited above, § 178).

206.  In instances where the respective interests of a child and those of the parents come into conflict, Article 8 requires that the domestic authorities should strike a fair balance between those interests and that, in the balancing process, particular importance should be attached to the best interests of the child which, depending on their nature and seriousness, may override those of the parents (see, for instance, Sommerfeld v. Germany [GC],no. 31871/96, § 64, ECHR 2003‑VIII (extracts)), and the references therein).

207.  Generally, the best interests of the child dictate, on the one hand, that the child’s ties with its family must be maintained, except in cases where the family has proved particularly unfit, since severing those ties means cutting a child off from its roots. It follows that family ties may only be severed in very exceptional circumstances and that everything must be done to preserve personal relations and, if and when appropriate, to “rebuild” the family (see Gnahoré, cited above, § 59). On the other hand, it is clearly also in the child’s interest to ensure its development in a sound environment, and a parent cannot be entitled under Article 8 to have such measures taken as would harm the child’s health and development (see, among many other authorities, Neulinger and Shuruk, cited above, § 136; Elsholz v. Germany [GC], no. 25735/94, § 50, ECHR 2000-VIII; and Maršálek v. the Czech Republic, no. 8153/04, § 71, 4 April 2006). An important international consensus exists to the effect that a child shall not be separated from his or her parents against their will, except when competent authorities subject to judicial review determine, in accordance with applicable law and procedures, that such separation is necessary for the best interests of the child (see Article 9 § 1 of the United Nations Convention on the Rights of the Child, recited in paragraph 134 above). In addition, it is incumbent on the Contracting States to put in place practical and effective procedural safeguards for the protection of the best interests of the child and to ensure their implementation (see the United Nations Committee on the Rights of the Child General Comment No. 14 (2013) on the right of the child to have his or her best interests taken as a primary consideration, paragraphs 85 and 87, quoted at paragraph 136 above).

208.  Another guiding principle is that a care order should be regarded as a temporary measure, to be discontinued as soon as circumstances permit, and that any measures implementing temporary care should be consistent with the ultimate aim of reuniting the natural parents and the child (see, for instance, Olsson v. Sweden (no. 1), 24 March 1988, § 81, Series A no. 130). The above-mentioned positive duty to take measures to facilitate family reunification as soon as reasonably feasible will begin to weigh on the competent authorities with progressively increasing force as from the commencement of the period of care, subject always to its being balanced against the duty to consider the best interests of the child (see, for example, K. and T. v. Finland, cited above, § 178). In this type of case the adequacy of a measure is to be judged by the swiftness of its implementation, as the passage of time can have irremediable consequences for relations between the child and the parent with whom it does not live (see, inter alia, S.H. v. Italy, no. 52557/14, § 42, 13 October 2015). Thus, where the authorities are responsible for a situation of family breakdown because they have failed in their above-mentioned obligation, they may not base a decision to authorise adoption on the grounds of the absence of bonds between the parents and the child (see Pontes v. Portugal, no. 19554/09, §§ 92 and 99, 10 April 2012). Furthermore, the ties between members of a family and the prospects of their successful reunification will perforce be weakened if impediments are placed in the way of their having easy and regular access to each other (see Scozzari and Giunta, cited above, § 174; and Olsson (No. 1), cited above, § 81). However, when a considerable period of time has passed since the child was originally taken into public care, the interest of a child not to have his or her de facto family situation changed again may override the interests of the parents to have their family reunited (see K. and T. v. Finland, cited above, § 155).

209.  As regards replacing a foster home arrangement with a more far-reaching measure such as deprivation of parental responsibilities and authorisation of adoption, with the consequence that the applicants’ legal ties with the child are definitively severed, it is to be reiterated that “such measures should only be applied in exceptional circumstances and could only be justified if they were motivated by an overriding requirement pertaining to the child’s best interests” (see, for example, Johansen, cited above, § 78, and Aune, cited above, § 66). It is in the very nature of adoption that no real prospects for rehabilitation or family reunification exist and that it is instead in the child’s best interests that he or she be placed permanently in a new family (see R. and H. v. the United Kingdom, no. 35348/06, § 88, 31 May 2011).

210.  In determining whether the reasons for the impugned measures were relevant and sufficient for the purpose of paragraph 2 of Article 8 of the Convention, the Court will have regard to the fact that perceptions as to the appropriateness of intervention by public authorities in the care of children vary from one Contracting State to another, depending on such factors as traditions relating to the role of the family and to State intervention in family affairs and the availability of resources for public measures in this particular area. However, consideration of what is in the best interests of the child is in every case of crucial importance. Moreover, it must be borne in mind that the national authorities have the benefit of direct contact with all the persons concerned, often at the very stage when care measures are being envisaged or immediately after their implementation. It follows from these considerations that the Court’s task is not to substitute itself for the domestic authorities in the exercise of their responsibilities for the regulation of the care of children and the rights of parents whose children have been taken into public care, but rather to review under the Convention the decisions taken by those authorities in the exercise of their power of appreciation (see, for example, K. and T. v. Finland,cited above, § 154; and Johansen, cited above, § 64).

211.  The margin of appreciation to be accorded to the competent national authorities will vary in the light of the nature of the issues and the seriousness of the interests at stake, such as, on the one hand, the importance of protecting a child in a situation which is assessed as seriously threatening his or her health or development and, on the other hand, the aim to reunite the family as soon as circumstances permit. The Court thus recognises that the authorities enjoy a wide margin of appreciation in assessing the necessity of taking a child into care (see, for example, K. and T. v. Finland, cited above, § 155; and Johansen, cited above, § 64). However, this margin is not unfettered. For example, the Court has in certain instances attached weight to whether the authorities, before taking a child into public care, had first attempted to take less drastic measures, such as supportive or preventive ones, and whether these had proved unsuccessful (see, for example, Olsson (no. 1), cited above, §§ 72-74; R.M.S. v. Spain, no. 28775/12, § 86, 18 June 2013, § 86; and Kutzner v. Germany, no. 46544/99, § 75, ECHR 2002‑I). A stricter scrutiny is called for in respect of any further limitations, such as restrictions placed by the authorities on parental rights of access, and of any legal safeguards designed to secure an effective protection of the right of parents and children to respect for their family life. Such further limitations entail the danger that the family relations between the parents and a young child are effectively curtailed (see K. and T. v. Finland, cited above, ibid., and Johansen, cited above, ibid.).

212.  In cases relating to public-care measures, the Court will further have regard to the authorities’ decision-making process, to determine whether it has been conducted such as to secure that the views and interests of the natural parents are made known to and duly taken into account by the authorities and that they are able to exercise in due time any remedies available to them (see, for instance, W. v. the United Kingdom, 8 July 1987, § 63, Series A no. 121, and Elsholz, cited above, § 52). What has to be determined is whether, having regard to the particular circumstances of the case and notably the serious nature of the decisions to be taken, the parents have been involved in the decision-making process, seen as a whole, to a degree sufficient to provide them with the requisite protection of their interests and have been able fully to present their case (see, for example, W. v. the United Kingdom, cited above, § 64; T.P. and K.M. v. the United Kingdom [GC], no. 28945/95, § 72, ECHR 2001‑V (extracts); Neulinger and Shuruk, cited above, § 139; and Y.C. v. the United Kingdom, no. 4547/10, § 138, 13 March 2012). From the foregoing considerations it follows that natural parents’ exercise of judicial remedies with a view to obtaining family reunification with their child cannot as such be held against them. In addition, in cases of this kind there is always the danger that any procedural delay will result in the de facto determination of the issue submitted to the court before it has held its hearing. Equally, effective respect for family life requires that future relations between parent and child be determined solely in the light of all relevant considerations and not by the mere effluxion of time (see W. v. the United Kingdom., cited above, § 65).

213.  Whether the decision-making process sufficiently protected a parent’s interests depends on the particular circumstances of each case (see, for example, Sommerfeld, cited above, § 68). With a view to its examination of the present instance, the Court observes that in the aforementioned case it was called upon to examine the issue of ordering a psychological report on the possibilities of establishing contact between the child and the applicant. It observed that as a general rule it was for the national courts to assess the evidence before them, including the means to ascertain the relevant facts (see Vidal v. Belgium, 22 April 1992, § 33, Series A no. 235‑B). It would be going too far to say that domestic courts are always required to involve a psychological expert on the issue of awarding contact to a parent not having custody, but this issue depends on the specific circumstances of each case, having due regard to the age and maturity of the child concerned (see Sommerfeld, cited above, § 71).

Zdroj: CASE OF STRAND LOBBEN AND OTHERS v. NORWAY

https://hudoc.echr.coe.int/eng#{%22docname%22:[%22\%22CASE%20OF%20STRAND%20LOBBEN%20AND%20OTHERS%20v.%20NORWAY\%22%22],%22documentcollectionid2%22:[%22GRANDCHAMBER%22,%22CHAMBER%22],%22itemid%22:[%22001-195909%22]}

Autor: Andrea

Intervencia Slovenskej republiky v konaní pred ESĽP v nemeckom prípade týkajúcom sa žiadosti transexuálneho muža, ktorý porodil dieťa, aby bol úradne vedený ako otec dieťaťa

Slovenská republika intervenuje v prípade O. H. a G. H. proti Nemecku,
v ktorom ESĽP rozhoduje o sťažnosti transexuálneho muža (pôvodne ženy) a jeho dieťaťa. Na svete je všetko možné. Za prostriedky sa dá v dnešnej dobe zmeniť z muža na ženu. Špecializované oddelenia dokážu aj nemožné. Vo veku tynegera je svet plný premien, hormónov a hľadania samého seba. Niečo podobné prežila aj táto mladá dáma. Cítila sa mužom, preto podstúpila všetko pre premenu. Vonkajšie črty sa dajú zmeniť, no vnútro nie. Je zaujímavé, že dokázal si zmeniť meno a pohlavie na rodnom liste.

Vnútorne sa cítil ženou a tak svoje poslanie aj naplnilo sa. Táto žena porodila dieťa. Šokujúce je, že sa chcela dať zapísať ako otec. Otec je súčasťou dieťaťa, bez otca život nevznikne. Vynosiť a porodiť môže iba žena. Žena je stvorená svojím telom aby splnila materstvo.

Zdroj : http://www.justice.gov.sk/Stranky/aktualitadetail.aspx?announcementID=2542&fbclid=IwAR3u72s-jrLO1RuZZkN7nwQNnvuZj271s3F4QNlB-St0nddPgyGffiV9biE

Autor: Dagmar

Najlepší záujem dieťaťa („best interest of child“)

ESĽP vo svojej judikatúre opakovane konštatoval, že článok 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, zaručujúci právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života, nepriznáva žiadnemu z rodičov prednostné právo na výchovu dieťaťa (napr. Dostál proti Českej republike, ods. 55). Žiadna z foriem starostlivosti, ani striedavá osobná starostlivosť, nie je uprednostňovaná. Rozhodujúcim kritériom pri rozhodovaní o forme starostlivosti je najlepší záujem dieťaťa („best interest of child“). ESĽP berie do úvahy, že vnútroštátne orgány požívajú výhodu priameho kontaktu so všetkými dotknutými osobami. Úlohou ESĽP nie je nahrádzať vnútroštátne orgány pri výkone ich právomocí týkajúcich sa rozhodovania o starostlivosti o maloletých a práve styku, ale skôr preskúmať rozhodnutia vydané v rámci ich právomoci vo svetle Dohovoru. (napr. T.P. a K. M. proti Spojenému Kráľovstvu, ods.  71)

Priestor pre voľnú úvahu sa mení v závislosti od povahy riešených otázok a dôležitosti záujmov, o ktoré ide. Konkrétne, ESĽP priznáva orgánom pri rozhodovaní o starostlivosti široký priestor voľnej úvahy.  ESĽP pripomína, že musí byť dosiahnutá spravodlivá rovnováha medzi záujmami dieťaťa  a rodiča a že pri dosiahnutí takejto rovnováhy, musí byť venovaná osobitná dôležitosť najlepšiemu záujmu dieťaťa, ktorý vzhľadom na svoju povahu a závažnosť, môže prevážiť nad záujmom rodiča (napr. Hoppe proti Nemecku, ods. 49). V súlade s tým, rodič nemôže byť oprávnený podľa článku 8 Dohovoru na prijatie takých opatrení, ktoré by mohli poškodiť zdravie a vývoj dieťaťa (pozri napr. Elsholz proti Nemecku, ods. 50).

Príklad, ako sú uvedené princípy aplikované na konkrétne skutkové okolnosti:

Buchs proti Švajčiarsku (27. máj 2014)

ESĽP jednomyseľne rozhodol, že nedošlo k porušeniu práva sťažovateľa na rešpektovanie rodinného života v zmysle článku 8 Dohovoru a zákazu diskriminácie na základe pohlavia v zmysle článku 14 v spojení s článkom 8 Dohovoru tým, že súdy zamietli jeho návrh na spoločný výkon rodičovských práv a povinností.

Sťažovateľ a jeho žena podali spoločný návrh na rozvod a súčasne každý žiadal o výhradný výkon rodičovských práv a povinností svojich dvoch detí. Vnútroštátny súd nechal s odstupom dvoch rokov vypracovať dva znalecké posudky. Znalci sa zhodli, že rodičia mali medzi sebou veľké rozpory, čo malo negatívny vplyv na deti. Tie chceli tráviť čas s obidvomi rodičmi. Zatiaľ čo sťažovateľ  si prial spoločný výkon rodičovských práv a povinností, matka bola proti. Súhlasila však s čo najširším stykom sťažovateľa s deťmi. Navyše, mladšie dieťa chcelo zostať v blízkosti matky. Znalci uviedli, že matka bola ochotná so sťažovateľom spolupracovať a mala dobré výchovné schopnosti, zatiaľ čo sťažovateľ kritizoval starostlivosť matky o deti. Na základe znaleckých posudkov boli v roku 2009 deti zverené do výhradnej starostlivosti matky, sťažovateľ mal možnosť širokého styku s deťmi. Sťažovateľ sa voči rozhodnutiu odvolal. Odvolací súd odvolanie zamietol z dôvodu, že spoločný výkon rodičovskej zodpovednosti nemôže byť nariadený z dôvodu nesúhlasu jedného z rodičov. Následne najvyšší súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že vnútroštátne právo dávalo rovnaké možnosti obom rodičom a rozhodnutie bolo odôvodnené výhradne najlepším záujmom dieťaťa.

Sťažovateľ sťažoval aj na ESĽP. Poukazoval na skutočnosť, že neudelením spoločného výkonu rodičovských práv a povinností došlo k porušeniu jeho práva na rešpektovanie rodinného života v zmysle článku 8 Dohovoru. ESĽP avšak konštatoval, že v každom prípade treba zaistiť najlepší záujem dieťaťa a potvrdil, že vnútroštátne súdy dôkladne preskúmali otázku udelenia rodičovských práv. Opreli sa o znalecké posudky a o dôkazy, ktoré rodičia a svedkovia predložili počas konania a vzali do úvahy nesúhlas matky a kritiku matky zo strany sťažovateľa. Svoje rozhodnutia dostatočne odôvodnili. Sťažovateľ sa mohol k veci opakovane, ústne a písomne vyjadriť pred znalcami, aj súdom. Ďalej uviedol, že pokiaľ ide o vylúčenie spoločnej rodičovskej zodpovednosti v prípadoch, keď s tým jeden z rodičov nesúhlasí, toto spadá do priestoru štátov pre voľnú úvahu, pretože v tejto oblasti neexistuje v Európe konsenzus. Znalci spoločnú formu výchovy v danom prípade neodporučili a sťažovateľ mal naďalej možnosť  širokého styku s deťmi. K porušeniu článku 8 Dohovoru preto nedošlo. Sťažovateľ takisto tvrdil, že vnútroštátna úprava spoločného výkonu diskriminovala rozvedených otcov na základe pohlavia. ESĽP avšak konštatoval, že vnútroštátna úprava dala obom rodičom možnosť žiadať výhradný výkon rodičovských práv a povinností. Článok 14 v spojení s článkom 8 Dohovoru tak neboli porušené.

Autor: Dagmar

Praktické rady z praxe advokátskej kancelárie JUDr. Andreja Garu a vyjadrenie JUDr. Marici Pirošíkovej

Naša organizácia sa zaoberá medzinárodnou problematikou detí.
Zmiešané manželstvá a život v inej krajine prináša veľa zložitých situácii.
Vo Veľkej Británii žije veľa Slovákov a Čechov s partnermi, manželmi Britmi, inej národností z EU, ale aj z iných krajín. Je to cesta do (ne)známa hlavne, čo sa týka života detí.
Pre nás je dôležité spolupracovať s advokátmi, ktorý majú profesionálny prístup k medzinárodnému rodinnému právu a tým je kancelária JUDr. Andreja Garu.

 

Praktické rady z praxe advokátskej kancelárie JUDr. Andreja Garu v spolupráci s  JUDr.Kristína Absolonová, advokátska koncipientka, Mgr.Erika Kišová, advokátska koncipientka.

Advokátska kancelária JUDr Andreja Gara sa špecializuje na medzinárodné rodinné právo . Majú bohaté skúsenosti  v návratových konaní . Tu si môžte prečítať článok z praxe . Príbehy ktoré sú zložité, trvajú roky. Stále sa treba pozerať na práva dieťaťa  , blaho dieťaťa a čo je  v záujme DIEŤAŤA.

 

Medzinárodné únosy detí. Kedy k nim dochádza?

Veľkým prínosom pre našu organizáciu v orientovaní sa v judikatúre a medzinárodnom zákone, dohovoroch  je zástupkyna SR pred ESĽP JUDr. Marica Pirošiková.

Vyjadrenie JUDr. Marice Pirošikovej a JUDr.Petera Rajňáka, predsedu Asociácie rodinných sudcov, JUDr. Róberta Dobrovskeho, PhD.,LL.M,Právnická fakulta , Trnavská univerzita   k prípadom návratového konania. Čo je obvyklý pobyt… Kedy ide o únos dieťaťa jedným z rodičov. …Ako žiadať o pomoc…Kedy súd nariadi návrat do krajiny obvyklého pobytu… a veľa užitočných zákonov, dohovorov nájdete v článku dole.

 

Autorka: Dagmar Dureckova