Kategória: O nás

Chodievam spávať neskoro a aj tak nezaspím hneď keď sa uložím. Tak tomu bolo aj vtedy.

Uprostred hlbokej noci sa z telefónu ozvalo “cink, cink“, ktoré oznamuje príchod emailovej správy a hoc som ešte nespala, spravidla v noci nekontrolujem prijatú poštu, veď to má čas na ráno.

Po krátkej dobe sa však telefón opäť ohlasuje, tentokrát však pravidelným zvonením “crrrrn” “crrrrn”, môj obľúbený vyzváňací tón, ktorý aj zo spánku ma dokáže spoľahlivo preniesť do bdelej fázy žitia.

Ozvem sa : ,,Áno prosím?”….s ospalým hlasom.

Na druhej strane rýchly dych, cítim, že ide o niečo vážne.,, ,,Dobrý večer, pani viete nám pomôcť?” ozval sa trasúcíi ženský hlas plný strachu.  Hneď na to sa ozval hlas mužský “Dobrý večer, prepáčte že tak neskoro voláme ale nedokážeme čakať do rána.”  ťažký vzdych…..

V tom momente som prebratá. Beriem si okuliare a sadám k stolu, kde mám vždy pripravený poznámkový blok. Vezmem si pero a medzitým komunikujem. “Upokojte sa, povedzte mi, čo sa vlastne stalo.” Tuším, že je to veľmi zlé.

Po chvíľke sa ozve mama “VZALI NÁM DETI !”

Cítim ten strach, bezmocnosť a zúfalstvo. S ťažkým dychom si v duchu vravím, nájdem cestu… aspoň z toho čo viem poradiť, čo majú robiť, aby to zvládli.

Po chvíľke sa ozve otec “Viete nám pomôcť? Dopočuli sme sa, že pomáhate v takýchto prípadoch.”

S pochopením sa prihovorím, snažím sa ich najprv upokojiť, aby vedeli v kľude porozprávať.

Odpovedám: “Prosím vás, najprv sa zhlboka nadýchnite a pomaly vydýchnite. Pokúsim sa vám pomôcť. Poprosím vás však, povedzte mi presne a pravdivo čo a ako sa stalo. Skutočne, ako to bolo. Kde žijete, v ktorej krajine? Ste obaja slovenskej národnosti? Aké staré máte deti?”

Začne dlhý monológ, počúvam a zapisujem si, aby som na nič nezabudla, každá maličkosť je dôležitá.

Otec: “Pani Dagmar, žijeme vo Veľkej Británii. Ja pracujem, máme prenajatý dom. Manželka je na materskej. Som stále zamestnaný, nemáme dlhy. Nič zlé sme neurobili. Sme zodpovední rodičia. Staráme sa o deti, ako najlepšie vieme. Naše jednoročné dieťa sa zranilo. Doma spadlo na dlážku a udrelo si hlavičku.“

Mama: “Ja  som v tom momente telefonovala manželovi a pripravila všetko k lekárovi, manžel bol v tom čase už na ceste domov. Rozhodli sme sa pre vyšetrenie u doktora pre každý prípad. Veľmi plakalo a ja som pocítila strach. Manžel sa vrátil z práce a tak zostal s druhým starším trojročným dieťaťom doma. Sme sami, nemáme tu rodičov. Boli sme neustále v kontakte cez telefón. Prišla som na pohotovosť, kde som oznámila úraz. Začali moje dieťa vyšetrovať. Urobili skeny, neurologické vyšetrenie a iné. Lekár sa vrátil, oznámil, že dieťa má výron na(do) mozgu, že síce je malinký, ale musia dieťatko hospitalizovať, aby bolo pod kontrolou. Lekár kontaktoval príslušnú sociálnu službu. Všetko prebehlo v poriadku. Bola som stále s dieťatkom. Po ďalších vyšetreniach sa pridala sociálna pracovníčka. Lekár bol milý, ústretový, všetko mi vysvetľoval. V rámci rozhovoru sa pridala aj pani zo sociálky. Tá dala jedinú otázku: “Mohol dieťaťu ublížiť aj niekto z rodičov?” Lekár sa ani veľmi nezamýšľal a dal v celku nejednoznačnú odpoveď.  “V tomto momente to nevie vylúčiť.” To bol moment, kedy sa všetko začalo meniť. Od tohto okamihu, na základe vety povedanej doktorom, sociálna pracovníčka začala na mňa úplne inak pozerať. Cítila som niečo zlé.  Mne, matke odporúčali odísť aby som si išla domov oddýchnuť. Ja som nechcela. Chcela som byť so svojím milovaným dieťaťom. Po dlhšom naliehaní, doslova po nátlaku som odišla. Bola som vyčerpaná. Veď sa potrebujete umyť, najesť…. Bola som ešte v nemocnici, keď mi manžel zavolal : “V našom dome sú policajti.” „ To som dostala obrovský strach a nastal vnútorný zmätok. (Čo sa to vôbec deje? O čo tu ide, čo od nás chce polícia?) neviem ani ako som prišla domov.” (utíchajúci hlas plný smútku)

Otec : “Ja som bol doma s druhým dieťaťom. Nechceli sme brať naše druhé dieťa do nemocnice  kvôli opatreniam okolo covidu. Hrali sme sa v izbe. Bol som nervózny zo zranenia, no deťom sa stáva pri hre všeličo.” (Smútok bolo cítiť v každom slove). Zazvonil zvonček. Otvoril som dvere a do domu chceli vstúpiť policajti. Pýtal som sa, čo potrebujú, o čo ide. V tom momente som vytočil číslo na manželku aby som jej to povedal. Hneď som aj zložil telefón. Pustil som ich, veď nič zlé som neurobil. Všetko sa dá vysvetliť. Oznámili mi, že ma zatýkajú za týranie môjho mladšieho dieťaťa. V tom momente sa mi zrútil svet. ČO? JA ZA TÝRANIE SVOJHO DIEŤAŤA? Veď to je nezmysel! „ Na otázku, že musím zariadiť niekoho k staršiemu dieťaťu, odpovedali, “nie je treba. Oň sa postaráme.” “Vyzvali ma, dať ruky dozadu. Poslúchol som. Nekládol som odpor, iba som sa pýtal čo sa deje, ničomu nerozumiem. Zvalili ma nasilu na zem, napriek tomu, že som spolupracoval. Na zemi mi nasadili putá pred zrakom môjho staršieho dieťaťa. Dieťa bolo vystrašené a začalo plakať. Volalo ma oci, oci… Ja som ho iba slovne upokojoval, neboj sa, nič sa neboj…. Vpustili sociálnu pracovníčku, ktorá moje dieťa vzala a plačúce odniesla preč z domu. Ležal som na zemi a v šoku som nechápal čo sa deje. Moje dieťa s plačom odniesli, zavreli dvere. Slzy mi stekali po lícach…Neviem kam ho vzali, nikto mi to nepovedal. Opakovane som sa pýtal, kde ju beriete? Prečo? Kde bude moje dieťa? Po tomto ma zdvihli a vzali do auta. Odviezli ma na policajnú stanicu, kde ma držali a dávali dookola otázky, ako som ublížil môjmu mladšiemu dieťaťu. V tom čase, keď sa stal úraz, som bol v práci. Moje aliby sa potvrdili a tak ma pustili domov.” (ťažké predýchavanie, moje, …. cítila som, ako sa im kotúľajú slzy po tvári… cítila som bezmocnosť milujúcich rodičov)

Tu som si spomenula, ako siahla sociálka na môjho vnuka. Precítila som tu bezradnosť,  ktorá vami lomcuje. Kruté spomienky na plač dieťaťa, srdcervúce naťahovanie rúk, keď sa chce od cudzieho človeka dostať späť do bezpečia vášho objatia. Vtedy nebolo kam a komu zavolať a prosiť o pomoc. Kde sme napísali o situácii a žiadali o pomoc, vrátilo sa nám, nepomôžeme, nič pre vás neurobíme…. Bola som vtedy bezmocná.. Vyhŕkli mi slzy, ešte šťastie, že nemáme videohovor… Ďalší smutný prípad, ktorý verím skončí ako náš, šťastne.

Mama: “Ja  som po odchode z nemocnice dostala šok z toho, čo sa stalo doma. Našla som prázdny dom. Jedno dieťa v nemocnici a druhé neviem kde je. Po dlhých hodinách sa vrátil manžel. Vysvetlil mi, čo sa udialo. Obaja sme boli na dne. Začali sme sa obviňovať. Hádali sme sa…. Po chvíli, sme pochopili, že nič zlé sme ani jeden neurobili. Že toto nemôže byť pravda. Je to len zlý sen. Že nám staršiu hneď vrátia. Veď to nie je možné aby iba tak vzali rodičom dieťa. Na to všetko sme obdržali kuriérom  nariadenie od sociálky, že dieťa v nemocnici môžeme vidieť iba za prítomnosti sociálneho pracovníka. Že si musíme dohodnúť presný termín. Staršie dieťa, že je umiestnené dočasne v pestúnskej starostlivosti. Kontakt bude jeden krát týždenne osobne a 1x týždenne prostredníctvom videokamery, čiže nepriamy kontakt. Nám sa zrútil svet. Nechápeme prečo? Prečo nemôžeme byť s naším dieťaťom, keď je choré a potrebuje objatie mamy a otca? Prečo nám z domu vytrhli dieťa a umiestnili niekam,  kde ani my nevieme kam. Nevieme kde je. Nevieme, čo sa sním deje…. Naše dieťa je s cudzími ľuďmi. Po anglicky nevie, veď sa s deťmi  rozprávame po slovensky. PREČO…PREČO…” (prázdne ticho, vzlíkanie ….)

Počúva sa to ťažko, je to ako z filmu…. Podobné scenáre som už počula. No pri osobnom prežití, kedy už inštinktívne cítite, že rodičia hovoria pravdu je to emočne veľmi silný zážitok.

Prehovorila som, “Je mi nesmierne ľúto, čím si prechádzate. Neurobili ste nič zlé, k zraneniu dochádza bežne. Aktívne deti sú nezadržateľné. V prvom rade potrebujete dobrého právneho zástupcu, odporúčam Helen Neuman. Kontakt vám prepošlem. Bude to ťažké, no zvládnete to. Veľká Británia má iné postupy a práva ohľadne detí oproti Slovensku. Tu má sociálka právo odobrať dieťa na základe možného rizika. Jeden z prípadov bol taký, že rodičia nechali 10 ročné dieťa doma samé a odišli na nákup. Zo susedom boli pohádaní a ten zavolal na sociálku, aby ich nahlásil. Tu je možné nahlásiť anonymne a dieťa odoberú okamžite. Vyšetruje a dokazuje sa všetko súdnou cestou. No dieťa je už preč. Deti nesmú byť samé do dovŕšenia 12 roku. Je toho veľa, stačí, že v škole si pani učiteľky všimnú modriny s ktorými už dieťa prišlo a je privolaná sociálka. Všetko záleží na človeku zo sociálky ako to vyhodnotí.”

Do toho otec: “Prosím? Oni môžu dieťa vziať na základe možného rizika? Mne to nedáva zmysel….Veď nám zobrali obe deti bez dôvodu!” (bolo cítiť tú bolesť, hnev, nedokázal pochopiť to PREČO .. ) .

Ja v duchu sama pre seba: Neviem to hneď vysvetľovať, veď sú v šoku, zranení, smutní bez nádeje…

S hlbokým nádychom som troška objasnila, čo to znamená “Áno, majú právo na základe možného rizika. A tu je to, prečo vám odobrali deti. Potrebujete sa ukľudniť, aj keď je to strašne ťažké. So sociálkou musíte komunikovať. Opatrne čo poviete. Odporúčam vám, vystupovať kľudne, komunikovať s nimi, nesmú z vás cítiť nervozitu a strach. Nech sa vás pýtajú čokoľvek, nedovoľte aby vás rozdelili, alebo aby ste sa hádali pred ich očami. Budú sa veľa pýtať, otázky na toho druhého aký je, či býva nervózny, či reaguje podráždene, či pije alkohol. A ak áno, ako často,  koľkokrát do týždňa … a podobne. Budú navrhovať kontakty pod dozorom. Nebudete môcť preukázať tú radosť čo cítite. Nesmiete pred nimi plakať. Musíte byť silní…  vyžiadajte si čo najviac a najčastejšie kontakty s deťmi. To je jedna z vecí….”,  bolo to pre nich ťažké počúvanie, v telefóne bolo strašné ticho…(iba som počula ťažké dýchanie…)

Pokračovala som : Zároveň je potrebné kontaktovať CIPC a Slovenskú ambasádu. Ambasádu požiadať, aby sa zúčastnili pojednávania. Nemôžu zasahovať, no sú pozorovatelia a to je dôležité, že Slovensko má záujem o deti a vyžaduje správny a spravodlivý súd. To je základ. “

Otec : “Ako dlho to bude trvať? Ja chcem svoje deti čo najskôr doma. To prázdno je strašné. Prázdne postieľky. Urobím ráno raňajky aj deťom ako som ich robil každý deň pred odchodom do práce…..a teraz ani ich neviem zjesť.” …” Matka :,, Neviem variť. Chýba mi to malé, ako sa stále pohybovalo okolo mňa, ako stále bolo v mojej prítomnosti…staršie dieťa je poslušné, rado kreslí….každý deň nový obrázok. Teraz je to v dome hrozné …. Bez smiechu, bez života. Je v ňom obrovský smútok.” ( Predýchavanie, vzlykania a hrobové ticho…)

Po chvíľke ja:,, Rodičia, nedokážem presne precítiť čo cítite, no viem aké je to ťažké. Iné neostáva iba sa vzoprieť a tvrdo zabojovať. Nikdy sa nevzdávajte…. Verte, vždy vedie cesta! Vy musíte byť silní. Ako dlho?! Z praxe na prípadoch v našej organizácii vám musím povedať, že je to na dlho. Najkratší prípad trval 6 mesiacov. Verím, že to bude aj vo vašom prípade. No bohužiaľ, najčastejšie to trvá oveľa dlhšie. Roky. Dlhé roky boja. Od dvoch do 7 rokov máme prípady. Záleží na všetkých,  čo sú v prípade zainteresovaní.” pre mňa, ťažké oznámenie. Oznámiť rodičom, že ich milované deti nebudú do pár týždňov doma je ťažké aj pre mňa. Cítim z ich dychu tu úzkosť, bolesť a bezmocnosť.

Pokračujem,, Ste na začiatku. Súd ešte len zasadne. Keď vás vezme Helen, je to obrovská prvá výhra. Právnik, čo stojí za deťmi. Naozaj, čo bojuje za deti. Vyhrala už veľa súdov kde sa rozhodovalo o našich slovenských deťoch. Tie deti sú v bezpečí, navždy. Vy jej musíte dôverovať. Presne vysvetlí všetko. Dobré ale aj zlé. Pripraví vás na všetko s čím sa počas pojdenávaní stretnete. Potom je dôležité ísť tým smerom, ako sa dohodnete. Ešte mám pre vás jednu dôležitú informáciu. Vás obvinili, kým ste vinní,  detí vám nevrátia. Vaše preukázanie neviny môže trvať strašne dlho, aj roky. Jedna klientka bola krivo obvinená zo sexuálneho zneužívania detí a trvalo 4 roky, kým ju súd uznal za nevinnú. Vám odporúčam, poproste svojich rodičov, sestry, bratov nech si deti žiadajú oni do výchovy. Je to najrýchlejší možný smer. Keď budú deti na Slovensku, požiadate už doma miestny súd o zverenie svojich detí. Medzitým však už budú deti s vašou rodinou v bezpečí. Nebude to ľahké, nebude to hneď, no stále to bude lepšie ako keď sa stratia v cudzej krajine s úplne cudzími ľuďmi.” (Verte, vždy keď používam tieto slová, sama cítim, aké je to strašné, keby to niekto vravel mne. Ako pravdou raním milujúcich rodičov, ktorí hľadajú u mňa pomoc.  No bez týchto slov, nechať ich v naivite, že svet je spravodlivý a pravda zvíťazí rýchlo, ohľadne detí, by bolo hlúpe a kontraproduktívne). ,,Ste iba na začiatku, ja verím že to vyhráte. Iná cesta ani nie je. Je to iba tri dni dozadu čo sa to všetko stalo.”

Otec: “Ďakujeme, budeme kontaktovať čo najrýchlejšie CIPC, ambasádu a právničku. Budeme bojovať za deti. My si deti nedáme vziať. Sú naše a vrátia nám ich späť. Nič zlé sme neurobili. Pani Dagmar, síce ste nás nepotešili, ale ukázali ste nám cestu, spôsob, alebo akokoľvek to nazvem a hlavne nádej, nádej, že deti dostaneme späť.” 

Rozhovor sme ukončili a ja som pokračovala v premýšľaní. Premietla som si v duchu scenár, ako to všetko podľa ich výpovede bolo…. Do rána som už nevedela zaspať. V hlave som videla smutné dieťa v nemocnici a druhé plačúce v cudzom dome, kde nikto nevie po slovensky a dieťa nevie po anglicky….Na druhý deň som kontaktovala Helen. Prisľúbila, že si prípad preštuduje. 

Rodičia sa ozvali o niekoľko dní: “Helen nás bude zastupovať. Potrebuje čas na naštudovanie dokumentov. CIPC sme kontaktovali a aj ambasádu.”

Bola to výborná správa. Prípad sa posúva správnym smerom. Ja: “Zázraky sa robiť nedajú. Je to právny zástupca, čo dokáže neuveriteľné. Teraz je najdôležitejšie, poslúchať právničku a veriť, že deti sa čoskoro vrátia späť.” Po pár dňoch sa mi ozvali rodičia : “Kontakty sú strašné. Trpíme, vidíme svoje dieťa cez kameru. Je to strašné..Boli sme v nemocnici, nemôžeme naše dieťa objať, je smutný, ospalý…Veľmi ťažko to znášame….” ticho…pokračujú ,,Ozvala sa nám  Helen. Vysvetlila podrobne všetko. Hlavne, aby sme sa  sústredili deti dostať k rodine. Napriek všetkému, je to všetko 50 na 50. To je dosť málo, na to ako ste o nej rozprávali.”

Toto rodičov dosť ranilo. Predstavovali si, že je to všetko jasné každému, že nič zlé neurobili. Úprimne im rozumiem, no Helen je skúsený právnik, ktorý nikdy nerozpráva do vetra.

Ja: “Rodičia, niet právnika na zemi, ktorý by vám povedal, že to máte vyhraté. Tu záleží naozaj na každom zúčastnenom v tomto procese. Ja vám verím, keď vás vzala Helen, tak tá vám verí tiež. No musíte byť pripravení na všetko. Hlavne na to najhoršie.”

Mama: “Rozumiem, len je to tak ťažké počuť.“ so smutným hlasom “Mladšie dieťa chodíme navštevovať do nemocnice. Bez nášho súhlasu začali robiť snímky. Najprv hlava, potom rúčky a pokračovali po celom tele.”

Otec: “Nechápem, načo ho snímkujú? Veď nikdy nebolo zranené. Je to prvé zranenie.  Pani Dagmar, naše dieťa  stále snímkujú. Nerozumieme tomu. Hľadajú poranenia? Zlomeniny?”

Ja: “Bohužiaľ áno, overujú si, či dieťa nebolo v minulosti poranené.”

Otec : “Je možné, že na nás nemajú nič a tak chcú nájsť niečo aby nám dokázali vinu?”

Ja : “Bohužiaľ áno. Ale ste nevinní a nemajú dôkaz. Koľko skenov urobili? Dali ste súhlas na vyšetrenia?
Otec s matkou: “Nie, nikto si od nás nič nevyžiadal. Počas návštevy v nemocnici sme sa pýtali lekára na zdravotný stav. Ten povedal, že je to už v poriadku. Zrazenina sa začína vstrebávať, ale ešte boli robené snímky, ktoré ukázali, že nemá nič zlomené ani prasknuté a ani nič nemal v minulosti. To nás veľmi rozčúlilo, veď je to malé dieťa a načo toľko snímkov? Veď to nie je dobré pre zdravie nášho dieťaťa. “ (matka plakala, strach o zdravie. Obaja rodičia zmätení ešte viac. Ako keby im nestačilo, že sú odlúčení.)

Ja: “Bohužiaľ, praktiky niektorých sociálnych pracovníkov sú za hranicou. Vy máte jednu z tých, čo ide tvrdo za svojim cieľom. Navrhujem vám aby ste si dali vyhotoviť kópie všetkých vyšetrení a dali ich Helen. Ona vie kedy ich má použiť na súde. No dôležité je tie kópie mať čo najskôr v rukách, kým súd vydá nariadenie, že sa nesmiete o zdravotnom stave svojho dieťaťa informovať a zakážu vám vyhotoviť kópie. Je pre vás kľúčové mať to v rukách, ako dôkaz, že ste nevinní.”

Otec: “Mám lekára, ktorý by nám pomohol. Tak zajtra hneď zájdem do nemocnice a požiadam  o kópie. Máte ešte nejaký nápad čo by nám pomohlo? Mám kamaráta, je poslanec. Mám ho osloviť?”

Ja: “Máte známeho? Kontaktujte ho a požiadajte, nech napíšu priamo na súd, že ste čestný, bezúhonný a podobné veci, oni už budú vedieť, kladné hodnotenie na vás bude len plusom v celej veci. A aby presunuli jurisdikciu na Slovensko. Všetci ste Slováci. Ste občania Slovenskej republiky. Hlavne nech je zjavné a jasné, že Slovensko má záujem o slovenské deti.“

Nové stebielko, nová maličká nádej. Hneď je mi lepšie a aspoň troška sa to posunie.

Otec o niekoľko dní: “Som zničený. Pojednávania a kontakty s deťmi, vyhodili ma z práce. Je to strašné…. Chápem zamestnávateľa, že moje absencie sú časté, no bez práce nemôžem byť. “

Ja: “To mi je ľúto. Vo všetkých prípadoch aspoň jeden rodič príde o prácu. Je to nápor na všetky strany. Musíte si nájsť čokoľvek, aby ste pred súdom preukázali, že sa o rodinu viete finančne postarať.” Jeden krôčik dopredu a hneď prekážka. To je tak obrovský nápor. Verím, že to zvládnu. Verím, že sa nenechajú zlomiť.

O pár dní sa ozvali  rodičia “Pani Dagmar, nechcú nám dať kópie z vyšetrení. Čo máme robiť?“ Uvedomila som si, že ošetrujúci lekár im nedá nič. Tak som im poradila aby išli do nemocnice na oddelenie, kde dieťaťu robili RTG vyšetrenie, nech žiadajú priamo tam. “Tam o vás nevedia nič. Verím, že to vyjde.”

Rodičia  mi volávali hlavne v noci, ich bezmocnosť a strach je strašná. Nedokážu ten stres prekonávať. Majú stavy úzkosti, po odňatí svojich milovaných detí. Dávala som do našich rozhovorov všetko. Nádej, povzbudzovanie, rady …. sama som však nevedela, ako to dopadne. Vnútorne som verila, že deti sa vrátia a inak to nemôže byť. Verím, dúfam, že to nebude trvať dlho.

 Čas neúprosne bežal plynul …

Rodičia trpezlivo, niekoľkokrát týždenne chodievali a žiadali výsledky. Medzi tým absolvovali kontakty s deťmi. Do toho práca a tlak od príbuzných. Celá rodina prežíva peklo v priamom prenose.

Rodičia: “Pani Dagmar, naše staršie dieťa nechce komunikovať s matkou, komunikuje iba so mnou s otcom.” (ten smútok v hlase…to strašne bolestivé odmlčanie… Chytila som dych a s pokojným hlasom som spustila.)

Ja: “To nič, vaše dieťa je sklamané, je bez vás a silno trpí. Nevie to inak vyjadriť. Je to jedna z foriem. Nevieme, čo všetko rozprávajú tomu malému nevinnému stvoreniu. Vy ako mama, pristupujte k nemu pomaličky s citom. Vaše dieťa nesmie cítiť váš strach. Potrebuje cítiť istotu.”

Je to jedna z najťažších vecí. Matka strašne trpela…. Je to neopísateľná bolesť.

Ten deň …

To bolo radosti, keď držali v rukách dôkaz, že dieťaťu nič neurobili, že to bol iba úraz. Dieťaťu v nemocnici spravili viac ako 40 RTG snímkov. Bol to boj dostať všetky lekárske záznamy, no dokázali to.

Rodičia požiadali na Slovensku lekára o vyhodnotenie posudku k lekárskym záznamom, ktoré získali. Bol to najdôležitejší, skoro až základný kameň k záchrane ich detí.

Pojednávania prebiehali, súd zasadal, no rodičov stále obviňovali z ublíženia na zdraví. O deti prejavila záujem prostredníctvom žiadosti babka. Súd žiadosť prijal a tak sa súd začal zaoberať touto možnosťou. Aby v prvom rade boli deti zverené priamo príbuznej. Bol to boj. Napriek všetkému, matku obvinili za ublíženie na zdraví mladšieho dieťaťa.

Dlhé mesiace rodičia kvôli pandemickým opatreniam videli deti iba občas na stretnutí, niekoľkokrát im umožnili aj video kontakt. Koľko bolestí a žiaľov zažili. Vidieť deti ako sú iné. To staršie sa s mamou stále nechcelo ani pozdraviť. Rodina tento nátlak cítila v každej sekunde. Bolelo to rodičov a aj deti, praskalo z toho srdce. 

Napriek všetkému, proces sa neposúval správnym smerom. Do prípadu rodičia zapojili aj poslanca, vďaka ktorému sa začali topiť ľady. Súdu sa zúčastnil konzul z ambasády. To vlialo do prípadu vážnosť a fakt, že to nie je len vec na úrovni miestneho súdu, ale, že sa o tomto procese vie aj za hranicami Veľkej Británie.

Rodičia predložili posudok od slovenského lekára, kde stálo, že podľa lekárskych záznamov je jasné, že sa jedná o zranenie hlavy úrazom.

Súd požiadal slovenské orgány o prešetrenie pomerov babky, či sa môže o deti postarať. Toto šetrenie prebehlo a bolo kladné.

Babka, ktorá po anglicky nevie ani slovíčko prišla do Anglicka a srdcom za svoje vnúčatá bojovala. Súd zasadal štyri dni. Babku vypočúvali a dávali jej množstvo otázok. Nekonečné dlhé dni. Zasadal ráno od deviatej a ťahal sa do popoludnia štvrtej hodiny.

Z množstva otázok vyberiem iba dve, položené na súde o zverenie detí do opatrovníctva babke: “ Keď budete na Slovensku, dovolíte rodičom byť s deťmi?“ To bola kľúčová otázka a na nej stál osud detí. Babka odpovedala: “Záleží na tom, ako rozhodne tento súd. Keď bude v rozhodnutí súdu, že môžu rodičia byť s deťmi tak áno. No keď tento súd rozhodne, že rodičia s nimi byť nesmú, tak to nedovolím. Moje vnúčatá budem chrániť pred každým.”

Ďalšou z otázok veľmi dôležitou bola “Veríte, že mladšiemu dieťaťu ublížila mama?”

Tu babka povedala: “Ja som nebola prítomná keď došlo k zraneniu môjho vnúčaťa. V mojej prítomnosti som nevidela aby môj syn, alebo nevesta dala niektorému z detí ani len po zadku. Keď sme boli spolu, nič také som nepostrehla. Nemôžem tvrdiť, keď som nebola pri tom.”

Rozsudok súdu znel: “Deti zverujeme do výchovy babke”.

To bolo radosti. Všetkým padol zo srdca obrovský balvan. Konečne. Konečne naše deti budú s niekým blízkym. Rodičia sa tešili. Obrovský úspech. Ja som sa v tichosti tešila s nimi…..

No sociálka nebola spokojná a tak požiadala prostredníctvom súdu o kontakty pre babku, aby si na vlastnú babku deti zvykli. Toľko boja a už aj súd deti by rád dal do výchovy čo najskôr babke a znova poleno pod nohy…. No to už je iba pár týždňov. Kontakty súd stanovil a určil čo najskôr deti presunúť s babkou na Slovensko. Kontakty prebehli úžasne. Deti sa k babke túlili hneď od prvej chvíle. Staršie dieťa babku okamžite spoznalo a tešilo sa z jej prítomnosti. Došiel deň D – odovzdanie detí babke. Ako to bolo? No zaujímavé.

Súd dal nariadenie, že sociálka zabezpečí hotel, kde babka bude ubytovaná a tam deti prespia jednu noc s babkou pred odletom.

Tu som rodičov upozornila, aby ani náhodou nešli do toho hotela. Nesmú sa priblížiť a ani ich pre istotu kontaktovať. Usmernila som rodičov, že najlepšie bude, keď budú doma. Dôležité bolo zachovať kľud a neurobiť ani ten najmenší zlý krok.

V hoteli ubytovali babku a tam priviedli po niekoľkých hodinách aj deti. Prespali spolu, no pod dozorom sociálky, aby ani náhodou sa nepriblížili, podľa sociálky “nebezpeční rodičia”. Odprevadili babku s deťmi na letisko. Konečne mohli byť sami. Babka a deti. Myslíte, že je to koniec? Nie, ešte v ten večer boli odkontrolovať, či náhodou neodcestovali rodičia tým istým lietadlom. Pre istotu sa zastavili pozrieť ešte raz na druhý deň. Všetko muselo vyzerať, že ostávajú vo Veľkej Británii. Pri tejto poslednej návšteve oznámili, že zo strany sociálky je prípad uzavretý a viac už rodičia nie sú pod dohľadom. Dobre čítate “RODIČIA UŽ NIE SÚ POD DOHĽADOM!“ V tom momente vycestovali z Veľkej Británie. Naozaj je všetkému koniec?  Nie, prešiel čas, matka obdržala zo súdu z Veľkej Británie, že  je obvinená zo zanedbania starostlivosti. Do kedy? Nikto nevie. Matka sa už nikdy nesmie vrátiť do Veľkej Británie. Otec je v poriadku, bez viny.

Na Slovensku to však neskončilo ako mávnutím čarovného prútika. Rodičia požiadali súd o zverenie detí do svojej starostlivosti. Znova kolotoč súdov o preukázaní pomerov, vhodného bývania, finančného, materiálneho a mentálneho zabezpečenia. Celé to však už bolo oveľa jednoduchšie. Poznajú reč, sú doma.

Od prvého dňa, kedy došlo k poraneniu dieťaťa, až po samotný presun oboch detí na Slovensko prešlo dlhých, dlhočizných šesť mesiacov a nasledoval ďalší rok súdnych konaní na domácej pôde.

Dnes sa teším s nimi, že opäť tvoria ucelenú šťastnú rodinu.

Často spomínam na nekonečné nočné rozhovory. Vtedy, keď najviac cítili prázdnotu. Bezmocnosť, strach …..

Toto je pre všetkých rodičov, ktorí z akéhokoľvek dôvodu bojujete o svoje deti úprimne “NIKDY SA NEVZDÁVAJTE, VŽDY VEDIE CESTA…..”

Pri práci sa neustále inšpirujem a riadim mojim životným krédom  :  “DIEŤA JE DAR, nie tovar!“(Dadík)

Tento prípad skončil šťastne. Koľko je ale prípadov vo svete, kde rodičom nikto nepomôže, nevysvetlí ….

Nikto na svete nenahradí mamu a ani otca.

Je to jeden z prípadov, čo skončil šťastne.

Naša organizácia sa zaoberá veľa prípadmi a momentálne sú ich desiatky, ktoré sa ťahajú dlhé roky. Zakaždým keď jeden skončí, pridajú sa ďalšie dva. Hoc odlišné, no všetky so spoločným menovateľom zhmotneným a trasúcom hlase – “Pomôžte nám, odobrali nám deti.”

Za každé zachránené dieťa sme vďační.

Táto práca ma napĺňa …

Autor : Dadík

Majka je slovenka a prežíva ťažky živptný príbeh.

Slovenka a manžela Portugalca. Počas ťažkého rozvodu na súde otec prehlásil, že detí pokiaľ nedostane on, tak v tom prípade dáva súhlas pre sociálnu službu aby deti umiestnili do pestúnskej starostlivosti. Matka počas dlhého súdneho pojednávania detí do výchovy nedostala. Súdnym rozhodnutím v roku 2011 umiestnili do pestúnskej starostlivosti obe detí v tom čase mali 4 a 9 rokov. Matka hľadala pomoc na Slovenskej ambasáde, Portugalskej a aj oslovila CIPC. Pomoc nikde nedostala. Nejaký čas mala umožnené kontakty , no postupne menej a manej . Posledný krát 2012 videla svoje detí. Podľa súdneho rozhodnutia 1 krát do roka môže poslať pohľadnicu.

Po čase do života vstúpil nový muž, priateľ. Bol jej oporou a tak sa vzťah prehĺbil a stali sa partnermi. S partnerom čakali dieťa. Počas tehotenstvá ju sociálna služba sledovala a monitorovala. Partner , otec dieťatka je brit. Tešili sa na dieťatko. Bol istý, že sa nemajú čoho obávať, nič sa im nehrozí. Prišiel krásny deň a narodilo sa dievčatko. V pôrodnici sociálna služba vysvetlila obom rodičom, že v najlepšom záujme pre dieťa bude, ak pôjdu na pár týždňov žiť do centra, (ujsť sa nedá , sú pod dohľadom). Museli súhlasiť, tak sa premiestnili do centra. Všetko bolo v poriadku. Matke dávali lieky, aby sa jej nevytváralo mlieko / aby nevznikala citová náväznosť/. Dni plynuli. Rodičia čakali na deň , kedy pôjdu domov z malou princeznou. Bohužiaľ, nič také sa neudialo. Dieťa práve malo 3 týždne. Rodičia obdržali predvolanie na súdne pojednávanie. Dieťa v tom momente premiestnili k pestúnom. Rodičom súd oznámil, že dieťa nebudú vychovávať , nakoľko v minulosti matke boli odobraté 2 detí. Tu sme kontaktovali CIPC, ambasádu v Londýne. Odpoveď bola, nevieme pomôcť. Otec žiadal do svojej opatery, otcovi rodičia žiadali do výchovy, sociálna služba zamietla, poukázali na nevhodné správanie starého otca s pred 20 rokov. Príbuzný z matkinej strany žiadali na slovensko.Tu sociálna služba na slovenskú dala kladné hodnotenie. Anglická sociálna služba počas súdneho procesu, kde súd povolil vycestovanie na slovensko prešetriť pomery slovenskej rodiny. V tom momente sme kontaktovali ministerstvá , či je vôbec možné aby anglická sociálna služba vykonávala šetrenie mimo svojej krajiny. Odpoveď sme dostala od Komisárky detí, že nie je v právomoci anglickej sociálnej službe vykonať šetrenie na slovensku . Jedine, vo výnimočných prípadoch po zaslaní žiadostí na ministerstvo spravodlivosti a ich odsúhlasení. Dokument sme dali pretlmočiť a zaslali sme na súd. Súd zamietol vycestovať anglickej sociálnej službe na slovensko. Následne sociálna služba vykonala neoprávnene šetrenie prostredníctvom telefonu za podpory CIPCu. Šetrenie rodinných príbuzných prostredníctvom telefonneho rozhovoru. Dostavali veľa otázok a šetrenie nebolo vopred dohodnuté. Celý rozhovor trval hodiny. Rodinný príbuzný týmto šetrením neprešli. Žiadosť bola zamietnutá.

Rodičia mali dlhý súdny proces.Súd nariadiľ kontakt s dcérkou zo začiatku jeden a pol roka 2 krat do týžňa po jeden a pol hodine pravidelné. V septembri 2018 boli všetky kontakty zamietnuté . Viac už svoju princenu nevideli.

Rodičia stále bojujú o to najcennejšie čo majú, svoju princezničku.

Autor : Dagmar