Kategória: O nás

Počas viac ako 14 mesiacov nikto zo súdu ani z orgánov sociálnoprávnej ochrany neviedol s naším synom jediný rozhovor……

Pridané do od Dagmar

Keď sa matka obráti o pomoc – príbeh, ktorý nemôže zostať bez povšimnutia

Keď dieťa zostáva nevypočuté

Za každým spisom je dieťa

Na občianske združenie Lúč pre Dieťa sa obrátila matka maloletého dieťaťa so žiadosťou o pomoc. Svoj príbeh nám nepredložila iba ako osobné rozprávanie. Oboznámila nás aj s dokumentáciou a podkladmi súvisiacimi so skutočne vedenými konaniami a postupmi jednotlivých inštitúcií.

Zverejňujeme ho preto, že poukazuje na problém, s ktorým sa pri práci s rodinami stretávame aj v ďalších prípadoch:

O dieťati sa rozhoduje, ale samotné dieťa môže zostať nevypočuté.

Sú vedené konania, vznikajú správy, vyjadrenia, návrhy a rozhodnutia. Rodičia medzi sebou vedú spor. Do prípadu vstupujú súdy, úrady, polícia, prokuratúra, lekári a ďalší odborníci.

Uprostred toho všetkého však stojí dieťa.

A práve jeho hlas, jeho strach, jeho prežívanie, zdravotný a psychický stav a jeho skutočné potreby nesmú zostať iba jednou položkou v spise.

V prípade, ktorý zverejňujeme, matka uvádza, že napriek dlhodobo vedeným konaniam nebol s maloletým zo strany súdu ani orgánov sociálnoprávnej ochrany vykonaný rozhovor, hoci s dieťaťom pracovali odborní lekári a ich zistenia sú podľa nej zachytené v zdravotnej dokumentácii.

Právny názor advokáta, ktorý je súčasťou článku, sa preto osobitne zaoberá aj otázkou práva dieťaťa byť vypočuté, zisťovaním jeho názoru, posúdením miery jeho ohrozenia a povinnosťami príslušných orgánov pri ochrane dieťaťa.

Toto nie je len príbeh jednej matky

Podobné prípady nás nútia položiť si oveľa širšiu otázku:

Počúvame pri rozhodovaní o deťoch skutočne deti?

Dieťa nie je spisová značka.
Dieťa nie je dôkaz jedného rodiča proti druhému.
Dieťa nie je nástroj rodičovského konfliktu.
A dieťa nemá byť iba objektom rozhodovania dospelých.

Dieťa má svoje práva, svoje pocity, svoj názor a svoj príbeh.

Ak je vzhľadom na svoj vek a rozumovú vyspelosť schopné vyjadriť svoj názor, tento názor musí byť primeraným spôsobom zisťovaný a musí mu byť venovaná náležitá pozornosť.

Rovnako nemožno oddeľovať rozhodovanie o kontakte či starostlivosti od otázky bezpečia dieťaťa, jeho zdravotného stavu a psychického prežívania.

Najlepší záujem dieťaťa nesmie zostať iba vetou napísanou v rozhodnutí. Musí byť viditeľný v konkrétnych postupoch a rozhodnutiach, ktoré ovplyvnia jeho život.

Dieťa je DAR, nie tovar.

Osobná výpoveď matky

Nasledujúci text zverejňujeme so súhlasom matky. Ide o jej osobnú výpoveď o udalostiach a postupoch, ktoré súvisia so skutočne vedenými konaniami.

Pôvodný text matky ponechávame zachovaný.

Tvrdenia týkajúce sa konania konkrétnych osôb sú tvrdeniami matky. Lúč pre Dieťa rešpektuje prebiehajúce konania a zásadu prezumpcie neviny.

Namiesto pocitu bezpečia sa stretávame so stratou dôkazov, pochybeniami jednotlivých inštitúcií- polície, prokuratúry, kurately…. Súd ignoruje vedené trestné konanie pre týranie blízkej a zverenej osoby a OPAKOVANÉ pochybenia štátnych orgánov.

Za mimoriadne zarážajúce považujem, že počas viac ako 14 mesiacov nikto zo súdu ani z orgánov sociálnoprávnej ochrany neviedol s naším synom jediný rozhovor. Jediní, ktorí s ním pracovali, boli ošetrujúci odborní lekári .Ich odborné zistenia sú zaznamenané v zdravotnej dokumentácii, pričom je ignorovaná skutočnosť, že otec dieťaťa napriek potrebe vyjadrenej mnohými lekármi, zdravotnú starostlivosť v podobe diagnostiky psychológa, psychiatra od 09/2025 zamedzuje, odďaľuje a zľahčuje .

 NECHEM BYŤ TICHO……..

 Náš syn bol napadnutý jeho vlastným otcom v roku 2025, keď mal len 3 roky a 5 mesiacov.  Dieťa bolo fackované, bité, trasené za nohy dole hlavou a niekoľkokrát odhadzované na sedačku. Ako matka som ho chránila svojim telom  a ohádzaná som bola o steny , zárubne a o zem v byte.  Odhodením dieťaťa do postieľky útok skončil, keď som sa pozbierala zo zeme  celou silou akú som v tom momente našla som odsotila manžela  od syna . Tieto veci uvádzam len pre dokreslenie situácie, ale nakoľko sú obsahom začatého trestného konania. Kým platí prezumpcia neviny , nie je vznesené obvinenie len dodám že v roku 2025 súd vydal neodkladné opatrenie, ktoré zakázalo manželovi vstup do spoločného obydlia a priblíženia sa ku mne a nášmu synovi takmer 8 mesiacov. Syn po útoku utrpel pomliaždeniny na oboch predkoleniach , psychické ťažkosti s traumou. Opakovane rozprával o prežitom násilí doma aj v materskej škole.

Polícia tento útok klasifikovala ako priestupok  proti občianskemu spolunažívaniu. Boli sme uznaní ako obete domáceho násilia s podporou centra Nádej. Útok bol vyhodnotený ako tvrdenie proti tvrdeniu ešte  pred začatím priestupkového konania  s odložením prípadu okresnou prokuratúrou.   Pochybenia sa až po X podnetoch a žiadostiach ktoré som iniciovala našli a to ingerenciou krajskej a generálnej prokuratúry.

Pochybenie zo strany okresnej prokuratúry  nebolo na súdnych pojednávaniach tlmočené.

V januári 2026 súd zrušil zákaz priblíženia – vraj nebola dôvodná obava a to aj z dôvodu, že vyššie spomínané trestné aj priestupkové konanie bolo zastavené.

Náš príbeh sa začal dávno predtým, ako som sa rozhodla prehovoriť verejne. Za zatvorenými dverami nášho domova dochádzalo opakovane k psychickému aj fyzickému násiliu. Násilie však nezasahovalo iba mňa. Náš syn bol už ako dvojročný pravidelne zosmiešňovaný zo strany vlastného otca, urážaný vulgarizmami ako skurvený parchant, zasratec zatváraný v izbe a trestaný spôsobom, ktorý považujem za neprimeraný s vyhrážkami. Maloletému bol podávaný alkohol len keď mal 5 mesiacov na čom sa jeho otec zabával , nahrával si syna a zasielal toto  video svojím známym.

Dňa 7. februára 2026 prišiel manžel k nášmu bytu. Viac ako dve hodiny  sa pokúšal násilím dostať dovnútra – kopal do dverí, búchal, zvonil , škrabal, klopal  s nástrojmi ktoré si doniesol. S vŕtačkou predvádzal tanečné kreácie pred vchodovými dverami. 4 policajti tlačia na mňa , že mu musím umožniť vstup. Môj syn počas celej udalosti prežíval silné panické záchvaty, kričal, plakal, triasol sa, opakovane sa pomočil. Jeho psychický stav sa výrazne zhoršil po tomto incidente. Podala som tak ďalšie trestné oznámenie . Prosila som o pomoc  a informovala som kolíznu opatrovníčku o priebehu udalostí …. informácie , prosby o ochranu syna ostali bez odpovede, reakcií, ochrany. 

Úrad práce zostával v pomoci dieťaťu pasívny a napriek ďalším správam a ďalším potvrdeniam o násilí na súd podáva správu v ktorom okrem iného kolízny opatrovník konštatuje že obaja rodičia sme schopní zabezpečovať potreby dieťaťa a bez posúdenia miery jeho ohrozenia ako to býva zvykom, či už naznačeným rozhovorom s dieťaťom. Opakovane odmieta, už viac ako 14 mesiacov viesť pohovor s maloletým a zistiť najlepší záujem dieťaťa.

Úrad bol opakovane informovaný o tom, že otec dieťaťu odopiera prístup k potrebnej zdravotnej starostlivosti od 09/2025, bráni poskytovaniu informovaného súhlasu, dieťa pociťuje voči otcovi panický strach a dochádza k porušovaniu jeho základných práv. Napriek týmto závažným okolnostiam ÚPSVaR presadzuje odborné poradenstvo smerujúce k obnoveniu kontaktu dieťaťa s otcom, bez toho, aby boli najskôr odstránené príčiny ohrozujúce jeho bezpečie a zdravie. Miera ohrozenia dieťaťa nevypracovaná, lebo veď 3 pracovníčky vedu spisovú dokumentáciu za posledný rok a kolízna opatrovníčka nemala zástup počas  PN obdobia 09/2025 do 02/2026…. potom Vás vyzýva aby ste podpísala dokument ale oboznámiť sa nesmiete s obsahom….

Incident zo dňa 7.2.2026 bol opäť uzatvorený ako občiansky spor, okresná Prokuratúra Pezinok našla ďalšie pochybenie a vydala protest prokuratúra.

Súd mi nariaďuje aby som umožnila vstup do spoločného bytu otcovi dieťaťa. Vlastníctvo má zrejme väčšiu Váhu v tomto štáte ako zdravie a najlepší záujem maloletého.

 V polke apríla 2026 za bieleho dňa  otec ma prenasleduje, napáda a vytrhuje mi nasilu kľúče od bytu, napriek môjmu nesúhlasu zamedzuje vstup výmenou zámku do nehnuteľnosti. Berie strechu nad hlavou vlastnému synovi . Som nútená so synom odísť 260 km k rodičom a aj z dôvodu, že súd po viac ako roku nezaviazal otca platiť si výživné ani z tzv. úradnej moci. 13 mesiacov starí rodičia, rodina suplujú povinnosti rodiča  a finančne pomáhajú. Osobné veci , doklady,  hračky nášho syna do dnešného dňa sú v byte.

Nahlásenie o ďalšom útoku zrejme všetci vieme ako skončilo… Podávam ďalší podnet na prešetrenie postupu….

Ukradnuté pôvodné kľúče od bytu mi manžel vracia na súdnom pojednávaní v júny pred zrakom prokuratúry a Upsvaru. Nové kľúče mi odmieta odovzdať.

Súdu uvádzam, že na kriminálnej polícii je vedené trestné konanie pre týranie blízkej a zverenej osoby, a naďalej dochádza k zamedzovaniu poskytovanie zdravotnej starostlivosti syna zo strany manžela—žiadam odobrať súhlas , nedeje sa…

Úrad práce tlačí maloletého opakovane do kontaktu s jeho otcom, dokonca nereflektuje na zdravotný stav syna práve naopak žiada súd aby zamietol môj návrh pre poskytnutie zdravotnej starostlivosti…..

Súd nariaďuje Centrum s maloletým bez vyporiadania sa jeho zdravotného stavu , jeho záujmu….

Ani neviem, čo mám na uvedené ako matka povedať, ale jediné čo mi zostáva je veriť v spravodlivosť a v to, že moje dieťa bude adekvátne chránené. Momentálne sa síce trestné konanie pohlo a bolo začaté vo veci trestné stíhania kde čakáme na psychologické a psychiatrické znalecké vyšetrenie dieťaťa, ale aj to som musela navrhovať ja. Súd pokračuje v konaní o výchovnom opatrení, kde navrhuje aby sa dieťa stretávalo s otcom, napriek tomu, že vo veci je začaté trestné stíhanie a hrozí, že kontakt s otcom dieťaťa spôsobí zhoršenie jeho stavu. Súd tak berie tak povediac na ľahkú váhu nie len toto riziko, ale aj riziko že tlačí dieťa do výchovného opatrenia napriek tomu, že ešte nepozná výsledok znaleckých posudkov, ktoré môžu potvrdiť u dieťaťa postraumatickú stresovú poruchu.   Pevne verím, že sa zmobilizujú všetky kontrolné mechanizmy vrátane detského ombudsmana, a že na mojom prípade sa podarí pomôcť aj ďalším rodičom. Takáto životná situácia neprináša len neistotu a nedôveru voči štátnym inštitúciám, ale rovnako obranu tam, kde ste si mysleli že ste v bezpečí.

Monika Radičová, matka maloletého

Právny pohľad advokáta

K postupu príslušných orgánov a k ochrane práv dieťaťa sa vyjadril Ing. Mgr. Martin Majer, advokát.

Jeho právny názor ponechávame v pôvodnom znení.

1/  K miere ohrozenia dieťaťa by som uviedol, že príslušný úrad práce si po skutku nesplnil svoju elementárnu povinnosť, ktorú mu ukladá  ustanovenie § 73 ods. 2 písm. e) deviateho bodu zákona č. 305/2005 Z. z. orgán SPODaSK zhodnocuje situáciu dieťaťa a rodiny, posudzuje možnosti rodičov, ďalších príbuzných a iných blízkych osôb dieťaťa riešiť situáciu dieťaťa a rodiny na účely určenia miery ohrozenia dieťaťa a určuje mieru ohrozenia dieťaťa. Zároveň vyhláška č. 103/2018 Z. z. špecifikuje, že sa miera ohrozenia dieťaťa určuje a prehodnocuje na základe zhodnotenia situácie dieťaťa a rodiny a posúdenia možností rodičov, ďalších príbuzných a iných blízkych osôb dieťaťa riešiť situáciu dieťaťa a rodiny. Podľa toho sa miera ohrozenia dieťaťa určuje ako situácia bez ohrozenia dieťaťa, ako nízka miera ohrozenia dieťaťa, ako stredná miera ohrozenia dieťaťa alebo ako vysoká miera ohrozenia dieťaťa. Po útoku zo dňa 4.6.2025 ktorý bol dôvodom na podanie NO a ktoré bolo vydané, teda sám súd zhodnotil situáciu matky a dieťaťa ako závažnú pre nariadenie NO, Urad práce napriek tomu, že vedel o situácii dieťaťa od matky, ale aj od polície nevyhodnotil mieru ohrozenia dieťaťa teda nie len že sa úradníci nezaoberali mierou ohrozenia dieťaťa vôbec, ale domnievam sa že mohlo dôjsť aj k zanedbaniu povinnosti vyhodnotiť situáciu ako nízku alebo dokonca strednú, kde sa okrem iného uvádza …“alebo ak je jeho život, zdravie, priaznivý psychický vývin, fyzický vývin alebo sociálny vývin dieťaťa vážne ohrozené a je potrebné sústavne sledovať vývoj situácie dieťaťa a priebežne prehodnocovať mieru ohrozenia dieťaťa. Podľa ustanovenia 8 73 ods. 2 písm. e) jedenásteho bodu zákona č. 305/2005 Z. z. orgán SPODaSK 

vypracúva plán sociálnej práce s dieťaťom, jeho rodičmi alebo osobou, ktorá sa osobne stará o dieťa. Domnievam sa, že nedošlo ani k uvedenej povinnosti nakoľko sa nesprávne určil plán práce s dieťaťom, teda bez miery ohrozenia bez sledovania stavu situácie v rodine, na ktorú matka poukazovala. 2/ Ignorovanie lekárskych správ doložených matkou- dovoľujem si uviesť, že povinnosť z tzv. pozitívnych záväzkov štátu voči dieťaťu teda chrániť ho, je povinnosťou pre všetky štátne orgány, vrátane úradu práce.  

V tomto ohľade je na mieste poukázať na ustanovenie čl. 5 písm. b), c), a e) zákona o rodine, ale aj článku 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa, článku 19 Dohovoru o právach dieťaťa a všeobecného komentára č. 13 (2011) k právu dieťaťa na ochranu pred všetkými formami násilia (ďalej len „všeobecný komentár č. 13“) viažuci sa k článku 19 Dohovoru. Rovnako sa domnievam, že benevolentným postupom príslušného úradu a jeho zamestnancov došlo aj k porušeniu obsahového zamerania tzv. národného projektu na ochranu detí pred násilím. 

„Podľa judikatúry Súdu je teda štát povinný zabezpečiť inter alia ochranu dieťaťa pred zneužitím. K porušeniu Dohovoru preto dochádza ak sociálni pracovníci alebo štátne orgány vedeli alebo mali vedieť o tom, že obeť bola vo vážnom ohrození a neurobili potrebné kroky, aby predišli porušeniu práv (pozri napríklad A. proti Spojenému Kráľovstvu rozsudok z 23. septembra 1998).“

Tá zahŕňa autonómne kroky smerom k ochrane dieťaťa napríklad návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia z tzv. úradnej povinnosti. K uvedenému však nedošlo a úrad práce dokonca navrhol, aby bolo neodkladné opatrenie matky v súvislosti s nahradením prejavu vôle otca so zdravotnou starostlivosťou pre dieťa, ktoré vykazuje známky psychologickej ujmy, zamietnuté. Uvedené sa dá považovať za ďalšie vážne porušenie povinností. 3/ Zanedbanie povinnosti vypočuť dieťa a zistiť jeho názor a stav- napriek povinnosti úradu vypočuť dieťa resp. zistiť jeho stav toto sa do dnešného dňa neuskutočnilo. Máme tak za to, že v situácii kedy došlo k tomu, že dieťa hovorilo o negatívnych zážitkoch matke a aj v škôlke, rovnako tak na zákalde popisovaného stavu v lekárskych správach. mal byť vykonaný pohovor s dieťaťom tak ako to predpokladajú jeho práva. Základným východiskom je čl. 12 Dohovoru o právach dieťaťa, podľa ktorého má dieťa, ktoré je schopné formulovať vlastné názory, právo tieto názory slobodne vyjadrovať vo všetkých záležitostiach, ktoré sa ho týkajú. Názoru dieťaťa sa pritom musí venovať náležitá pozornosť zodpovedajúca jeho veku a rozumovej vyspelosti. Vzhľadom na absenciu tejto povinnosti sa domnievam, že takýto postup úradu práce je v priamom rozpore s čl. 24 Charty základných práv Európskej únie, podľa ktorého majú deti právo slobodne vyjadrovať svoje názory vo veciach, ktoré sa ich týkajú, pričom týmto názorom musí byť venovaná náležitá pozornosť primeraná ich veku a vyspelosti, ale aj európskou judikatúrou napríklad rozhodnutím ESĽP vo veci M. and M. proti Chorvátsku, v ktorom ESĽP zdôraznil význam účinného zapojenia dieťaťa do rozhodovacieho procesu. Za podstatné pritom považoval, že vnútroštátne orgány v dlhodobo prebiehajúcom konaní nezistili názor dieťaťa, hoci bolo vzhľadom na svoj vek a rozumovú vyspelosť schopné svoje stanovisko vyjadriť.

Právny názor Ing. Mgr. Martin Majer, advokát

Advokát vysvetľuje prípad vo videu

K problematike sa advokát Ing. Mgr. Martin Majer vyjadruje aj vo videách, v ktorých približuje právny pohľad na jednotlivé okolnosti prípadu.

Lúč pre Dieťa: Vráťme dieťa do centra rozhodovania

Pri našej práci sa stretávame s rodinami v mimoriadne náročných životných situáciách. Jednotlivé prípady sú rozdielne a nemožno ich automaticky porovnávať.

Spája ich však jedna zásadná otázka:

Kde je v celom procese dieťa?

Nestačí o dieťati hovoriť.
Nestačí napísať do rozhodnutia slovné spojenie „najlepší záujem dieťaťa“.

Dieťa treba primerane jeho veku a vyspelosti počúvať. Jeho názor treba brať vážne. Jeho zdravotný a psychický stav treba posudzovať. A ak existujú signály možného ohrozenia, musia byť dôsledne preverované.

Lúč pre Dieťa nechce rozhodovať namiesto súdov ani určovať vinu jednotlivých osôb.

Chceme však hovoriť nahlas o prípadoch, pri ktorých vzniká zásadná otázka, či sa v množstve konaní, správ, podaní a konfliktov dospelých nestráca ten, o kom sa celý čas rozhoduje – dieťa.

Preto budeme hovoriť o práve detí byť vypočuté.
O ich práve na bezpečie.
O ich práve na ochranu zdravia a psychického vývinu.
A o povinnosti dospelých a inštitúcií brať ich hlas vážne.

Dieťa je DAR, nie tovar.

O dieťati nerozhodujme bez toho, aby sme počuli aj jeho hlas.

Dagmar Szabó

Keď matka príde na políciu s modrinami a zlomeninou – a nič sa nedeje

Pridané do od Dagmar

Matka príde na políciu s lekárskou správou a zraneniami. Podá trestné oznámenie. A potom sa často nič nedeje. Násilník ostáva. Deti všetko vidia. Prečo systém chráni až vtedy, keď ste takmer v bezvedomí?

Matka odíde z ošetrovne. Má lekársku správu. Má fotografie. Má svedectvo. Podá trestné oznámenie. A potom čaká.

Čaká, kým niekto príde, kým ju niekto ochráni, kým sa niekto postaví medzi ňu a násilníka. Často sa nič také nestane. Násilník ostáva doma. Alebo sa vráti. Alebo pokračuje v tom istom – len opatrnejšie. A deti to celé vidia.

Toto nie je výnimočný príbeh. Je to realita, o ktorej hovoria desiatky matiek na Slovensku rovnakými slovami: „Kým nemáte nôž v bruchu, kým nie ste zbité tak, že nestojíte na nohách, kým nejde o ťažké ublíženie na zdraví – nemôžeme nič.“

Naozaj?

Preukázané násilie nestačí

Modriny. Opuchnutá tvár. Zlomené rebro. Opakované útoky. Lekárske správy. Svedectvá detí. A napriek tomu sa často stáva, že polícia prípad odloží, prekvalifikuje na priestupok, alebo ho „preverí“ tak, že sa nič podstatné nezmení. Žena odchádza s pocitom, že ona je problém. Že „to bolo v afekte“. Že „to je súkromná vec“. Že „nemáme dostatok dôkazov“.

Domáce násilie nie je súkromná vec. Je to trestný čin. A deti, ktoré pri ňom stoja, nie sú len „svedkovia“. Sú ďalšími obeťami.

Keď dieťa vidí, ako otec bije matku, učí sa dve veci naraz: že násilie je normálne a že štát to dovolí. Že matka je bezmocná. Že volanie o pomoc nefunguje. Tieto deti rastú so strachom, s pocitom viny a s hlbokým narušením dôvery v dospelých a v inštitúcie.

Čísla, ktoré by mali znieť ako poplach

Oficiálne dáta hovoria o stovkách prípadov. V roku 2025 polícia do novembra evidovala už 344 prípadov trestného činu týrania blízkej a zverenej osoby (§ 208 Trestného zákona). V roku 2024 bolo stíhaných približne 212 osôb, v roku 2023 okolo 222. Obžaloby a odsúdenia sa pohybujú ešte nižšie – v desiatkach až nízkych stovkách.

Toto sú však len prípady, ktoré sa dostali do štatistík ako trestný čin. Veľká časť oznámení končí inak – ako priestupok, ako „rodinný spor“, ako odložené oznámenie. A ešte väčšia časť sa vôbec nenahlási. Výskumy dlhodobo ukazujú, že len malá časť žien, ktoré zažívajú násilie, sa odváži ísť na políciu. Mnohé to robia až vtedy, keď už ide o život – a aj vtedy často narazia na bariéru.

Psychické týranie, ponižovanie, kontrola, ekonomické násilie (zadržiavanie peňazí, zákaz práce, ničenie majetku) – to všetko je súčasťou obrazu. A práve tieto formy sa najťažšie „dokazujú“ a najčastejšie sa bagatelizujú. Kým nie je krv, kým nie je zlomenina, kým nie je „ťažká ujma“, systém často hovorí: nestačí to.

Kde je ochrana po útoku?

Matka podá trestné oznámenie. Má lekársku správu. Má dôkazy. A potom ide domov. Alebo do útulku. Alebo k rodičom. A čaká, či násilník príde, či ju bude prenasledovať, či ju bude vyhrážať, či sa postaví pred deti a bude tvrdiť, že ona je tá zlá.

Kde je v tomto momente reálna ochrana? Kde je rýchle vykázanie, dôsledné preverenie, proaktívny prístup prokuratúry? Kde je niekto, kto sa pozrie na celý obraz – nielen na jednu bitku, ale na vzorec, na opakovanie, na deti, ktoré to všetko vidia?

Prokuratúra má povinnosť konať z úradnej povinnosti. Domáce násilie sa nestíha len na návrh. A predsa mnohé matky hovoria, že majú pocit, akoby boli samy proti celému aparátu. Ako keby museli dokázať nielen to, že ich bil, ale aj to, že si „zaslúžia“ byť chránené.

Deti vidia všetko

Deti nie sú neviditeľné. Sedia v izbe, počúvajú kriky, vidia matku s opuchnutou tvárou, cítia strach, ktorý napĺňa celý byt. Niektoré sa snažia zasiahnuť. Niektoré zamrznú. Niektoré neskôr začnú napodobňovať to, čo videli. Všetky si nesú rany.

Keď polícia a súdy tieto deti prehliadajú – keď ich berú len ako „svedkov“ alebo vôbec nie – robia im ďalšiu ujmu. Dieťa, ktoré vidí, že matku nikto nechráni, sa učí, že silnejší má vždy pravdu. A že štát stojí bokom.

Otázka, ktorú treba položiť nahlas

Prečo na Slovensku stále funguje praktika, podľa ktorej sa vážne koná až vtedy, keď je žena takmer v bezvedomí? Prečo sa opakované útoky, lekárska dokumentácia a svedectvá detí tak často stačia len na „preverenie“ a odloženie? Prečo matky, ktoré prežívajú nielen fyzické, ale aj psychické a ekonomické týranie, odchádzajú z policajnej stanice s pocitom, že im neveria?

Toto nie je otázka na jedného policajta. Je to otázka na celý systém – na vzdelávanie, na metodiky, na dohľad, na prokuratúru, na to, či naozaj berieme domáce násilie ako prioritný problém, alebo len ako ďalší „rodinný spor“.

Matky, ktoré prežívajú násilie, vedia, kam majú ísť. Vedia číslo 158. Vedia o národnej linke 0800 212 212. Vedia o možnosti podať trestné oznámenie. Problém nie je, že nevedia, kam ísť. Problém je, čo sa stane, keď tam prídu.

Kým sa to nezmení, budú ďalšie ženy odchádzať z polície s lekárskou správou v ruke a s rovnakým strachom, s akým prišli. A deti budú ďalej vidieť, že ich matka volala o pomoc – a nikto ju nepočul dosť nahlas.

Autor: Dagmar Szabó

Keď dieťa plače a prosí – a my ho aj tak odovzdáme

Pridané do od Dagmar

Najťažšie nie je počúvať o zneužívaní.
Najťažšie je počúvať bezmocnosť matky, ktorá už vie, čo sa deje, a napriek tomu nemôže dieťa ochrániť.

Otec, ktorý zneužíva vlastné dieťa, to často nerobí hrubým násilím. Robí to systematicky a premyslene. Je k dieťaťu milý. Buduje dôveru. Postupne vytvára spoločné tajomstvo. Učí ho, že „toto je len naše“. Neskôr, že o tom sa nerozpráva – a že takto to funguje všade. Že na tom nie je nič zlé. Dieťa, ktoré ešte nevie pomenovať, čo sa deje, cíti len zmätok, hanbu a strach, že ak povie, všetko sa rozpadne.

Toto nie je ojedinelý príbeh. Je to vzorec, ktorý sa opakuje príliš často – a systém, ktorý by mal dieťa chrániť, ho často necháva bezbranné.

Čísla, ktoré by mali zvonit na poplach

Podľa výskumu slovenskej odborníčky na sexuálne zneužívanie detí doc. Slávky Karkoškovej (2019) každé tretie dievča a každý desiaty chlapec na Slovensku v detstve zažije sexuálne zneužitie formou obchytkávania. Penetratívne formy zneužitia pritom zažilo 5 až 6 percent dievčat a približne 1 percento chlapcov. Ďalšie dáta z jej výskumu ukazujú, že nedotykové formy (vrátane vystavovania sa, verbálneho navádzania a podobne) zažilo až okolo 41 percent dievčat a 18 percent chlapcov.

Európske odhady sú ešte vážnejšie. Podľa štúdií a dát organizácie Childlight a Rady Európy zažije sexuálne násilie približne každé piate dieťa v Európe. Z toho 4,7 percenta detí zažilo znásilnenie a 7,4 percenta inú formu sexuálneho napadnutia pred dovŕšením 18. roku. Až 70 až 85 percent páchateľov dieťa pozná – ide o osobu z jeho blízkeho okolia. Významná časť prípadov sa odohráva priamo v rodine.

Celosvetovo UNICEF odhaduje, že 1 z 5 dievčat a žien zažila v detstve nejakú formu sexuálneho násilia (vrátane nedotykových foriem) a 1 z 8 zažila znásilnenie alebo sexuálne napadnutie. U chlapcov sú čísla nižšie, ale stále alarmujúce – približne 1 zo 7 až 1 z 11.

Oficiálne štatistiky nahlásených prípadov sú pritom len zlomkom reality. Väčšina detí o tom dlhé roky mlčí. Odborníci hovoria o oneskorení medzi činom a odhalením v priemere 8 až 15 rokov. To, čo sa dostane na políciu a pred súd, je iba špička ľadovca.

Ako to funguje – a prečo je to také ťažké odhaliť

Grooming v rodine je obzvlášť zákerný práve preto, že nie je vždy viditeľné násilie. Je to postupné budovanie tajomstva, normalizácia, emocionálna závislosť a izolácia. Dieťa sa učí, že „toto je naše“, že o tom sa nehovorí, a že ak povie, zničí rodinu.

Ako upozorňuje doc. Karkošková, páchatelia často pristupujú k dieťaťu milo, nežne a láskavo. Dieťa preto nemusí mať pocit, že sa deje niečo „nepríjemné“ v klasickom zmysle. Preto otázky typu „mal/a si niekedy nepríjemný dotyk?“ môžu byť úplne mimo a dieťa môže úprimne odpovedať, že nie – hoci sa deje niečo veľmi zlé.

Najčastejšie sa dieťa zverí tomu, komu najviac dôveruje – matke.
A tu sa začína druhá tragédia.

Keď matka povie, čo jej dieťa povedalo, systém ju často premení na problém. Z matky, ktorá chráni, sa stáva „narušená osobnosť“, „paranoidná žena“ alebo „matka, ktorá dieťa navádza“. Otec medzitým hovorí pokojne, rozvážne a sofistikovane. Získava dôveru súdu, kolíznych opatrovníkov aj znalcov. Dieťa ostáva v strachu. Bojí sa hovoriť. Bojí sa, že ak prehovorí, stratí aj to málo istoty, čo ešte má.

Keď systém zlyhá

Matka stráca možnosť dieťa reálne ochrániť. Aj vtedy, keď dôkazy existujú. Aj vtedy, keď dieťa plače, prosí a odmieta ísť. Polícia nezakročí. Súd nariadi kontakt. Matka musí dieťa odovzdať – s obrovskou bolesťou a s vedomím, že ho posiela späť do prostredia, z ktorého ju volalo o pomoc.

V mnohých prípadoch otec dôsledne bráni tomu, aby dieťa navštevovalo psychologičku alebo psychiatričku – lebo vie, že keď dieťa získa bezpečný priestor a dôveru, môže všetko povedať. Vtedy matku obviní, že si všetko vymyslela, že dieťa nutí klamať a že je psychicky nestabilná. Matka v očiach dieťaťa ostáva tá „zlá“, ktorá nič neurobila.

Medzinárodné výskumy o rozhodovaní súdov v sporoch o deti (najmä rozsiahla americká štúdia Joan Meier a ďalšie analýzy) ukazujú znepokojivý vzorec: keď matka nahlási sexuálne zneužívanie a otec odpovie obvinením z „parentálnej alienácie“ (odcudzenia rodiča), súdy matkine tvrdenia oveľa častejšie neveria. Riziko, že príde o starostlivosť, dramaticky stúpa. V niektorých dátach pri sexuálnom zneužívaní v kombinácii s tvrdením o alienácii súdy matkinu verziu takmer vôbec neakceptovali. Pritom výskumy ukazujú, že úmyselne falošné obvinenia zo sexuálneho zneužívania v kontexte poručenských sporov sú relatívne zriedkavé (odhaduje sa rádovo v jednotkách až nízkych desiatkach percent), zatiaľ čo skutočné prípady sú masívne podhlásené.

Na Slovensku aj v Česku sa pojem „syndróm zavrhnutého rodiča“ alebo „parentálna alienácia“ stále objavuje v znaleckých posudkoch, hoci ide o koncept, ktorý medzinárodné odborné organizácie a mnohé súdy v západnej Európe a Severnej Amerike kritizujú ako vedecky nepodložený a nebezpečný práve v prípadoch, kde existuje podozrenie zo zneužívania.

Čo to robí s dieťaťom

Následky sú devastujúce. Podľa odborníkov až 95 percent obetí sexuálneho zneužívania v detstve trpí dlhodobým psychickým poškodením. Približne 70 percent z nich rozvinie posttraumatickú stresovú poruchu. Čím mladšie dieťa a čím bližší páchateľ, tým hlbšie a trvalejšie následky.

Dieťa, ktoré prežilo takéto zneužívanie, často nesie so sebou do dospelosti problémy so sebahodnotou, dôverou, intimitu, vzťahmi, úzkosťami, depresiami, disociáciou a v niektorých prípadoch aj sebapoškodzovaním či suicidálnymi myšlienkami. Mnohí preživší hovoria, že najhoršie nebolo samotné zneužívanie – ale to, že im neverili. Že ich hlas bol prehliadnutý. Že boli nútení ísť späť k tomu, kto ich zničil.

Prečo to dovolíme?

Pýtam sa: čo sme to za ľudia, keď toto dovolíme?

Týchto prípadov pribúda a spoločnosť ich stále berie na ľahkú váhu. Prehliadame hlas dieťaťa. Prehliadame jeho plač a prosby. Strácame schopnosť byť ľudskí. V dnešnej dobe dokážeme mobilizovať obrovskú pozornosť a emócie pre zvieratá – a pritom zlyhávame pri ochrane toho najcennejšieho, čo máme: dieťaťa.

Prečo?
Pretože je pohodlnejšie veriť, že ide o „konfliktných rodičov“, o „rozvodovú vojnu“ alebo o „parentálnu alienáciu“. Je pohodlnejšie označiť matku za hystéričku, než priznať, že otec môže systematicky a sofistikovane poškodzovať vlastné dieťa. Je pohodlnejšie trvať na kontakte „za každú cenu“, než niesť zodpovednosť za to, že dieťa posielame späť k tomu, kto ho ničí.

Systém je nastavený viac na ochranu práv rodičov než na reálnu ochranu dieťaťa. Profesionáli (sudcovia, kolízni opatrovníci, znalci) často nemajú dostatočný výcvik v rozpoznávaní soft-groomingu a non-kontaktného sexuálneho zneužívania. „Parental alienation“ sa stalo univerzálnou nálepkou, ktorou sa dá diskreditovať akékoľvek obvinenie zo strany matky. Dieťa je považované za nespolehlivého svedka, kým dospelý, ktorý vie hovoriť pokojne a rozumne, má prednosť.

Záver

Dieťa, ktoré plače a prosí, nie je narušené.
Nie je „indoktrinované“.
Nie je „zmanipulované matkou“.

Je to dieťa, ktoré volá o pomoc.

A my sme povinní toto volanie konečne začuť – nie ho prehlušiť pečiatkou, znaleckým posudkom a povinným stykom. Kým dieťa nebude mať skutočné, nie len formálne, právo byť vypočuté a chránené – aj proti vlastnému rodičovi – budeme tieto príbehy počúvať ďalej. A ďalšie a ďalšie matky budú stáť pred súdom s pocitom, že zlyhali, hoci jediné, čo urobili, bolo, že sa snažili ochrániť svoje dieťa.

Toto nie je súkromný problém jednotlivých rodín.
Toto je zlyhanie nás všetkých.

Autor Dagmar Szabó

A systém ho predáva násilníkom – aj keď násilie vidí na vlastné oči.

Pridané do od Dagmar

Na Lúč pre dieťa sa obrátilo viacero matiek: trestné oznámenia, lekárske správy, modriny – a polícia neurobila nič. Matky bité, deti svedkami násilia. Systém mlčí. Dieťa je dar, nie tovar. Do kedy?

Na organizáciu Lúč pre dieťa sa v poslednom čase obrátilo viacero matiek s rovnakým, hnusným príbehom. Podali trestné oznámenia. Majú lekárske správy. Majú fotografie modrín. Majú deti, ktoré plačú a hovoria: „Chcem byť s mamou.“
A polícia? Neurobila nič.
Súdy? Kolízne opatrovníčky? Často nič.
Matky bité, ponížené, ekonomicky zničené. Deti žijúce v strese a strachu. A systém, ktorý sa tvári, že „to ešte nie je dosť“.

Dosť bolo.

Keď násilník hrá a matka platí cenu

Matka, ktorá zo strachu roky kryla zranenia. Až kým nebolo jasné, že ide o systematické týranie. Lekárske správy existujú. Deti vypovedajú. A napriek tomu sa nič nedeje. Prečo?

Lebo násilník vie hrať. Vie byť usmievavý, „starostlivý ocko“, vie hovoriť správne vety. Vie, že systém radi verí tomu, kto nemá emócie a kto vie manipulovať. Matka je emocionálne vyčerpaná, lebo je matkou. Lebo cíti. Lebo je spojená s dieťaťom od prvej chvíle, keď v jej lone zaznel tlkot srdca. Lebo nosila, rodila, kojila, nespala, obetovala sa. A teraz ju systém trestá za to, že cíti, a odmeňuje toho, kto vie predstierať.

Toto nie je spravodlivosť.
Toto je zlyhanie.

Deti nie sú rekvizity. Sú obete. Aj keď „len“ pozerajú.

Deti sú nevinné. Nezaslúžia si žiť v strachu. A predsa im systém často berie to najcennejšie – istotu matky. Napriek ich vlastným slovám. Napriek tomu, že sú svedkami a zároveň obeťami.

Domáce násilie sa nedeje „len“ na matke.
Deje sa pred očami detí. Dieťa, ktoré počuje bitku, vidí matku krvácať, počúva kriky a vyhrážky, nie je „neprítomné“. Je súčasťou násilia. Je sekundárnou – a často aj priamou – obeťou. Psychická trauma, strach, úzkosť, nočné mory, poruchy správania – to všetko je reálne poškodenie. Dieťa, ktoré vyrastá v domácnosti, kde sa bije, nie je „len svedkom“. Je obeťou.

A predsa kolízna opatrovníčka „to nevníma“. Súd „musí zvážiť oboch rodičov“. Polícia „nemá dosť dôkazov“.

Dieťa je dar, nie tovar.
A predsa sa s ním zaobchádza, ako keby bolo predmetom, ktorý sa dá „rozdeliť“ medzi matku a násilníka. Ako keby jeho bezpečie a psychické zdravie boli druhoradé oproti formálnym právam otca, ktorý bil, ponižoval a ničil – a robil to pred očami dieťaťa.

Zákony existujú. Len sa ich nikto nebojí používať.

Máme ich. A jasne hovoria, že deti treba chrániť aj vtedy, keď násilie „nie je smerované priamo na ne“:

  • § 208 Trestného zákona – týranie blízkej a zverenej osoby. Ak je dieťa v starostlivosti alebo výchove páchateľa a spôsobuje sa mu fyzické alebo psychické utrpenie (vyvolávanie strachu, stresu, ponižovanie, citové vydieranie…), ide o trestný čin. Dieťa, ktoré je svedkom násilia na matke, trpí psychicky – a zákon to pozná.
  • Zákon č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele – orgány majú povinnosť chrániť dieťa pred ohrozením jeho psychického, fyzického a sociálneho vývinu. Každý, kto je svedkom porušovania práv dieťaťa, má oznamovaciu povinnosť. Vystavenie dieťaťa násiliu v rodine (aj keď nie je priamou obeťou) je ohrozením dieťaťa.
  • Zákon č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov – dieťa je obzvlášť zraniteľnou obeťou. Domáce násilie je definované ako násilie na blízkych osobách (vrátane rodiča spoločného dieťaťa). Zákon chráni aj rodinných príslušníkov, ktorí žijú v spoločnej domácnosti. Dieťa má právo na ochranu pred opakovanou a druhotnou viktimizáciou.
  • Vykázanie a predbežné opatrenia – polícia môže a má násilníka vykázať. Súd môže a má upraviť styk a zveriť dieťa do starostlivosti matky, ak je to v najlepšom záujme dieťaťa.
  • Prax a judikatúra (aj medzinárodná) už dávno uznávajú: dieťa, ktoré je svedkom domáceho násilia, je obeťou. Psychické týranie a sekundárna viktimizácia nie sú „menšie“. Sú reálne a zákonom chránené.

Tieto zákony nie sú dekoráciou. Sú nástrojmi. A keď ich polícia, kolízne opatrovníčky a súdy nepoužívajú, stávajú sa spoluúčastníkmi.

Koľko matiek ešte musí zomrieť?

A koľko detí musí vyrásť v strachu?

Pani učiteľka z Gelnice. Ďalšie mená, o ktorých sa mlčí. Koľko matiek má ešte skončiť v rakve a koľko detí má ešte prizerať, kým niekto pochopí, že „ešte nie je dosť dôkazov“ znamená „už je neskoro“?

Lúč pre dieťa hovorí jasne:
Dieťa je dar, nie tovar.
Násilník nie je „rovnocenný rodič“. Je to hrozba. A dieťa, ktoré vidí matku biť, nie je „neprítomné“. Je obeťou. Systém, ktorý to nevidí, zlyháva.

Dosť bolo čakania.
Dosť bolo bagatelizovania.
Dosť bolo toho, že sa chráni povesť násilníka viac než život matky a dieťaťa.

Chráňme matky.
Chráňme deti – aj tie, ktoré „len“ pozerajú.
A začnime konečne uplatňovať zákony – nie ich obchádzať.

Dieťa je dar, nie tovar.
A my v Lúč pre dieťa to nenecháme zabudnúť.

Autor : Dagmar Szabó

Návrat dieťaťa domov je len začiatok

Pridané do od Dagmar

Dieťa je DAR, nie tovar.

Vrátiť dieťa na Slovensko je veľké víťazstvo. No tým boj nekončí – často sa práve vtedy začína ďalšia, rovnako náročná fáza.

Dieťa, ktoré sa vráti po rokoch v zahraničí, často prichádza s traumou z dlhého odlúčenia, cudzích súdov a nestability. Potrebuje stabilné prostredie, psychologickú podporu, kontinuitu a ochranu pred ďalším odňatím do zahraničia.

Štatistiky z praxe:

  • Na Slovensku sa ročne rieši len niekoľko desiatok návratových konaní (Haagsky dohovor) – presný počet nie je verejný, ale ide o desiatky prípadov ročne.
  • V zahraničí (podľa Haagskych štatistík) je počet prípadov slovenských detí nižší ako v krajinách s väčšou emigráciou, ale každý prípad je veľmi zložitý a trvá roky.

Lúč pre dieťa pomáha rodičom nielen s Haagskými návratovými konaniami, ale aj s tým, aby dieťa po návrate zostalo v bezpečí na Slovensku – pomáhame s právnou ochranou, koordináciou s úradmi a podporou v prvých mesiacoch po návrate.

Lebo nie je dosť len vrátiť dieťa domov. Musíme zabezpečiť, aby tu bolo skutočne chránené a mohlo sa normálne rozvíjať v slovenskom prostredí.

Ak ste už prešli návratovým konaním alebo bojujete o bezpečie dieťaťa po návrate – napíšte nám. Vaše skúsenosti sú dôležité a pomáhajú nám zlepšovať pomoc ďalším rodinám.

Pridaj sa k nám. Podporte našu prácu pre slovenské deti, ktoré sa vrátili domov.

Lúč pre Dieťa získalo akreditáciu na špecializované sociálne poradenstvo

Pridané do od Dagmar

Občianske združenie Lúč pre Dieťa dosiahlo významný míľnik vo svojej činnosti. Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky udelilo organizácii akreditáciu na odbornú činnosť – špecializované sociálne poradenstvo ako samostatnú odbornú činnosť na obdobie dvoch rokov. Toto rozhodnutie je potvrdením odbornosti, kvality poskytovaných služieb a dlhodobého úsilia združenia pomáhať ľuďom v náročných životných situáciách.

Lúč pre Dieťa bude poskytovať špecializované sociálne poradenstvo fyzickým osobám a rodinám, ktoré sa vracajú zo zahraničia na územie Slovenskej republiky a nachádzajú sa v nepriaznivej sociálnej situácii. Cieľom tejto pomoci je podporiť ich sociálne začlenenie, schopnosť samostatne riešiť životné výzvy a orientovať sa v systéme sociálneho zabezpečenia. Služby budú poskytované terénnou formou na celom území Slovenskej republiky, aby boli dostupné čo najširšiemu okruhu ľudí, ktorí ich potrebujú.

Za vznikom a rozvojom občianskeho združenia stojí jeho zakladateľka, predsedníčka a štatutárna zástupkyňa Dagmar Szabó, ktorá sa dlhodobo venuje podpore rodín, detí a Slovákov vracajúcich sa zo zahraničia. Jej víziou je vytvárať odborné, dostupné a ľudsky orientované služby, ktoré pomáhajú ľuďom znovu nájsť istotu, stabilitu a svoje miesto v spoločnosti. Vďaka jej odhodlaniu a vytrvalosti sa podarilo vybudovať organizáciu, ktorá dnes získala aj oficiálne uznanie prostredníctvom akreditácie ministerstva.

Odbornú garanciu poskytovaných služieb zabezpečuje Mgr. Miriam Kučerková, ktorá ako zodpovedná zástupkyňa úspešne preukázala svoju odbornú spôsobilosť pred Akreditačnou komisiou Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR. Komisia potvrdila jej odborné vedomosti, znalosť legislatívy a pripravenosť vykonávať špecializované sociálne poradenstvo na vysokej profesionálnej úrovni.

Získanie akreditácie je pre Lúč pre Dieťa nielen ocenením doterajšej práce, ale aj záväzkom pokračovať v poskytovaní kvalitnej, odbornej a empatickej pomoci tým, ktorí ju najviac potrebujú. Veríme, že spojenie skúseností, odbornosti a ľudského prístupu bude aj naďalej prinášať svetlo, podporu a nové príležitosti rodinám a jednotlivcom po celom Slovensku.

Tím Lúč pre Dieťa

Dagmar Szabó prevzala nomináciu na národné ocenenie Srdce na dlani

Pridané do od Dagmar

Sú chvíle, keď sa rodiny ocitnú v situáciách, ktoré presahujú ich sily. V zahraničí, ďaleko od domova, v boji o vlastné deti. A práve vtedy prichádza pomoc, ktorá má skutočný význam.

Dagmar Szabó, pôsobiaca v Lúč pre dieťa, patrí medzi nominovaných na národné ocenenie „Srdce na dlani“ v kategórii dobrovoľníctvo s celospoločenským významom a nomináciu si osobne prevzala. Slávnostné oceňovanie sa uskutoční 24. marca v Čierny orol v Prešov.

Jej práca presahuje hranice krajín aj možností. Pomáha rodinám v zahraničí v boji o návrat neoprávnene odobratých detí, poskytuje odborné poradenstvo a stojí pri nich v najťažších momentoch. S empatiou, odbornosťou a vytrvalosťou dokáže meniť krízové situácie na príbehy nádeje.

Nie je to len pomoc. Je to sprevádzanie, podpora a viera, že aj tie najťažšie príbehy môžu mať šťastný koniec.

Pre Dagmar Szabó má toto ocenenie aj osobitný význam. Slávnostné odovzdávanie sa koná v jej rodnom meste Prešov – mieste, kde sa začal jej životný príbeh. Pochádza z Kokošovce, dnes však žije v Lehota pri Nitre. Napriek tomu v nej korene východu zostávajú silné – v jej hodnotách, odhodlaní aj v srdci, ktoré pomáha druhým bez hraníc.

Dagmar Szabó tak svojou dobrovoľníckou činnosťou ukazuje, že skutočná pomoc má silu meniť osudy – a prinášať svetlo tam, kde ho najviac treba.

Pomáha deťom vrátiť sa domov: Dagmar Szabó získala ocenenie Srdce na dlani 2025

Pridané do od Dagmar

V Nitrianskom kraji ocenili výnimočných ľudí, ktorí pomáhajú bez nároku na odmenu. Medzi nimi aj Dagmar Szabó za pomoc deťom v medzinárodných prípadoch.

Srdce, ktoré pomáha deťom nájsť cestu domov

Sú príbehy, ktoré sa nepíšu ľahko. Príbehy detí odlúčených od rodiny, v cudzej krajine, v neistote. A potom sú ľudia, ktorí im pomáhajú nájsť cestu späť. Medzi nich patrí aj Dagmar Szabó.

V rámci 15. ročníka oceňovania „Srdce na dlani 2025“, ktoré organizuje Nitrianske centrum dobrovoľníctva, bolo v Nitrianskom kraji prijatých až 33 nominácií nesúcich príbehy viac ako 80 dobrovoľníkov.

Nositeľov ocenenia spoznala verejnosť 3. decembra 2025 na slávnostnom podujatí v priestoroch Synagóga v Nitre. Medzi ocenenými bola aj Dagmar Szabó, ktorá získala ocenenie v kategórii sociálna práca a zdravotníctvo.

Dlhodobo sa venuje pomoci slovenským deťom odobratým v zahraničí. Poskytuje poradenstvo rodinám, stojí pri nich v najťažších chvíľach a pomáha im zvládať situácie, ktoré si mnohí ani nevedia predstaviť. Jej pomoc však nekončí pri slovách – deti aj osobne sprevádza na Slovensko, bližšie k domovu, k bezpečiu, k nádeji.

Je to práca, ktorá si vyžaduje silu, empatiu a obrovské srdce.

Dagmar Szabó ukazuje, že dobrovoľníctvo nie je len o pomoci. Je o ľudskosti. O tom, že nikto by nemal zostať sám – najmä nie dieťa.

Dieťa nie je príkaz

Pridané do od Dagmar

Príbeh matky, ktorej deti násilne odobrali v mene „najlepšieho záujmu“, otvára otázky, na ktoré systém často neodpovedá. Dá sa láska prikázať? A kto skutočne chráni deti, keď sa ich svet rozpadá?

Tak ako každý deň, aj ten dnešný začal telefonátom. Na druhej strane bola matka. Matka zo Slovenska. Matka, ktorá rozprávala svoj príbeh – tichý, zlomený, no o to hlasnejší vo svojej bolesti.

Jej deti odmietajú otca. Nie z trucu. Nie z rozmaru. Ale preto, čo prežili.
Snažila sa. Vysvetľovala, prosila, viedla ich k tomu, aby mali otca radi. No niektoré veci sa z pamäti vymazať nedajú.

Nasledovali stretnutia. Sociálni pracovníci, psychológovia, posudky. A napokon súd – na Slovensku.
Rozhodnutie padlo – deti majú byť umiestnené do centra, aby sa „naučili“ ľúbiť otca.

Naučili.

Ako sa učí láska?

Pre matku prichádzajú najťažšie dni. Dobrovoľne odovzdať vlastné deti. Pod hrozbou zákona, ktorý vraj koná v ich najlepšom záujme.
Naozaj?

Vyčerpali sa všetky možnosti?
Muselo to dôjsť až sem?
Prečo nikto neskúsil jemnejšie cesty, bezpečné priestory, čas?

Prišiel deň. Aj s políciou. Na Slovensku.
Plač. Krik. Prosby.
Deti odtrhnuté z náručia matky ako vec, ktorú treba presunúť.

A systém konal. Slepo. Hlucho.

Z minulosti vieme, čo často nasleduje. Deti začnú nenávidieť matku. Nie preto, že by ich zradila. Ale preto, že ich nedokázala ochrániť.

Dieťa nerozumie zákonu.
Dieťa nerozumie povinnosti milovať.
Dieťa, ktoré videlo násilie, si lásku nevynúti.

Tieto deti prežívajú niečo, čo si my dospelí často ani nedokážeme predstaviť.

Zastavme sa.

Deti nie sú nástroj pomsty.
Láska sa nedá nariadiť.
Vzťah si musí vybudovať dospelý – nie vynútiť dieťa.

Aj na Slovensku by sme na to nemali zabúdať.

Dieťa je DAR, nie tovar.

Dadík

Dieťa s kufrom: neprípustný model, ktorý rozdelil detstvo na tri domácnosti

Pridané do od Dagmar

Predstavte si osemročné dieťa, ktoré je stále zbalené.

Nie preto, že ide na výlet.
Nie preto, že má prázdniny.

Ale preto, že jeho život je rozdelený medzi tri domácnosti v jednom týždni.

Dnes som hovorila s matkou osemročného dieťaťa. Prípad sa odohráva vo Švajčiarsku.

Počas svojej práce som už počula množstvo príbehov o sporoch medzi rodičmi a o rozhodnutiach súdov. Myslela som si, že ma už len tak niečo neprekvapí.

Tento prípad ma však na chvíľu umlčal.

Súd rozhodol, že osemročné dieťa bude žiť takto:

  • 2 dni u otca
  • 2 dni u matky
  • 3 dni u pestúnskej rodiny

Takto vyzerá jeho týždeň.

Dieťa, ktoré žije z kufra

Z rozhovoru som pochopila ešte jednu vec.

Toto dieťa je prakticky stále zbalené v kufri.

Dva dni tu.
Dva dni tam.
Tri dni inde.

Stále presuny. Stále balenie. Stále nové prostredie, nové pravidlá, nová posteľ.

Veci sa presúvajú spolu s ním – oblečenie, školské potreby, hračky. Niečo zostane u jedného rodiča, niečo u druhého, niečo v pestúnskej rodine.

Ale veci sú vlastne to najmenej.

Horšie je to, čo sa deje v hlave osemročného dieťaťa.

Podľa slov matky je čoraz viac zmätené. Pýta sa otázky, ktoré by dieťa v tomto veku vôbec nemalo riešiť:

Kde vlastne bývam?
Kde mám svoje veci?
Kde je môj domov?

A možno najťažšia otázka zo všetkých:

Kde vlastne patrím?

Model, ktorý by nemal existovať

Práve preto je takýto model z pohľadu potrieb dieťaťa neprípustný.

Nie preto, že by jeden z rodičov musel byť nutne zlý alebo nebezpečný.
Ale preto, že osemročné dieťa jednoducho nemôže žiť stabilný život, ak sa jeho domov mení každé dva dni.

Dieťa potrebuje:

  • stabilitu
  • pocit bezpečia
  • predvídateľnosť
  • jeden jasný domov

Nie tri domácnosti v jednom týždni.

Striedavá starostlivosť – riešenie pre rodičov, nie pre deti?

V posledných rokoch sa čoraz častejšie hovorí o striedavej starostlivosti ako o modernom a spravodlivom riešení.

Spravodlivom pre koho?

Pre rodičov možno áno.

Ale pre dieťa?

Deti nepotrebujú spravodlivé rozdelenie času medzi dospelých.
Deti potrebujú domov.

Domov nie je miesto, kde sa presúvate každé dva dni.
Domov je miesto, kde viete, že tam patríte.

Dieťa nemá doplácať na rozhodnutia dospelých

Osobne som presvedčená o jednej veci:

Dieťa má mať jeden domov.

Ak sa rodičia nedokážu dohodnúť, ak ich vzťah skončil a je potrebné hľadať riešenie, potom sa majú prispôsobiť dospelí.

Nie dieťa.

Ak sa má niekto striedať, potom sú to rodičia.

Nie osemročné dieťa, ktoré ešte len hľadá istotu vo svete.

Detstvo by nemalo vyzerať ako neustále balenie kufra.

Otvorme o tom diskusiu

Tento prípad zo Švajčiarska nie je len o jednej rodine.

Je aj o širšej otázke, ktorá sa objavuje v mnohých krajinách Európy.

Kde je hranica medzi právami rodičov a skutočnými potrebami dieťaťa?

Je spravodlivé rozdeliť si čas s dieťaťom presne na polovicu,
ak výsledkom je, že dieťa nemá jeden domov?

Alebo by sme mali začať uvažovať opačne:

že dieťa má mať jeden stabilný domov – a rodičia by sa mali prispôsobiť jemu, nie naopak.