Akcie, podujatia

Náhradné materstvo nie je pomoc, ale obchod s deťmi

Pridané do od Dagmar

Náhradné materstvo sa nám predáva ako „krásny akt lásky“. V skutočnosti je to však obchod s deťmi, v ktorom dieťa od samého začiatku platí najvyššiu cenu.

Predstavte si situáciu z pohľadu dieťaťa:

Deväť mesiacov počúva tep srdca svojej biologickej matky, pozná jej hlas, cíti jej pohyby, hormóny a emočný stav. Je s ňou spojené tým najintímnejším spôsobom, aký existuje. Vie iba jej telo, jej vôňu a jej prítomnosť.

A potom – v okamihu narodenia – príde násilie.

Dieťa je násilím odtrhnuté od jedinej osoby, ktorú kedy poznalo. Odoberú ho matke, ktorú pozná ako celý svoj svet, a odovzdajú cudzím ľuďom. Žiadny bonding, žiadne dojčenie, žiadne prirodzené pokračovanie vzťahu. Len studená realita zmluvy, podľa ktorej dieťa nikdy nepatrilo matke, ale objednávateľovi.

Toto nie je „pomoc“. Toto je trauma, ktorú dieťaťu spôsobujeme zámerne a za peniaze.

Ako funguje komerčné náhradné materstvo?

  • Dieťa sa objedná a zaplatí.
  • Žena (často finančne zraniteľná) prenajme svoje telo.
  • Po narodení sa dieťa odoberie biologickej matke ako tovar podľa zmluvy.

Dieťa sa tak stáva produktom – nie darom lásky, ale výsledkom obchodnej transakcie.

Naša pozícia je jasná:

Náhradné materstvo nie je humánne riešenie neplodnosti. Je to forma moderného otroctva, v ktorom sa ženy prenajímajú a deti sa odoberajú matkám hneď po narodení. Dieťa má základné právo na svoju biologickú matku, aspoň v prvých chvíľach života.

Naša výzva:

Musíme zastaviť komodifikáciu materstva a detí. Musíme chrániť dieťa pred zámerným odtrhnutím od matky. Musíme postaviť najlepší záujem dieťaťa nad priania dospelých.

Ak aj vy veríte, že dieťa je DAR, nie tovar, pridajte sa k našej kampani „Dieťa je DAR, nie tovar“. Podporte nás symbolickou kúpou stužky.

„Chceme dieťa za každú cenu?“ – Temné stránky umelého oplodnenia (IVF)

Pridané do od Dagmar

Dieťa je DAR, nie tovar.

„Chceme dieťa za každú cenu.“ Toto heslo znie na prvý pohľad pochopiteľne. No za ním sa skrýva jeden z najvážnejších etických problémov súčasnosti.

Čo sa deje v praxi pri IVF?

  • V priemere sa pri jednom cykle IVF získava 7–15 vajíčok, z ktorých sa vytvorí 6–10 embryí.
  • Väčšina z týchto embryí sa buď zničí, zmrazí na neurčito, alebo zostane nepoužitá.
  • Odhady hovoria, že ročný počet nepoužitých embryí na svete dosahuje 1,5 až 1,8 milióna.
  • Len vo Veľkej Británii bolo od roku 1991 zlikvidovaných viac ako 130 000 embryí.
  • V USA sa odhaduje, že v skladovaní je stovky tisíc až vyše milión zmrazených embryí, z ktorých veľká časť zostáva opustená.

Ďalšie vážne etické problémy:

  • Selekcia embryí podľa „kvality“ – eugenika v praxi (vyberajú sa tie „najlepšie“, ostatné sa ničia).
  • Oddelenie rodičovstva od telesného a emocionálneho spojenia muža a ženy.
  • Masívny obchod s vajíčkami a spermiami, často za využitia finančne zraniteľných žien.

Dieťa sa v tomto procese stáva produktom medicínskeho priemyslu namiesto daru lásky.

Každé dieťa počaté IVF si zaslúži lásku a úctu. To nie je sporné. Sporné je, či systém, ktorý ho vytvára ako tovar na objednávku, je skutočne v jeho najlepšom záujme.

Dieťa má právo na svoju identitu, na poznanie svojej biologickej matky a otca, na prirodzený začiatok života. Keď sa tieto práva systematicky obchádzajú, dieťa sa stáva prostriedkom na splnenie priania dospelých.

Nie všetko, čo je technicky možné, je aj morálne správne.

Musíme prestať klamať sami seba, že „láska k dieťaťu“ ospravedlňuje všetko. Skutočná láska k dieťaťu zahŕňa aj zodpovednosť – zodpovednosť za to, ako dieťa vzniká a v akom svete ho vítame.

Naša výzva:

  • Hovorme otvorene o etických problémoch IVF.
  • Chráňme dôstojnosť ľudského života už od počatia.
  • Postavme najlepší záujem dieťaťa na prvé miesto – nielen po narodení, ale aj pri jeho vzniku.

Ak aj vy veríte, že dieťa je DAR, nie tovar, pridajte sa k našej kampani. Podporte nás symbolickou kúpou stužky „Dieťa je DAR, nie tovar“.

Dieťa má začínať svoj život v láske

Pridané do od Dagmar

Dieťa je DAR, nie tovar.

Každé dieťa si zaslúži dôstojný a láskyplný začiatok svojho života.

Keď muž a žena vstúpia do manželského zväzku a splynú v hlbokej, zodpovednej a výnimočnej láske, vzniká niečo neuveriteľne krásne – nový ľudský život. Dieťa nie je náhodný produkt biológie. Je ovocím vzájomnej dôvery, intimity a skutočnej lásky dvoch ľudí. Už od počatia dostáva nielen genetickú výbavu, ale aj emočný základ istoty, že je chcené a milované.

Dnes nám však spoločnosť ponúka úplne iný, nebezpečný príbeh.

Hovorí sa nám, že dieťa je právo dospelého človeka. Že ho môžeme „vyrobiť“ kedykoľvek, podľa priania. Že manželstvo, láska medzi mužom a ženou ani biologický pôvod už nie sú dôležité. Stačí zájsť do kliniky, zaplatiť a dieťa „bude“.

Týmto prístupom sa dieťa postupne premieňa na tovar – na produkt, ktorý sa dá naplánovať, objednať, selektovať podľa kvality, zmraziť alebo zničiť, ak sa nehodí.

No dieťa si zaslúži oveľa viac.

Zaslúži si vedieť, kto je jeho biologická matka a kto je jeho biologický otec. Zaslúži si začiatok v teple ľudskej lásky, nie v sterilnom laboratóriu. Zaslúži si identitu a korene, nie pocit, že bolo vytvorené ako „projekt na splnenie priania“ dospelých.

Láska a zodpovednosť patria k sebe. Keď hovoríme, že dieťa má začínať svoj život v láske, nehovoríme o naivnej romantike. Hovoríme o základnom práve dieťaťa na prirodzený pôvod a na rodičov, ktorí ho spoločne privítali do sveta.

Nie všetko, čo je technicky možné, je aj morálne správne. Nie všetko, čo dospelí „chcú“, je automaticky v najlepšom záujme dieťaťa.

Naša výzva:

Vráťme deťom dôstojnosť už od samého počatia. Postavme sa proti komodifikácii ľudského života. Chráňme právo dieťaťa na lásku, identitu a prirodzený začiatok.

Ak aj vy veríte, že dieťa je DAR, nie tovar, pridajte sa k našej kampani. Podporte nás symbolickou kúpou stužky „Dieťa je DAR, nie tovar“.

Lúč pre Dieťa získalo akreditáciu na špecializované sociálne poradenstvo

Pridané do od Dagmar

Občianske združenie Lúč pre Dieťa dosiahlo významný míľnik vo svojej činnosti. Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky udelilo organizácii akreditáciu na odbornú činnosť – špecializované sociálne poradenstvo ako samostatnú odbornú činnosť na obdobie dvoch rokov. Toto rozhodnutie je potvrdením odbornosti, kvality poskytovaných služieb a dlhodobého úsilia združenia pomáhať ľuďom v náročných životných situáciách.

Lúč pre Dieťa bude poskytovať špecializované sociálne poradenstvo fyzickým osobám a rodinám, ktoré sa vracajú zo zahraničia na územie Slovenskej republiky a nachádzajú sa v nepriaznivej sociálnej situácii. Cieľom tejto pomoci je podporiť ich sociálne začlenenie, schopnosť samostatne riešiť životné výzvy a orientovať sa v systéme sociálneho zabezpečenia. Služby budú poskytované terénnou formou na celom území Slovenskej republiky, aby boli dostupné čo najširšiemu okruhu ľudí, ktorí ich potrebujú.

Za vznikom a rozvojom občianskeho združenia stojí jeho zakladateľka, predsedníčka a štatutárna zástupkyňa Dagmar Szabó, ktorá sa dlhodobo venuje podpore rodín, detí a Slovákov vracajúcich sa zo zahraničia. Jej víziou je vytvárať odborné, dostupné a ľudsky orientované služby, ktoré pomáhajú ľuďom znovu nájsť istotu, stabilitu a svoje miesto v spoločnosti. Vďaka jej odhodlaniu a vytrvalosti sa podarilo vybudovať organizáciu, ktorá dnes získala aj oficiálne uznanie prostredníctvom akreditácie ministerstva.

Odbornú garanciu poskytovaných služieb zabezpečuje Mgr. Miriam Kučerková, ktorá ako zodpovedná zástupkyňa úspešne preukázala svoju odbornú spôsobilosť pred Akreditačnou komisiou Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR. Komisia potvrdila jej odborné vedomosti, znalosť legislatívy a pripravenosť vykonávať špecializované sociálne poradenstvo na vysokej profesionálnej úrovni.

Získanie akreditácie je pre Lúč pre Dieťa nielen ocenením doterajšej práce, ale aj záväzkom pokračovať v poskytovaní kvalitnej, odbornej a empatickej pomoci tým, ktorí ju najviac potrebujú. Veríme, že spojenie skúseností, odbornosti a ľudského prístupu bude aj naďalej prinášať svetlo, podporu a nové príležitosti rodinám a jednotlivcom po celom Slovensku.

Tím Lúč pre Dieťa

Kampaň „Dieťa je DAR, nie tovar“

Pridané do od Dagmar

Dieťa nie je predmet rozhodnutí. Je osobnosť s vlastnými právami, potrebami a dôstojnosťou.

Motto „Dieťa je DAR, nie tovar“ sprevádza občianske združenie Lúč pre Dieťa od jeho vzniku a vyjadruje hodnoty, na ktorých staviame našu prácu.

Veríme, že každé dieťa je jedinečná ľudská bytosť s vlastnou identitou, príbehom, rodinnými väzbami a právom na bezpečné a dôstojné detstvo. Dieťa nesmie byť vnímané ako predmet sporov, rozhodnutí alebo záujmov dospelých, ale ako osoba, ktorej najlepší záujem musí byť vždy na prvom mieste.

Prečo vznikla táto iniciatíva?

Každodenne sa stretávame s príbehmi detí a rodín, ktoré prechádzajú náročnými životnými situáciami. Mnohé z nich čelia odlúčeniu od blízkych osôb, návratu zo zahraničia, sociálnej neistote, konfliktom v rodine alebo zložitým rozhodnutiam, ktoré zásadne ovplyvňujú ich budúcnosť.

Preto sme sa rozhodli vytvoriť dlhodobú osvetovú iniciatívu, ktorá bude upozorňovať na potreby detí, podporovať rodiny a vytvárať priestor pre odbornú aj verejnú diskusiu o témach, ktoré sa dotýkajú života detí.

O čom budeme hovoriť?

V rámci kampane budeme postupne prinášať články, odborné informácie, príbehy z praxe, rozhovory a stanoviská k témam:

• ochrana práv dieťaťa,

• najlepší záujem dieťaťa,

• zachovanie rodinných väzieb,

• identita, korene a kultúrna príslušnosť dieťaťa,

• návrat rodín zo zahraničia a ich integrácia,

• podpora rodičovských kompetencií,

• sociálne začlenenie detí a rodín,

• prevencia sociálneho ohrozenia detí,

• význam bezpečného a stabilného rodinného prostredia,

• výzvy, ktorým dnes čelia deti a rodiny.

Čomu veríme

Veríme, že dieťa potrebuje predovšetkým:

• bezpečie,

• lásku,

• stabilitu,

• rešpekt,

• možnosť vytvárať si zdravé vzťahy,

• kontakt s vlastnou identitou, kultúrou a rodinou.

Každé rozhodnutie, ktoré sa týka dieťaťa, by malo vychádzať z posúdenia jeho potrieb a jeho najlepšieho záujmu.

Ako môžete pomôcť?

Zakúpením symbolickej stužky „Dieťa je DAR, nie tovar“ alebo dobrovoľným príspevkom podporíte poradenské, osvetové a verejnoprospešné aktivity občianskeho združenia Lúč pre Dieťa.

Vaša podpora nám pomáha šíriť osvetu, podporovať rodiny v náročných životných situáciách a vytvárať priestor pre diskusiu o právach a potrebách detí.

Pridajte sa k nám

Každé dieťa si zaslúži byť vypočuté, rešpektované a chránené.

Spoločne môžeme prispieť k tomu, aby sa o potrebách detí hovorilo otvorene, odborne a s úctou k ich dôstojnosti.

Dieťa je DAR, nie tovar.

Dajme hlas tým, ktorí ho často nemajú.

Dagmar Szabó prevzala nomináciu na národné ocenenie Srdce na dlani

Pridané do od Dagmar

Sú chvíle, keď sa rodiny ocitnú v situáciách, ktoré presahujú ich sily. V zahraničí, ďaleko od domova, v boji o vlastné deti. A práve vtedy prichádza pomoc, ktorá má skutočný význam.

Dagmar Szabó, pôsobiaca v Lúč pre dieťa, patrí medzi nominovaných na národné ocenenie „Srdce na dlani“ v kategórii dobrovoľníctvo s celospoločenským významom a nomináciu si osobne prevzala. Slávnostné oceňovanie sa uskutoční 24. marca v Čierny orol v Prešov.

Jej práca presahuje hranice krajín aj možností. Pomáha rodinám v zahraničí v boji o návrat neoprávnene odobratých detí, poskytuje odborné poradenstvo a stojí pri nich v najťažších momentoch. S empatiou, odbornosťou a vytrvalosťou dokáže meniť krízové situácie na príbehy nádeje.

Nie je to len pomoc. Je to sprevádzanie, podpora a viera, že aj tie najťažšie príbehy môžu mať šťastný koniec.

Pre Dagmar Szabó má toto ocenenie aj osobitný význam. Slávnostné odovzdávanie sa koná v jej rodnom meste Prešov – mieste, kde sa začal jej životný príbeh. Pochádza z Kokošovce, dnes však žije v Lehota pri Nitre. Napriek tomu v nej korene východu zostávajú silné – v jej hodnotách, odhodlaní aj v srdci, ktoré pomáha druhým bez hraníc.

Dagmar Szabó tak svojou dobrovoľníckou činnosťou ukazuje, že skutočná pomoc má silu meniť osudy – a prinášať svetlo tam, kde ho najviac treba.

Pomáha deťom vrátiť sa domov: Dagmar Szabó získala ocenenie Srdce na dlani 2025

Pridané do od Dagmar

V Nitrianskom kraji ocenili výnimočných ľudí, ktorí pomáhajú bez nároku na odmenu. Medzi nimi aj Dagmar Szabó za pomoc deťom v medzinárodných prípadoch.

Srdce, ktoré pomáha deťom nájsť cestu domov

Sú príbehy, ktoré sa nepíšu ľahko. Príbehy detí odlúčených od rodiny, v cudzej krajine, v neistote. A potom sú ľudia, ktorí im pomáhajú nájsť cestu späť. Medzi nich patrí aj Dagmar Szabó.

V rámci 15. ročníka oceňovania „Srdce na dlani 2025“, ktoré organizuje Nitrianske centrum dobrovoľníctva, bolo v Nitrianskom kraji prijatých až 33 nominácií nesúcich príbehy viac ako 80 dobrovoľníkov.

Nositeľov ocenenia spoznala verejnosť 3. decembra 2025 na slávnostnom podujatí v priestoroch Synagóga v Nitre. Medzi ocenenými bola aj Dagmar Szabó, ktorá získala ocenenie v kategórii sociálna práca a zdravotníctvo.

Dlhodobo sa venuje pomoci slovenským deťom odobratým v zahraničí. Poskytuje poradenstvo rodinám, stojí pri nich v najťažších chvíľach a pomáha im zvládať situácie, ktoré si mnohí ani nevedia predstaviť. Jej pomoc však nekončí pri slovách – deti aj osobne sprevádza na Slovensko, bližšie k domovu, k bezpečiu, k nádeji.

Je to práca, ktorá si vyžaduje silu, empatiu a obrovské srdce.

Dagmar Szabó ukazuje, že dobrovoľníctvo nie je len o pomoci. Je o ľudskosti. O tom, že nikto by nemal zostať sám – najmä nie dieťa.

Dieťa nie je príkaz

Pridané do od Dagmar

Príbeh matky, ktorej deti násilne odobrali v mene „najlepšieho záujmu“, otvára otázky, na ktoré systém často neodpovedá. Dá sa láska prikázať? A kto skutočne chráni deti, keď sa ich svet rozpadá?

Tak ako každý deň, aj ten dnešný začal telefonátom. Na druhej strane bola matka. Matka zo Slovenska. Matka, ktorá rozprávala svoj príbeh – tichý, zlomený, no o to hlasnejší vo svojej bolesti.

Jej deti odmietajú otca. Nie z trucu. Nie z rozmaru. Ale preto, čo prežili.
Snažila sa. Vysvetľovala, prosila, viedla ich k tomu, aby mali otca radi. No niektoré veci sa z pamäti vymazať nedajú.

Nasledovali stretnutia. Sociálni pracovníci, psychológovia, posudky. A napokon súd – na Slovensku.
Rozhodnutie padlo – deti majú byť umiestnené do centra, aby sa „naučili“ ľúbiť otca.

Naučili.

Ako sa učí láska?

Pre matku prichádzajú najťažšie dni. Dobrovoľne odovzdať vlastné deti. Pod hrozbou zákona, ktorý vraj koná v ich najlepšom záujme.
Naozaj?

Vyčerpali sa všetky možnosti?
Muselo to dôjsť až sem?
Prečo nikto neskúsil jemnejšie cesty, bezpečné priestory, čas?

Prišiel deň. Aj s políciou. Na Slovensku.
Plač. Krik. Prosby.
Deti odtrhnuté z náručia matky ako vec, ktorú treba presunúť.

A systém konal. Slepo. Hlucho.

Z minulosti vieme, čo často nasleduje. Deti začnú nenávidieť matku. Nie preto, že by ich zradila. Ale preto, že ich nedokázala ochrániť.

Dieťa nerozumie zákonu.
Dieťa nerozumie povinnosti milovať.
Dieťa, ktoré videlo násilie, si lásku nevynúti.

Tieto deti prežívajú niečo, čo si my dospelí často ani nedokážeme predstaviť.

Zastavme sa.

Deti nie sú nástroj pomsty.
Láska sa nedá nariadiť.
Vzťah si musí vybudovať dospelý – nie vynútiť dieťa.

Aj na Slovensku by sme na to nemali zabúdať.

Dieťa je DAR, nie tovar.

Dadík

Najlepší záujem dieťaťa? Alebo jeho tiché ničenie

Pridané do od Dagmar

Počas rokov mojej praxe, v ktorej som sa snažila nezištne pomáhať druhým, prešlo mojimi rukami množstvo príbehov. Ťažkých, bolestivých, nespravodlivých. Myslela som si, že ma už nič nedokáže prekvapiť.

Mýlila som sa.

Pri jednom dlhom rozhovore s klientkou som pochopila, ako dokážeme pod zámienkou „najlepšieho záujmu dieťaťa“ urobiť presný opak – dieťa zlomiť.

Otec označil matku za alkoholičku. Tvrdil, že nie je schopná sa o dieťa postarať. Zároveň však matku v minulosti týral. Ona nikdy nevyhľadala lekársku pomoc, neobrátila sa na políciu, nežiadala o odbornú podporu. Možno zo strachu, možno z bezmocnosti.

Dieťa bolo napokon umiestnené do pestúnskej starostlivosti.

Po čase prišlo rozhodnutie súdu:
dva dni u matky, dva dni u otca a tri dni u pestúnov.

Na papieri to možno vyzerá ako kompromis. V realite je to chaos.

Tento model trvá roky.

Matka bola pritom dlhodobo sledovaná. Denne sa preverovalo, či nie je pod vplyvom alkoholu alebo iných látok. Dva roky boli všetky výsledky negatívne. Napriek tomu súd nezmenil nastavenie.

Dieťa medzitým chradne.

Je vychudnuté. Odmieta jesť. Nevníma, kam patrí. Nemá domov – len kufor, s ktorým sa presúva z miesta na miesto.
Tri domácnosti. Tri rôzne svety. Tri odlišné pravidlá. Iné jedlo, iný režim, iné očakávania.

A nikde istota.

Žiadne „tu som doma“.
Žiadna vlastná posteľ.
Žiadny bezpečný priestor, kam sa môže vrátiť.

Neviem si ani predstaviť ten zmätok v detskej hlave.

Kde je v tomto všetkom najlepší záujem dieťaťa?

Tento príbeh sa neodohráva v krajine bez systému. Deje sa vo Švajčiarsku – krajine, ktorú považujeme za vyspelú, stabilnú, funkčnú.

A predsa.

Ako je možné, že v mene ochrany dieťaťa mu vezmeme základ – pocit domova?
Ako je možné, že z jedného domova vytvoríme tri a nazveme to riešením?
Ako dlho ešte potrvá, kým bude toto dieťa skutočne v bezpečí?

Dieťa potrebuje viac než spravodlivé rozdelenie času.
Potrebuje zakoreniť. Potrebuje stabilitu. Potrebuje cítiť, že niekam patrí.

Dieťa nie je projekt.
Nie je kompromis.
Nie je kufor, ktorý sa presúva podľa rozhodnutia.

Dieťa je DAR, nie tovar !

A zaslúži si domov.

Dagmar Szabó

Dieťa s kufrom: neprípustný model, ktorý rozdelil detstvo na tri domácnosti

Pridané do od Dagmar

Predstavte si osemročné dieťa, ktoré je stále zbalené.

Nie preto, že ide na výlet.
Nie preto, že má prázdniny.

Ale preto, že jeho život je rozdelený medzi tri domácnosti v jednom týždni.

Dnes som hovorila s matkou osemročného dieťaťa. Prípad sa odohráva vo Švajčiarsku.

Počas svojej práce som už počula množstvo príbehov o sporoch medzi rodičmi a o rozhodnutiach súdov. Myslela som si, že ma už len tak niečo neprekvapí.

Tento prípad ma však na chvíľu umlčal.

Súd rozhodol, že osemročné dieťa bude žiť takto:

  • 2 dni u otca
  • 2 dni u matky
  • 3 dni u pestúnskej rodiny

Takto vyzerá jeho týždeň.

Dieťa, ktoré žije z kufra

Z rozhovoru som pochopila ešte jednu vec.

Toto dieťa je prakticky stále zbalené v kufri.

Dva dni tu.
Dva dni tam.
Tri dni inde.

Stále presuny. Stále balenie. Stále nové prostredie, nové pravidlá, nová posteľ.

Veci sa presúvajú spolu s ním – oblečenie, školské potreby, hračky. Niečo zostane u jedného rodiča, niečo u druhého, niečo v pestúnskej rodine.

Ale veci sú vlastne to najmenej.

Horšie je to, čo sa deje v hlave osemročného dieťaťa.

Podľa slov matky je čoraz viac zmätené. Pýta sa otázky, ktoré by dieťa v tomto veku vôbec nemalo riešiť:

Kde vlastne bývam?
Kde mám svoje veci?
Kde je môj domov?

A možno najťažšia otázka zo všetkých:

Kde vlastne patrím?

Model, ktorý by nemal existovať

Práve preto je takýto model z pohľadu potrieb dieťaťa neprípustný.

Nie preto, že by jeden z rodičov musel byť nutne zlý alebo nebezpečný.
Ale preto, že osemročné dieťa jednoducho nemôže žiť stabilný život, ak sa jeho domov mení každé dva dni.

Dieťa potrebuje:

  • stabilitu
  • pocit bezpečia
  • predvídateľnosť
  • jeden jasný domov

Nie tri domácnosti v jednom týždni.

Striedavá starostlivosť – riešenie pre rodičov, nie pre deti?

V posledných rokoch sa čoraz častejšie hovorí o striedavej starostlivosti ako o modernom a spravodlivom riešení.

Spravodlivom pre koho?

Pre rodičov možno áno.

Ale pre dieťa?

Deti nepotrebujú spravodlivé rozdelenie času medzi dospelých.
Deti potrebujú domov.

Domov nie je miesto, kde sa presúvate každé dva dni.
Domov je miesto, kde viete, že tam patríte.

Dieťa nemá doplácať na rozhodnutia dospelých

Osobne som presvedčená o jednej veci:

Dieťa má mať jeden domov.

Ak sa rodičia nedokážu dohodnúť, ak ich vzťah skončil a je potrebné hľadať riešenie, potom sa majú prispôsobiť dospelí.

Nie dieťa.

Ak sa má niekto striedať, potom sú to rodičia.

Nie osemročné dieťa, ktoré ešte len hľadá istotu vo svete.

Detstvo by nemalo vyzerať ako neustále balenie kufra.

Otvorme o tom diskusiu

Tento prípad zo Švajčiarska nie je len o jednej rodine.

Je aj o širšej otázke, ktorá sa objavuje v mnohých krajinách Európy.

Kde je hranica medzi právami rodičov a skutočnými potrebami dieťaťa?

Je spravodlivé rozdeliť si čas s dieťaťom presne na polovicu,
ak výsledkom je, že dieťa nemá jeden domov?

Alebo by sme mali začať uvažovať opačne:

že dieťa má mať jeden stabilný domov – a rodičia by sa mali prispôsobiť jemu, nie naopak.