Ponúkam  pohľad terapeutky Inso Kim Berg na potreby detí a rodičov, ktoré zdokumentovala na základe svojich skúseností, a ktoré využívam, ako všeobecné pracovné hypotézy v systemickej psychoterapii.  Zároveň ich predkladám na zamyslenie najmä rodičom detí, ale aj odbornej a laickej verejnosti. Tieto slová by možno mohli visieť aj na nástenkách súdov, sociálnych úradov, polícii, školách a ďalších inštitúciách, ktoré pracujú s deťmi.

Čo majú radi deti:

• deti by chceli, aby ich rodičia boli na nich pyšní
• deti potrebujú robiť rodičom (učiteľom, vychovávateľom…) radosť, aby sa z nich tešili
• deti od útleho veku potrebujú byť súčasťou určitej sociálnej skupiny
• deti potrebujú byť aktívne a zúčastňovať sa aktivít druhých
• deti sú zvedavé a sú nadšené pre nové veci
• deti sú radi prekvapované a chcú prekvapovať druhých
• deti radi vyjadrujú druhým svoje názory
• deti sa radi rozhodujú, preto im dávame možnosti a hľadáme priestor, kde by sa mohli rozhodnúť. Vyjadrujeme im tak dôveru. Aj keď je to vždy riziko, vypláca sa, pretože dieťa vyrastá s pocitom, že mu niekto dôveruje.

Čo si prajú rodičia:

• aj rodičia chcú byť pyšní na svoje deti
• potrebujú mať pozitívny vplyv na svoje deti
• potrebujú počuť  názory na svoje deti, v čom sú ich deti dobré
• rodičia chcú dobré vzdelanie pre svoje deti, dobrý základ pre ich budúcnosť potrebujú vedieť, že ich deti sa budú mať lepšie
• rodičia chcú mať dobré vzťahy so svojimi deťmi
• rodičia chcú mať nádej vo svojich deťoch
• chcú byť dobrými rodičmi, potrebujú to cítiť, že nimi aj sú (keď prichádzajú na terapiu majú veľký strach, že budú obvinení, ako sú obviňovaní v škole, u lekára, na súde…)

Inso Kim Berg  bola známou odborníčkou v práci predovšetkým s problémovými rodinami, s delikventnou mládežou a ich rodinami.  Svojim prístupom a na riešenie orientovanou terapiou zmenila pohľad na rodinu a na prácu s ňou. Navzdory odlišnosti rodín, mnoho odborníkov  tvrdí, že kľúčové je naučiť sa pracovať s rodinami, ktoré sú plné bezmocnosti a zlosti, cítia sa obmedzované, nie sú motivované a sú v odpore, ktoré nechcú aby sa s nimi pracovalo. Pracovníci  by mali mať jasnú predstavu o tom ako s takýmito rodinami pracovať. Práve svojimi konceptmi o spolupráci Inso Kim Berg túto požiadavku splnila. Z môjho pohľadu   v knihe „Posilnenie rodiny“ ponúka prístup diametrálne odlišný než je  zvykom v  inštitúciách na Slovensku.  Z toho dôvodu by jej odkaz  mohol byť inšpiráciou a modelom pre prácu s rodinami a to nielen na Slovensku.

„Každý o rodine vie toho veľa, pretože sme v nejakej rodine vyrastali všetci. A predsa, čím viac vieme, tým viac sa zdá, že vieme menej. Všetky rodiny vyzerajú rovnako, a predsa je každá iná. Rodina je úžasná inštitúcia, je zdrojom toľkej hrdosti i toľkej hanby, je tak posilňujúca i tak vyčerpávajúca, tak starostlivá i tak náročná, tak zrozumiteľná i tak mätúca.“      Inso Kim Berg (1934-2007)

Autorka článku: Eva Danková,  pracuje ako terapeutka,

Viac na adrese:

www.psychoterapia-emdr.webnode.sk

Každý túži byť šťastný a očakáva, aby väčšinu života prežíval radosť. Človek je však presvedčený, že šťastie je prejav vonkajších okolností, preto ho chce dosiahnuť predovšetkým úspechom vo vonkajšom svete.
Ak sa mu nedarí, má snahu vidieť prekážky v daných okolnostiach, v ľuďoch, blízkych. Tento postoj podporuje moderná spoločnosť, ktorá ponúka človeku ilúziu nezávislosti, individualizmus, motivuje ho k spôsobu užívania si života bez hraníc a často bezohľadne voči druhým. Človek sa postupne odcudzuje sám sebe, rodine, prírode, paradoxne však očakávané šťastie nenachádza. Keď neskôr zistí, že možnosti naplnenia a to, čo mu k šťastiu bráni spočívajú v ňom samotnom, začne sa na seba, svoj život, na svoju rodinu pozerať novými očami. Preberie za seba zodpovednosť. Často hovoríme o zodpovednosti voči členom spoločnosti, rodine, sytému, menej často sa však hovorí o zodpovednosti, ktorú máme sami voči sebe. Spočíva na princípe slobodnej vôle a slobodného jednania. V tom je obsiahnutá veľká moc jednotlivca, s ktorou sa spája rovnako veľká zodpovednosť.
Náš život je oveľa viac než si dokážeme pripustiť, formovaný rodinou, jej históriou a príbehmi, vzorcami správania, ktoré sa prenášajú celkom nevedome z generácie na generáciu. Niekde z hĺbky duše sa riadime poriadkom a zákonmi, ktoré sú v nás transegeneračne zakódované a ktoré nás spájajú s archetypom rodiny. Slobodní a silní však môžeme byť len vtedy, keď sa vrátime k svojim koreňom, vypátrame pôvod svojich pocitov a zranení a keď znovuobjavíme svoje dôstojné miesto, ktoré nám právom prináleží. Vtedy budeme schopní pripustiť, že najvyššia hodnota, ktorá toto miesto vytvorila a je schopná ho udržiavať, je láska, vnútorná harmónia, pocit spolupatričnosti a vzájomná úcta medzi jej členmi.
Preberme zodpovednosť za stav svojho vedomia, za myšlienky, postoje a činy.
Vráťme súčasnej rodine miesto, ktoré jej odjakživa patrí. Vráťme jej hodnoty, ktoré jej prináležia, vráťme jej lásku, ktorá je prítomná v každom z nás. Ona nás za to odmení pocitom šťastia a spolupatričnosti. V každom z nás spočíva obrovská sila a moc, ktorou disponujeme a môžeme zmeniť svet k lepšiemu. Každý z nás môže prispieť významnou mierou. My sami môžeme rozhodnúť ako budeme žiť, kým chceme byť a ako sa budeme navzájom k sebe správať. Nemá zmysel zmenu očakávať od druhých. Nemá zmysel viniť druhých. Začnime od seba. Začnime v rodine. Buďme katalyzátorom tejto zmeny, ktorou v súčasnosti prechádza život na tejto zemi. Lebo len ak zmeníme seba, môžeme meniť svet. A náš príklad ovplyvní ďalších jedincov, predovšetkým ďalšie generácie.
A na záver citujem slová od autora Mahátma Gándhího: „Sám buď zmenou, ktorú si pre tento svet praješ.“