Dieťa je dar
Zamýšľam sa nad skutočnosťou, ktorá mi už nejakú dobu leží na srdci a nemôžem ďalej zostať voči nej ľahostajná. Sú to problémy dnešnej mladej rodiny, kde v centre pozornosti je dieťa.
Dieťa, ktoré je symbolom a spečatením lásky muža a ženy a ktorého zrod vnímame ako zázrak, ako dar nadovšetko najvzácnejší. To bezbranné stvorenie, ktoré je od narodenia odkázané na pomoc a opateru nás dospelých, a ktoré si právom zaslúži žiť život šťastný a bezpečný.
Všeobecne sa v spoločnosti kladie dôraz na výchovu a vývoj v najlepšom záujme dieťaťa. Je to naozaj tak? Skutočnosť v našej krajine tomu v mnohých prípadoch nenasvedčuje. Nedovolím si tvrdiť, že v minulosti to bývalo lepšie. Bolo to iné. Výchova dieťaťa a prístup k nemu sa mení s tým, ako sa mení naša spoločnosť ako dozrievajú ľudia v nej, tým, že sa stávajú vedomí. Nechcem sa dotknúť tých jedincov, ktorí k výchove a rodičovstvu pristupujú s láskou a zodpovedne. Možno si len viac kladiem otázku, prečo niektorí nie sú až tak schopní alebo ochotní vzdať sa svojich nárokov a falošných ilúzií v prospech dieťaťa. Prečo pri partnerských konfliktoch tak nerozvážne až bezcitne používajú dieťa ako nástroj na vybavovanie si účtov, ako nástroj na pomstu svojho zraneného ega. Prečo v niektorých prípadoch idú dospelí svojim správaním a zneužívaním dieťaťa až na hranicu zločinu? Prečo inštitúcie v štáte, ktoré sú povinné konať v záujme dieťaťa, dieťa nechránia? Čo sa stalo so spoločnosťou, ktorá klesla až tak hlboko, že zostala ľahostajná k bezpráviu a svojim pasívnym postojom toto bezprávie posilňuje? Je to hlboký morálny úpadok, nedostatok empatie, absencia zdravého rozumu alebo apatia z materiálneho nadbytku? Odpoveď bude asi pre každého iná. Iste, nie sme dokonalí vo výchove a nie vždy dokážeme zaujať tie správne postoje. Chyby robí každý, učíme sa a zároveň dozrievame s našimi deťmi a ich výchova je naša vysoká škola o ktorej nikto z nás predtým nevedel, že bude tak náročná ale zároveň aj tvorivá a zmysluplná. Je to však aj výzva prekonať krízy a problémy, pred ktoré nás život stavia, vzdať sa svojich nárokov, učiť sa prijímať bez odsudzovania a navzájom si odpúšťať. Myslím, že tu niekde je cesta. Uvedomiť si chyby, ktoré možno opakovali aj generácie pred nami, vrátiť sa k jadru samotného problému, vytiahnuť ho z temnoty na svetlo, pomenovať, prehodnotiť priority… tu niekde môže začať náprava. Jedine zmenou vlastných postojov a predsudkov môžeme zmeniť minulosť a tvoriť. Má to veľký zmysel a je to najkrajšie ľudské poslanie. Len psychicky zdravá spoločnosť môže produkovať zdravú generáciu detí a mladých ľudí. A máme čo naprávať, je to práca na plný úväzok. Stojí však zato. Vnímavým postojom voči potrebám blížnych, schopnosťou kritickej sebareflexie, prekročením vlastných tieňov môžeme uskutočňovať zmeny a vytvárať podmienky pre zdravý vývoj našich detí, vnúčat. A to je najmenej ale zároveň aj najviac, čo každý z nás môže urobiť hneď. Je to výzva pre nás všetkých.
Ktosi múdry raz povedal, že zlo ako také neexistuje, je to len absencia lásky, rovnako ako tma, je nedostatok svetla. Prajem nám všetkým veľa svetla pri hľadaní lásky. Je to najkrajší dar pre naše deti.
Autorka článku: Eva Danková, pracuje ako terapeutka,
Viac na adrese:
www.psychoterapia-emdr.webnode.sk
