Category: Dagmar

Vianočné sviatky sú pomaličky za nami. Počas týchto dní zvonil telefón veľmi veľa krát. Krásne priania, ktoré potešili, no tiež aj rodičia, ktorým chýbajú ich anjelici, deti.

Boli to dlhé a smutné rozhovory. Plné emócií, bezmocnosti a úzkosti. Zlomený rodičia kladú rovnaké otázky: „Kde sú naše deti? Čo robia? Majú vôbec naše slovenské Vianoce? Sú v poriadku?“ a na tie, popravde, neviem odpovedať. Súcitim s nimi keď si predstavím to prázdno pri štedrovečernom stole. Pripravili darčeky pod stromček, tie však ostali zatvorené. Stromček bez sladkostí, izba bez smiechu, radosti. Celý dom je iný, smutný. Maminky pripravili jedlá na ktorých si vždy rady pochutnali ich ratolesti. Ockovia zase hry, ktoré spolu radi hrávali. Jedlo však ostalo bez chute a hry nepoužité smutne ležiace na kope. Sú to tie najsmutnejšie Vianoce pre nás rodičov!

V ľudskom živote, na celom svete niet cennejšie nič ako je DIEŤA. Oddeliť DIEŤA od rodičov by sa malo iba ak rodič, či obaja rodičia toto DIEŤA zanedbávajú, je zle živené, neoblečené, týrané, alebo zneužívané. Smie sa to stať iba ak je dokázané zlé zaobchádzanie. Bežnou situáciou s ktorou sa stretáme ale je, že dieťa, deti, sú odobraté len na základe „možného rizika“ a i keď ďalšie vyšetrovanie túto skutočnosť nepotvrdí, ba dokonca ju vyvráti, dotknutým rodičom už takto odňaté DIEŤA nie je vrátené späť. Nasleduje súdny proces ktorý je zdĺhaví, často trvá roky a v záverečnej reči súd oznámi, že deti si na nové prostredie v náhradnej rodine zvykli a tak naspäť do biologickej rodiny nepôjdu aj keď pri prvotnom rozhodovaní došlo k pochybeniu.

Vianoce sú o rodine. A keď už vieme ako sa asi cítia rodičia, položme si tiež otázku: „Ako to prežívajú DETI?“. Asi to bude veľmi podobné. Sú s cudzími ľuďmi o ktorých vedia jedine, že sú to náhradný rodičia. Na Vianoce pripravia všetko tak ako je zvykom v ich dome, čo sa samozrejme stáva niečím novým pre tieto deti. Tie sú osamelé, smutné, plačú do vankúša a aj keď túžia po svojej mame, otcovi, súrodencoch, izbe a hračkách, nedokážu s tým urobiť nič. Vytvárajú si v sebe komnatu do ktorej nemá prístup nik než oni sami. Navonok sa môžu tváriť a hrať a tešiť, pretože deti v svojej úžastnosti sa vedia prispôsobiť a nájsť v daných podmienkach tú najvhodnejšiu pozíciu pre ne, no to čo sa formuje v ich dušičke s nimi bude rásť a mať vplyv na vývoj ich osobnosti. Žiaľ, asi nie tým najpozitívnejším vplyvom.

Takéto Vianoce prežívajú tisíce detí a rodičov. Mne samotnej je z toho smutno. Vianoce sú o láske, radosti a šťastí. Vlastne tak ako by mal byť aj bežný život a preto sa sústreďme na riešenie podstatného a spolu zmeňme tieto nemorálne rozhodnutia majúce dlhodobé dopady na šťastie ľudí.

Dagmar

Pred pár dňami som si prečítala smutný článok v Novom Čase o odobratí malého Samka.

Pozorne som si článok prešla niekoľkokrát. Udivilo ma, že dieťa odobrali počas vyučovania priamo zo školy. Neviem sa stotožniť s možnosťou odoberania detí počas vyučovania. Rodičia dajú deti do školy, kde sú v bezpečí a sú si istý, že dieťa odtiaľ vyzdvihnú, alebo sa im vráti domov. Zastávam názor, že problémy vzniknuté doma, sa majú riešiť výlučne mimo školy. Odobratie dieťaťa v škole má zlý vplyv na všetky deti v triede, na chodbe, na celej škole… Takýto akt sa nedá zakryť a žiaci sa vždy dozvedia čo sa stalo. Rozprávajú o tom učitelia a v podstate všetok personál. Koľko detí teraz do tej školy chodí zo strachom? Koľko detí teraz zakaždým dáva otázku rodičom „a nevezme ma nikto v škole preč?“. V každom prípade domáca problematika sa má riešiť v rámci rodín doma a na úradoch na to určených.

Jedným zo záverov po prečítaní priebehu tejto akcie je, že mi nesedia časy. Samka odobrali o 12:00 a teda v čase, kedy ešte nebolo na svete súdne rozhodnutie. Bolo nejaké predbežné opatrenie vydané súdom predtým? Na základe čoho škola vydala dieťa sociálnym pracovníkom? Je veľa otázok na ktoré by som rada spoznala odpoveď. Sú v bezpečí deti v školách?

Rodičia Samka majú viac detí, no predsa to neznamená, že sa o ne nestarajú. Deti sú v určitom veku vzdorovité. Majú veľkú fantáziu. Samko je práve v tom kritickom veku. Dôležitá je práca s rodinou. Existujú sociálny pracovníci, ktorý vedia odborne vysvetliť a poradiť čo je v najlepšom záujme dieťaťa. Veľakrát je potrebné požiadať o pomoc terapeuta, psychológa a iných odborníkov.

Musím podotknúť, že s prípadmi podobného charakteru sa stretávam v zahraničí. Tiež dochádza k odobratiu na základe možného rizika. V takom prípade odoberú všetky detí žijúce v domácností.

 

Tento príbeh začal už pred rokmi

Dieťatko malo necelý rok, keď ich otec vyhodil z domu. Niekoľko mesiacov prežili na ulici, prespávali u známych, priateľov, v hotely.

Statočná žena našla bývanie, prácu a úspešne ukončila univerzitu aj s malinkým dieťatkom. Počas toho všetkého prešiel rozvod, ktorý vôbec nebol ľahký. Postupne sa zdalo, že je všetko v poriadku. Keď dieťatko podrástlo otec požiadal o kontakty prostredníctvom súdu, ktorý sa plnil podľa nariadenia.

Jedného dňa dieťatko malo už v tom čase cez 4 roky, po návrate domov matke vysvetlilo, že otecko sa dotýkal časti tela, kde nikto nesmie. Opísalo zo slzami v očkách, celý postup aj ukazovalo… mňa to tam boli… Mamina kontaktovala sociálnu službu. Bol práve piatok. Nikto jej nepodal pomocnú ruku. Telefonovala niekoľko krát, nakoľko otec dieťatka mal mať kontakt. Hľadala pomoc aj na polícií, kde jej vysvetlili, keďže podľa rozhodnutia súdu má mať, nikto nezrušil tento príkaz tak dieťatko musí ísť k otcovi. Pod tlakom dieťa otcovi odovzdala.

Hneď po návrate k matke, odcestovali na plánovanú dovolenku. Dovolenka bola pre nich smutná a ťažká. Vrátili sa späť. dieťatko počas vyučovania všetko porozprávalo pani učiteľke. Tá spísala zápisnicu, ktorú doložila aj na súdne pojednávanie. Dieťatko nebolo vyšetrené lekárom. Prvý krát lekár videl dieťa po 3 týždňoch čo je dlhá doba u tak malého dieťaťa.

Počas ďalšieho súdneho pojednávania sociálny pracovníci obvinili matku s klamstva. To sa začalo peklo . Dieťatko bolo v škole, matku si pozvali na pohovor sociálne pracovníčky. Rozhovor bol dlhý až nekonečný. Matku donútili, pod hrozbami, že musí doniesť cestovný pás dieťaťa.Napriek tomu, že bol už čas ísť do školy pre dieťa, telefonicky poprosila mamu aby ona vyzdvihla dieťatko. Babka ako už veľa krát, kde ju poznajú pani učiteľky požiadala, aby dieťa priviedli. Pani učiteľky jej oznámili, že dieťa jej nedajú, že musí ostať v škole.

Medzi tým mamka priniesla cestovný pás. Už bola informovaná, že dieťa nechcú dať v škole babke. Chcela odísť, no stále niečo ešte riešili a tak umelo zdržiavali matku.Zazvonil telefón matke, zdvihla a na druhej strane sa ozvala advokátka, začína vám práve súdne pojednávanie , prídete? Súdne pojednávanie? Kde, kedy, nikto mi nič nevravel. Sociálny pracovníci ostali ticho. V tom momente matka vybehla preč a až vtedy pochopila, že ju úmyselne zdržiavali v kancelárii.

Do súdnej sieni prišla neskoro, súd už pojednával. Tam jej oznámili, že dieťa bude predbežne u otcovej setri. Skoro skolabovala , veď ona býva hneď vedľa otca. Na názor matky nikto nebol zvedavý… Matke boli určené kontakty pod dozorom niekoľko krát do týždňa. Matka sa snažila, bola vždy pokojná a vyrovnaná počas stretnutí. Doniesla hračky, ktoré dieťa má rado. Po kontakte vrátilo veci  mame, vezmi to domov ja sa vrátim.

Bolo ďalšie pojednávanie, dieťa súd prisúdil otcovi, matka má možnosť 4 X do roka………. Rodina, babka, tety, kamarátky…..nikto už dieťa nevidel. Otec zmenil školu dieťaťu, zmenil všetko,..

Sú dôkazy , stalo sa niečo strašné. Zaujíma to niekoho? Trápi sa niekto pre detskú dušu?  To dieťa neostane u otca, kto vie, kde je teraz?

Dieťa nezabudne na matku, ktorá ho miluje, ktorá dokázala neskutočné. Matka bude bojovať o svoje dieťa ďalej, nič ju nezastaví.  

Podáva sa odvolanie.

Autor : Dagmar

 

Telefón sa stal súčasťou môjho života. Je stále so mnou.

Odo dňa kedy som založila organizáciu Lúč pre Dieťa – A Ray of Sunshine for a Child, sa bez mobilu sa ani nepohnem. Stal sa mojim neoddeliteľným spoločníkom.

Pred pár dňami mi zazvonil. Z druhej strany sa ozvalo „Naše dieťa nám odobrali a my rodičia nevieme prečo …“

Pri počutí takýchto slov mi prebehnú zimomriavky. Nad hlavou sa mi objavil otáznik, je to vôbec možné? Počas rozhovoru bolo jasné, že rodičia sú veľmi inteligentný, vzdelaný a doteraz nemali žiadne problémy. Počas  rozhovoru vysvitlo, že dieťa im bolo odobraté bez dokumentu ktorý by nasvedčoval o nejakom vážnom porušení rodičovských práv, o obvinení zo zanedbania starostlivosti, alebo akokoľvek opodstatňoval, vysvetľoval to čo sa stalo.

Pod stresom a nátlakom odporúčali sociálne pracovníčky rodičom, že pre najlepší záujem dieťaťa je potrebné, aby podpísali sekciu 20. To znamená – dobrovoľné odovzdanie dieťaťa na 8 týždňov.

Skoro som odpadla od tejto informácie. Dobrovoľne odovzdať dieťa! Ja plne chápem, že všetko je nečakané, rýchle, rodič má strach a v tej chvíli nedokáže normálne rozmýšľať, no a stres dokáže celú situáciu iba zhoršiť.

V minulosti sme už mali prípad, kde sme dopodrobna rozoberali spomínanú sekciu 20. V tom momente som  si bola vedomá, že čas hrá proti nim. Táto sekcia sa dá zrušiť do 48 hodín. Potom je to už nemožné. Rodičia ešte v noci písali žiadosť o zrušenie, aby to stihli v stanovenom termíne. Tu v tomto prípade boli porušené viaceré práva, právo na advokáta a právo na tlmočníka. Rodičia nemali ani tušenie čo podpisujú, napriek tomu, že plynule hovoria anglickým jazykom.  Anglický jazyk je svojim spôsobom zložitý. Zvlášť pri formuláciách v dokumentoch si človek v rýchlosti a pod stresom nemusí správne pretlmočiť pravý význam textu do svojho jazyka. Tak vážny právny úkon môže byť vykonaný iba v prítomnosti právneho zástupcu, ktorý je povinný vysvetliť význam dokumentu, čo sa stáva právoplatným jeho podpísaním a čo pre rodičov znamená jeho nepodpísanie. Každý prisťahovalec má právo na tlmočníka, ktorí ovláda právne pojmy.

Hneď ráno sociálna služba telefonicky oznámila, že zrušenie sekcie 20 nie je správne pre ich dieťa. Pokiaľ to tak rodičia chcú hneď bude súdne pojednávanie.

Bez súdneho pojednávania, súdneho príkazu, či príkazu prokurátora nemá právo dôjsť k odobratiu dieťaťa. Tu sa to však stalo … ba čo viac, rodičia ani nemajú kópiu o podpísaní sekcie 20, nemajú doklad o tom, že im dieťa odobrali, kto ho odobral, na základe akého rozhodnutia, z akého dôvodu … prosto nič.

Medzičasom sa už uskutočnilo prvé urgentné súdne pojednávanie, ďalšie bude o pár dní …Verím, že súd dieťa vráti milujúcim rodičom.

 

Dieťa je Dar, nie tovar!

Dagmar

 

Dnes pre vás spúšťame blogovaciu sekciu, kde sa budú objavovať krátke články, postrehy, denno-denné aktivity, postupy aj priority 🙂

Pri našej práci sa stretávame s množstvom prípadov pričom mnohé majú niektoré znaky spoločné. niektoré zas úplne odlišné. Zažívame denne malé i veľké víťazstvá, prehry, sklamania, no nikdy sa nevzdávame. O všetkých týchto malých krôčikoch ktoré sa nám podarí spraviť si budete môcť v krátkych príspevkoch listovať už onedlho. V podstate už o niekoľko dní, kedy tu pribudne viac ako jeden príspevok 🙂

S pozdravom

Peter