Podelím sa s vami o moje svedectvo. Potrat so mnu zamával a do dnes nie som zmierená, prečo sa to stalo práve mne, keď som tak veľmi túžila po dieťatku.
Bola som mladá a v tej dobe som už mala malú princeznú – dcérku. S manželom sme túžili po ďalšom dieťatku a želali sme si chlapčeka. S láskou sme sa snažili splodiť nášho anjelika.
Prišiel deň a ja som zistila, že som tehotná. Manzelove oči a výzor tváre žiarili nevýslovným šťastím, nedá sa to ani opísať. Bol v siedmom nebi. Nikomu sme to zatiaľ nevraveli, nechali sme si to iba pre seba. Boli sme na návšteve u mojich rodičov a pri spiatočnej ceste, som bola strašne smädná. Zastal, kúpil mi vodu a ja som ju jedným dúškom vypila. Vtom som si uvedomila, že je strašne studená, ale už bolo neskoro. Na druhy deň ma už bolelo hrdlo. Zvýšila sa mi teplota, a tak som bola nútená navštíviť lekára. Predpísal mi lieky, ktoré sú vhodné pre tehotné ženy. Vzala som si predpísanú dávku a na druhy deň, som sa už cítila lepšie.
Večer sme si pohľadom a dotykmi vzájomne začali naznačovať, že po sebe túžime. Keď dcérka zaspala, potešili sme sa vzájomne, jemným milovaným. Manžel, keď sme skončili, zbadal na sebe krv. V tom momente som ostala bez seba. Cítila som, že sa deje niečo zlé. Nemala som bolesti, iba zlý pocit. Hneď ráno ma zaviezol do nemocnice. Urobili vyšetrenia a dali mi infúzie na udržanie tehotenstva. Bol to jeden z najhorších dní, môjho života. Prosila som lekárov, aby dieťatko zachránili. Na druhy deň mi lekár oznámil, že srdiečko na sone nema ozvy. Oblial ma strašný žiaľ, tak sme sa na to bábätko tešili. Tak veľmi som ho chcela. Prečo? Prečo sa nemôže narodiť. Môj zdravotný stav sa však zhoršoval. Manžel zariadil až u primára, aby ma osobne vyšetril. Zhoršenie môjho stavu bolo už také, že som nevedela či je deň alebo noc. Nemohla som zísť už ani z postele. Mala som pocit, že som medzi nebom a zemou a mala som veľmi nízky tlak. Manžela pustili ku mne na izbu. Vtedy som mu povedala, že mi je strašne zle a neviem, čo bude so mnou… V tom okamihu išiel hľadať primára a požiadal ho, aby niečo urobili. Primár ma znovu vyšetril, oznámil mi, že je to vážne. Spontánny potrat a vo mne sa to všetko zapaľuje. Hrozí otrava krvi. Ani som sa nevrátila na izbu, zobrali ma rovno na sál. Keď ma dávali na kožu a upevňovali mi nohy, slzy mi tiekli po tvári. Tak strašne ma to trápilo, prečo??? Bolelo ma srdce a cele vnútro. Napichli narkózu a ja som zaspala. Po prebudených mám pocit, že sestrička plakala so mnou. Chytila ma za ruku so slovami, Vítajte späť, stačilo pár hodín neskôr a už tu asi nie ste. “ V prvom momente zo mňa vyšlo, ,,Bol to chlapček ?“ Neodpovedala, iba, ,, Buďte štadióna, že ste tu“ Ten neopísateľný pocit prázdnoty vo vnútri, prečo som potratila? Ta angína? Urobila som niečo zlé? Výčitky boli strašné. A ani manžel mi v tej strašnej chvíli nemohol byt na blízku. Prešla uplakaná noc a mňa prepustili domov. Manžela to trápilo tiež, veľmi sa tešil na naše dieťatko. Bol však veľmi zaneprázdnenou prácou, a to poznačilo nás oboch. Nemal čas sa so mnou o mojich pocitoch porozprávať, vypočuť ma. Tiež mi nikdy nepovedal, čo v tej chvíli cíti. V týchto chvíľach mi bola najvetsou oporou moja dcérka. Lieky som brala viac ako mesiac. Dva krát do týžna som chodila na kontroly. Tento potrat som prežívala veľmi ťažko. Až, keď som znovu otehotnela, trošku to prešlo. Každá žena potrat prežíva oveľa intenzívnejšie, ved všetko sa od hráva v našom lone. V našom lone pod srdiečkom sa stane ten zázrak, splynutie muža a ženy, aby vznikol nový život. Pomaličky rastie nový anjelik, až, kým sa nenarodí. Otec je súčasťou tohto zázraku, no tela si vymeniť nemôžeme. Preto som ja oveľa intenzívnejšie prežila potrat ako môj manžel. Čistili moje lono, mňa to bolelo, moje telo trpelo… Dodnes na Všetkých svätých zapaľujem v tichosti sama sviečku, že ma niekde tam čaká môj nenarodeny anjelik. Na Vianoce zasa, že by mal práve narodeniny.
Po prečítaní môjho svedetctvá, sme sa porozprávali o naších pocitoch. Manžel to prežíval podobne ako ja. Celé roky som sa trápila sama a manžel tiež. Dnes sme spoločne zapáli sviečku nášmu anjelikovi…
Ja som mala spontánny potrat a dodnes má to trápi. Tie mamičky, čo sú donútené ísť dobrovoľne ukončiť tehotenstvo, musí ešte horšie trápiť toto ich rozhodnutie.
Toto svedectvo píšem, aby si každý uvedomil, že milovanie nie je len hranie. Pred spoločným splynutím si má každý uvedomiť, že môže vzniknúť nový život. Je, preto dôležité správať sa zodpovedne.
Zároveň je to odkaz pre mužov. Nenúťte budúce mamičky k ukončeniu tehotenstva. Matka cíti v lone ten zázrak a celý život až do smrti bude žiť s pocitom viny. Vy ste jediný, kto má ten dar oplodniť vajíčko, aby vznikol zázrak, nový život. Nemáte však právo svojvoľne niekoho nútiť tento život ukončiť. Zároveň, sú situácie, keď ide o ohrozenie života ženy a vtedy je na zváženie, ako to riešiť. Taktiež by som viac dôvery vložila do rúk žien, pretože nikdy a pre žiadnu z nich to nieje jednoduché rozhodnutie. Žiadny zákon by ju nemal nútiť konať proti svojmu presvedčeniu.
Vaša Dagmar
