ESĽP vo svojej judikatúre opakovane konštatoval, že článok 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, zaručujúci právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života, nepriznáva žiadnemu z rodičov prednostné právo na výchovu dieťaťa (napr. Dostál proti Českej republike, ods. 55). Žiadna z foriem starostlivosti, ani striedavá osobná starostlivosť, nie je uprednostňovaná. Rozhodujúcim kritériom pri rozhodovaní o forme starostlivosti je najlepší záujem dieťaťa („best interest of child“). ESĽP berie do úvahy, že vnútroštátne orgány požívajú výhodu priameho kontaktu so všetkými dotknutými osobami. Úlohou ESĽP nie je nahrádzať vnútroštátne orgány pri výkone ich právomocí týkajúcich sa rozhodovania o starostlivosti o maloletých a práve styku, ale skôr preskúmať rozhodnutia vydané v rámci ich právomoci vo svetle Dohovoru. (napr. T.P. a K. M. proti Spojenému Kráľovstvu, ods. 71)
Priestor pre voľnú úvahu sa mení v závislosti od povahy riešených otázok a dôležitosti záujmov, o ktoré ide. Konkrétne, ESĽP priznáva orgánom pri rozhodovaní o starostlivosti široký priestor voľnej úvahy. ESĽP pripomína, že musí byť dosiahnutá spravodlivá rovnováha medzi záujmami dieťaťa a rodiča a že pri dosiahnutí takejto rovnováhy, musí byť venovaná osobitná dôležitosť najlepšiemu záujmu dieťaťa, ktorý vzhľadom na svoju povahu a závažnosť, môže prevážiť nad záujmom rodiča (napr. Hoppe proti Nemecku, ods. 49). V súlade s tým, rodič nemôže byť oprávnený podľa článku 8 Dohovoru na prijatie takých opatrení, ktoré by mohli poškodiť zdravie a vývoj dieťaťa (pozri napr. Elsholz proti Nemecku, ods. 50).
Príklad, ako sú uvedené princípy aplikované na konkrétne skutkové okolnosti:
Buchs proti Švajčiarsku (27. máj 2014)
ESĽP jednomyseľne rozhodol, že nedošlo k porušeniu práva sťažovateľa na rešpektovanie rodinného života v zmysle článku 8 Dohovoru a zákazu diskriminácie na základe pohlavia v zmysle článku 14 v spojení s článkom 8 Dohovoru tým, že súdy zamietli jeho návrh na spoločný výkon rodičovských práv a povinností.
Sťažovateľ a jeho žena podali spoločný návrh na rozvod a súčasne každý žiadal o výhradný výkon rodičovských práv a povinností svojich dvoch detí. Vnútroštátny súd nechal s odstupom dvoch rokov vypracovať dva znalecké posudky. Znalci sa zhodli, že rodičia mali medzi sebou veľké rozpory, čo malo negatívny vplyv na deti. Tie chceli tráviť čas s obidvomi rodičmi. Zatiaľ čo sťažovateľ si prial spoločný výkon rodičovských práv a povinností, matka bola proti. Súhlasila však s čo najširším stykom sťažovateľa s deťmi. Navyše, mladšie dieťa chcelo zostať v blízkosti matky. Znalci uviedli, že matka bola ochotná so sťažovateľom spolupracovať a mala dobré výchovné schopnosti, zatiaľ čo sťažovateľ kritizoval starostlivosť matky o deti. Na základe znaleckých posudkov boli v roku 2009 deti zverené do výhradnej starostlivosti matky, sťažovateľ mal možnosť širokého styku s deťmi. Sťažovateľ sa voči rozhodnutiu odvolal. Odvolací súd odvolanie zamietol z dôvodu, že spoločný výkon rodičovskej zodpovednosti nemôže byť nariadený z dôvodu nesúhlasu jedného z rodičov. Následne najvyšší súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že vnútroštátne právo dávalo rovnaké možnosti obom rodičom a rozhodnutie bolo odôvodnené výhradne najlepším záujmom dieťaťa.
Sťažovateľ sťažoval aj na ESĽP. Poukazoval na skutočnosť, že neudelením spoločného výkonu rodičovských práv a povinností došlo k porušeniu jeho práva na rešpektovanie rodinného života v zmysle článku 8 Dohovoru. ESĽP avšak konštatoval, že v každom prípade treba zaistiť najlepší záujem dieťaťa a potvrdil, že vnútroštátne súdy dôkladne preskúmali otázku udelenia rodičovských práv. Opreli sa o znalecké posudky a o dôkazy, ktoré rodičia a svedkovia predložili počas konania a vzali do úvahy nesúhlas matky a kritiku matky zo strany sťažovateľa. Svoje rozhodnutia dostatočne odôvodnili. Sťažovateľ sa mohol k veci opakovane, ústne a písomne vyjadriť pred znalcami, aj súdom. Ďalej uviedol, že pokiaľ ide o vylúčenie spoločnej rodičovskej zodpovednosti v prípadoch, keď s tým jeden z rodičov nesúhlasí, toto spadá do priestoru štátov pre voľnú úvahu, pretože v tejto oblasti neexistuje v Európe konsenzus. Znalci spoločnú formu výchovy v danom prípade neodporučili a sťažovateľ mal naďalej možnosť širokého styku s deťmi. K porušeniu článku 8 Dohovoru preto nedošlo. Sťažovateľ takisto tvrdil, že vnútroštátna úprava spoločného výkonu diskriminovala rozvedených otcov na základe pohlavia. ESĽP avšak konštatoval, že vnútroštátna úprava dala obom rodičom možnosť žiadať výhradný výkon rodičovských práv a povinností. Článok 14 v spojení s článkom 8 Dohovoru tak neboli porušené.
Autor: Dagmar
