Akcie, podujatia

Pomáhame aj Ingrid: Koľko detí ešte slovenské súdy obetujú, kým začnú počúvať ich hlas?

Súd rozhodol o návrate detí do USA k otcovi, aj keď ich to traumatizuje. Koľko ešte musí trpieť?

Ingrid je slovenská matka. Sabinka a Karolinka sú jej dve malé dcérky. Majú sedem a štyri roky. Ich domovom je Slovensko – tu chodia do školy, rozprávajú po slovensky, majú kamarátov, starých rodičov, stabilitu a pocit bezpečia. A predsa: slovenské súdy rozhodli, že ich musia opustiť. Majú byť odvedené do cudziny – do USA – k otcovi, od ktorého Ingrid pred rokmi utiekla.

Nie kvôli rozmaru, ale kvôli prežitiu. Kvôli násiliu. Kvôli alkoholu, drogám, zanedbávaniu. Kvôli ochrane detí.

Rozhodnutia bez empatie a bez dôkazov

Otec detí podal žalobu podľa Haagskeho dohovoru takmer rok po tom, ako Ingrid s deťmi legálne odišla na Slovensko – s jeho vedomím a súhlasom. V tom čase už deti žili v stabilnom slovenskom prostredí a boli na Slovensku riadne prihlásené do škôlky a školy.

Napriek tomu slovenské súdy rozhodli, že deti sa musia navrátiť – a to bez matky, ktorá nemá platné vízum a hrozí jej trestné stíhanie v USA, pretože deti „nevrátila“.

Súdy odmietli vypočuť deti aj odborníkov

Prípad bol zamietnutý Ústavným súdom SR. Predtým sa ním zaoberali aj krajský súd v Žiline a súd v Lučenci. O čo sa tieto súdy opreli?

  • Zamietli návrh kolízneho opatrovníka (ÚPSVaR), ktorý žiadal znalecké dokazovanie zamerané na stav detí a možné riziko návratu.
  • Ignorovali skutočnosť, že matka nemôže deti sprevádzať do USA – z dôvodu zamietnutého víza a rizika trestného stíhania.
  • Odmietli nezávislý znalecký posudok, ktorý upozorňoval na hrozbu vážnej psychickej ujmy, keby boli deti odtrhnuté od matky a navrátené do cudzieho prostredia.
  • Nevypočuli deti, ktoré vyjadrili svoj názor, že nechcú opustiť Slovensko a chcú ostať so svojou matkou.

Odborníci: Rozhodnutie súdov je protiústavné a proti záujmu dieťaťa

JUDr. Marica Pirošíková, bývalá zástupkyňa Slovenska pred Európskym súdom pre ľudské práva (ESĽP), tvrdí jasne:

„Súdy v prípade Ingrid závažným spôsobom porušili práva detí. Odmietli návrh kolízneho opatrovníka na znalecké dokazovanie. Nepreskúmali individuálne okolnosti a nerešpektovali judikatúru ESĽP.“

JUDr. Zuzana Pitoňáková dodáva:

„Súd zamietol znalecký posudok s argumentom, že rozhodnutie musí byť rýchle – napriek tomu, že konanie trvalo viac ako dva roky. To je právne aj logicky neprijateľné.“

JUDr. Iveta Rajtáková, právna zástupkyňa v iných prípadoch návratov detí, upozorňuje:

„Súdy často používajú Haagsky dohovor mechanicky, bez hlbšej analýzy najlepšieho záujmu konkrétneho dieťaťa. Právo nie je matematika – má slúžiť životu, nie ho ničiť.“

Európsky súd už raz rozhodol: Slovensko porušilo práva detí v podobnom prípade

V prípade Rajniaková vs. Slovenská republika, ESĽP v roku 2023 rozhodol, že Slovensko porušilo článok 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv, pretože:

  • nezohľadnilo najlepší záujem dieťaťa,
  • odmietlo vykonať dôkazy,
  • mechanicky uplatnilo Haagsky dohovor bez dostatočného skúmania individuálnych okolností.

Rovnako ako v prípade Ingrid.

Aj vtedy bola matka Slovenka, otec cudzinec, aj vtedy išlo o násilie, zlyhanie systému v zahraničí, strach o deti a snahu o ochranu.

ESĽP vtedy povedal jasne: Slovenské súdy pochybili. Konali povrchne a porušili práva matky aj dieťaťa.

Aké poníženie ešte musia slovenské matky zažiť, kým ich spravodlivosť ochráni?

V prípade Ingrid:

  • Deti môžu byť násilne deportované do krajiny, ktorú si nepamätajú,
  • Matka čelí trestnému stíhaniu, ak ich bude chcieť nasledovať,
  • Starí rodičia môžu ostať bez vnúčat,
  • dve malé deti môžu byť odtrhnuté od svojho jediného stabilného bezpečia – svojej mamy.

A to všetko so súhlasom slovenského súdu.

Deti nie sú batožina. Sú to ľudia.

Sabinka a Karolinka nie sú paragraf. Nie sú „vec“ návratu. Sú to deti. S citmi, potrebami, úzkosťami a strachmi. Majú právo byť vypočuté. Majú právo na bezpečie. Majú právo byť so svojou mamou.

Ak slovenské súdy budú aj naďalej rozhodovať bez vypočutia detí, bez rešpektovania stanovísk odborníkov, a budú sa odvolávať len na formálne paragrafy, potom spravodlivosť nie je slepá – je necitlivá.

Kto pomôže deťom, keď zlyhajú súdy?

Organizácia Lúč pre dieťa vyzýva:

  • Zabráňte navráteniu detí bez zohľadnenia ich hlasu a psychického stavu.
  • Rešpektujte rozhodnutia ESĽP, ako v prípade Rajniaková.
  • Zmeňte prax slovenských súdov, ktorá robí z detí rukojemníkov paragrafov.

Počúvajme deti. Nie len paragrafy.

Podporte nás – stojíme pri deťoch, keď ich systém nechráni

V Lúči pre dieťa sa denne stretávame s príbehmi detí a mám, ktoré systém zlyháva ochrániť. Nie sme štátna inštitúcia. Nepoberáme dotácie. Bojujeme s tým, čo máme – hlasom verejnosti, pomocou dobrovoľníkov a vašou podporou.

Ak veríte, že deti si zaslúžia byť vypočuté, chránené a vyrastať v bezpečí, podporte nás. Vaša pomoc pomáha reálnym deťom – ako sú Sabinka, Karolinka, Peťko a mnohé ďalšie, ktorým hrozí nespravodlivosť v mene paragrafov.

Darovací účet:
IBAN: SK78 8330 0000 0025 0259 2287
Poznámka: DAR
Názov účtu: Lúč pre dieťa

📌 Aj malý dar môže ochrániť detský svet.
📌 Zdieľaním tohto príbehu pomáhate šíriť pravdu.
📌 Píšme spoločne nový príbeh – taký, kde dieťa nie je tovar, ale dar.

Ďakujeme, že stojíte pri nás.

„Rodičmi nie sme na polovičný úväzok. Počúvajme deti – nie paragrafy.“

Dve deti odtrhnuté od matky v mene „obvyklého pobytu“. Zákon zlyhal. Deti nie sú vec. Dieťa je dar, nie tovar.

Predstavte si, že ste dieťa. Zrazu vás chcú odtrhnúť od mamy, domova, kamarátov, školy, jazyka – od všetkého známeho. Máte len sedem rokov. Sedíte v izbe, trasiete sa a viete len jedno: nechcete odísť. Objímate mamu a dúfate, že vás pred svetom ochráni. No svet sa tvári, že vaše slzy nepočuje.

Presne to sa dnes deje na Slovensku.

Dve malé deti majú byť proti svojej vôli odobraté matke a vrátené do USA k otcovi. Slovenské súdy rozhodli o návrate – napriek tomu, že všetky odborné stanoviská, vrátane súdneho znalca, psychológov aj kolízneho opatrovníka, varovali pred psychickou traumou a odporúčali ponechať deti trvalo na Slovensku.

Znova a znova matka predkladala dôkazy: posudky, správy, žiadala výsluchy. Márne. Súd tieto dôkazy odmietol. Matka chcela ochrániť svoje deti, no zrazu čelí systému, ktorý s ňou nebojuje za deti – ale proti nej. A proti nim.

Najväčšou zbraňou sa pritom stalo jedno slovo: „obvyklý pobyt“.

Právny konštrukt, ktorý mal pôvodne chrániť deti pred únosmi, sa dnes v praxi mení na pascu. Používa sa ako nástroj – nie pre deti, ale proti nim. Bez ohľadu na to, kde sú šťastné, kde sú doma, kam patria. Bez ohľadu na ich vôľu.

Obvyklý pobyt? Kto ho určuje? Dieťa, ktoré nevie po anglicky, volá Slovensko domovom a trasie sa pred návratom za oceán?

O tieto deti sa dnes hrá neviditeľný súdny zápas. Žiadna zúčastnená inštitúcia – ani súdy, ani Ústavný súd, ani Európsky súd pre ľudské práva – nevypočula hlas detí. Žiadna nezasiahla, keď matka žiadala ochranu.

Deti si na Slovensku vybudovali nový život. Chodia do školy, majú kamarátov, rozprávajú len po slovensky. Ich matka – žena, ktorá odišla z násilného vzťahu a zložitého prostredia – im tu vybudovala bezpečný domov. A teraz jej hrozí, že jej deti zoberú. Nie preto, že by zlyhala ako matka. Ale preto, že ich nechce vrátiť tam, kde im hrozí psychická ujma.

Matka, ktorá chráni svoje deti, dnes čelí trestnému stíhaniu. Dieťa, ktoré plakalo pri výkone rozhodnutia a prosilo, aby nemuselo ísť, dnes čelí verdiktu, ktorý sa tvári ako „v záujme dieťaťa“. No záujem dieťaťa nie je paragraf. Záujem dieťaťa má oči. Má hlas. Má city. A volá o pomoc.

Voláme spolu s ním.

Pretože dieťa nie je kufor, ktorý sa posiela tam a späť.
Dieťa nie je majetok rodiča. Dieťa nie je nástroj pomsty.

Dieťa je dar.
A každý dar si zaslúži ochranu, nie obchodovanie.

 Lúč pre Dieťa – svetlo nádeje v temnote.

Ak chceš pomôcť, podpor nás zdieľaním, modlitbou či finančne na IBAN:
SK78 8330 0000 0025 0259 2287 poznámka : DAR

Rozhoduje sudca. Ale kto rozhoduje v mene detí?

Slovenský súd verí v americký sen, no realita môže znamenať trvalé odlúčenie detí od matky a domova.

Naše deti. Naše vlastné, skutočné deti, ktoré cítia, vnímajú a milujú.

Narodili sa pri srdci matky. Rástli s jej hlasom, vôňou, prítomnosťou. Jej náruč bola prvým a jediným bezpečným miestom, ktoré poznali. Každé zaspávanie, každé prebudenie, každý pád, každá bolesť – to všetko liečila práve ona.

A dnes?
Súd môže rozhodnúť, že tieto deti budú od matky odlúčené navždy.
Nie preto, že by zlyhala. Nie preto, že by bola nebezpečná. Ale preto, že žije v krajine, ktorá má „nižšiu životnú úroveň“ ako Spojené štáty americké.

„USA je vyspelou demokratickou krajinou…“

Toto je citácia zo slovenského rozhodnutia Krajského súdu v Žiline.
Sudca ju uviedol ako jeden z dôvodov, prečo podporil návrat detí do USA – a tým ich odlúčenie od matky, s ktorou žili od narodenia nepretržite, v bezpečnom a stabilnom prostredí.

Áno, USA je veľká krajina. Ale to, čo vidíme v médiách, nie je skutočný obraz života bežnej matky s deťmi.

Amerika nie je pre deti raj

Zo Slovenska sa môže javiť ako „krajina neobmedzených možností“. Ale realita pre mnohé rodiny, najmä osamelé matky, je úplne iná:

  • Zdravotná starostlivosť nie je zadarmo – obyčajné ošetrenie dieťaťa môže stáť stovky dolárov.
  • Matky musia pracovať aj dve-tri práce, aby vôbec prežili.
  • Podpora rodiny je slabá, rodič je často na všetko sám.
  • Sociálne služby môžu zasahovať tvrdšie než v Európe – nie vždy v prospech dieťaťa.
  • Právna pomoc je drahá a systém je neľútostný k tým, ktorí si nemôžu dovoliť najlepších advokátov.

Žiť v USA ako žena na úteku pred násilím, bez zázemia, s malými deťmi – to nie je výhra. To je boj o prežitie.

Súd rozhoduje. Ale v mene koho?

V právnych dokumentoch sa často opakuje fráza: „najlepší záujem dieťaťa“. Ale ako je možné, že v jeho mene sa rozhodne niečo, čo mu ublíži na celý život?

Dieťa, ktoré opakovane vyjadrilo strach.
Dieťa, ktoré navštevovalo psychológa.
Dieťa, ktoré malo panické ataky po stretnutiach s otcom.
Dieťa, ktoré sa v noci budilo s krikom a úzkosťou.

A predsa – všetky tieto prejavy boli odložené bokom ako „subjektívne“. Dôležitejšie vraj je, že druhý rodič má „právo na kontakt“ a že Spojené štáty sú demokratická krajina.

Ale čo je to za demokraciu, ktorá nepočuje dieťa?

Matka nie je problém. Je istota.

V mnohých prípadoch sú práve matky tie, ktoré držia deti nad vodou v najťažších situáciách. Ktoré chránia, keď iní zlyhajú. Ktoré milujú, aj keď sa systém obráti proti nim.

Ale spoločnosť ich často zredukuje na „jednu z dvoch strán“. Ako keby ich spojenie s dieťaťom bolo zameniteľné. Ako keby city, ktoré formovali roky života, nemali právnu váhu.

Sudca môže rozhodnúť, že krajina je „vyspelá“.
Ale dieťa nerozumie pojmu „demokratická úroveň“.
Rozumie iba tomu, kde je mama. A kde nie je strach.

Deti nie sú tovar

Nie sú to čísla v rozhodnutiach. Nie sú to predmety, ktoré možno presúvať podľa právnych pravidiel. Nie sú zbraňami v konfliktoch dospelých.

Sú to živé bytosti, ktoré majú právo na lásku, bezpečie a stabilitu.
A hlavne – právo na hlas, ktorý bude počutý a rešpektovaný.

Záver: Počúvajme deti, nie len paragrafy

Je čas prestať veriť, že „rozvinutá krajina“ automaticky znamená „lepší život“.
Je čas prestať ignorovať tých najzraniteľnejších.
Je čas počúvať deti – skutočne a s úctou.

A je čas stať sa hlasom pre tie, ktoré ešte nemajú silu kričať.

Pretože niekedy najhlasnejší výkrik prichádza z ticha.
A ten výkrik volá:

„Neberte mi mamu.“

💛 Lúč pre Dieťa – svetlo nádeje v temnote.

Ak chceš pomôcť, podpor nás zdieľaním, modlitbou či finančne na IBAN:
SK78 8330 0000 0025 0259 2287

DIEŤA JE DAR, NIE TOVAR


1. konferencia o ochrane detí pred systémovým násilím

To, čo sa momentálne deje s deťmi v systéme, nemôžeme viac prehliadať.
Preto sa spojilo šesť organizácií, ktoré stoja za ochranou detských práv, bezpečia a dôstojnosti.
Spoločne organizujeme prvú konferenciu s názvom Dieťa je DAR, nie tovar, aby sme otvorene a verejne hovorili o tom, čo už nemôže zostať v tichu.


Kto za konferenciou stojí?

Túto konferenciu organizujú:

  • Lúč pre dieťa
  • Zakázané matky
  • Pomoc obetiam násilia
  • Debora – centrum poradenstva pre ženy a deti
  • Pomoc deťom – práva deťom
  • Šťastné detstvo

Tieto organizácie spájajú svoje skúsenosti, odbornosť aj odhodlanie, aby posilnili hlas detí a upozornili na systémové zlyhania, ktoré vedú k ich ďalšiemu ubližovaniu.


Cieľ konferencie: Názor dieťaťa má byť vypočutý a rešpektovaný

Hlas dieťaťa je čoraz viac ignorovaný alebo zľahčovaný v súdnych procesoch, často s argumentom, že dieťa je „ovplyvnené“ jedným z rodičov alebo okolnosťami.

Súdy však často neberú do úvahy odborné psychologické posudky ani odporúčania, ktoré potvrdzujú skutočné pocity a potreby dieťaťa. Tento prístup spôsobuje, že sa reálne hlas dieťaťa stratí a jeho práva sú porušované.

Ako teda správne zisťovať a rešpektovať názor dieťaťa?
Ako zabezpečiť, aby hlas dieťaťa nebol len formalitou, ale mal skutočnú váhu pri rozhodnutiach, ktoré môžu ovplyvniť celý jeho život?

Toto je jeden z hlavných problémov, ktorým sa bude konferencia venovať. Chceme priniesť odpovede, skúsenosti a návrhy na zmenu prístupu v systéme, ktorý by mal deti chrániť, nie im ubližovať.


O čom konferencia je?

Vo väčšine prípadov domáceho násilia sú matky a deti tými, ktorí trpia najviac.
Deti nie sú len svedkami násilia – sú jeho obeťami.
Psychické týranie, emocionálne zastrašovanie, manipulácia, strach.
Napriek tomu, keď sa dieťa vzoprie, keď odmieta toxického rodiča – systém často hovorí, že je „odcudzené“.

⚖️ Rodič, ktorý bol aktérom násilia, nie je obeťou.
A hlas dieťaťa by nemal byť formalitou – má mať najväčšiu váhu.


Tragická realita, ktorá sa deje dnes

Medzi nami sú dnes deti, ktorým hrozí násilné odobratie od milujúceho rodiča.
Deti, ktoré odmietajú otca kvôli traumatickým skúsenostiam, sú pred rozhodnutím súdu, ktoré im môže navždy zmeniť život.

Niektoré z nich majú byť proti svojej vôli odvedené zo Slovenska – do krajiny, kde ich čaká rodič, ktorého sa boja.
Takéto rozhodnutia im môžu navždy zobrať bezpečie, domov, jazyk, kamarátov, ale najmä – kontakt s milujúcou matkou.

🛑 Toto je násilie páchané na deťoch. V mene paragrafov. V mene dospelých rozhodnutí.


Čo prinesie konferencia?

Táto konferencia je hlasom detí, matiek, odborníkov, právnikov, psychológov a aktivistov.
Ponúkne skutočné príbehy rodín, ktoré prechádzajú súdnymi procesmi plnými bolesti a bezmocnosti.
Dá priestor odborným pohľadom na to, čo sa deje v týchto prípadoch v zákulisí systému.
A predovšetkým: bude apelovať na spoločnosť, aby sa už nezatvárali oči.


📬 Registrácia pre účastníkov

Ak sa chcete zúčastniť konferencie ako poslucháč, registrujte sa prosím e-mailom na:
📩 konferencia@lucpredieta.com

Počet miest je obmedzený.


✍️ Výzva pre rečníkov a prispievateľov

Máte osobný príbeh, odborný pohľad, alebo dôležité poznatky, o ktoré by ste sa chceli podeliť?
Chcete mať na konferencii vlastný príspevok?

📩 Prosíme, napíšte nám na: konferencia@lucpredieta.com
A zároveň priložte krátky úryvok (anotáciu) alebo zhrnutie vášho príspevku.
Všetky príspevky prejdú výberom s ohľadom na tematickú a časovú kapacitu konferencie.


🕊️ Prečo to robíme?

Lebo dieťa nie je majetok. Nie je súdny spis. Nie je dôkaz.
Dieťa je dar. A dar sa má chrániť, nie rozdeľovať.


Zostaňme na strane detí. Zdieľajme ich hlas. Hovorme nahlas. Príďme.

„Najlepší záujem? Spýtajte sa dieťaťa“

Najlepší záujem dieťaťa? Citová väzba, nie papier. Počúvajme deti skôr, než ich systém umlčí.

„Mami, neboj sa, ja chcem byť s tebou.“

Ale koho hlas sa počúva pri rozhodovaní o deťoch?

Od počatia je žena matkou. Bez ohľadu na súdne rozhodnutia, právne konštrukcie či zápisy v matrike.
Dieťa cíti tlkot jej srdca zvnútra. Pozná jej vôňu skôr, než ju vidí. Je to prvá bytosť, ktorú miluje – bez výhrad, bez podmienok, celým svojim detským ja.

A predsa… keď sa svet dospelých začne hádať, hlas dieťaťa je ten prvý, ktorý prestaneme počúvať.

„Najlepší záujem dieťaťa“ – alebo dospelých?

Dnes sa veľa hovorí o najlepšom záujme dieťaťa. Súdne rozhodnutia, právne predpisy, medzinárodné dohovory – všetky sľubujú, že budú chrániť to, čo je pre dieťa najlepšie.

Ale akoby sme zabudli položiť tú najjednoduchšiu otázku:
„A kto sa dieťaťa naozaj spýtal?“

Nie formálne. Nie cez právneho zástupcu. Nie v sterilnej miestnosti s kamerou a tlakom, čo má povedať. Ale naozaj, ľudsky, srdcom.

  • Spýtali ste sa ho, kde sa cíti bezpečne?
  • S kým sa v noci nebojí zaspať?
  • Komu sa rozbehne do náručia, keď spadne a rozbije si koleno?

Najlepší záujem dieťaťa nie je papier. Je to citová väzba, dôvera a pocit bezpečia.
Ale čo sa dnes počíta? Výška príjmu. Adresa. Formálna rovnosť.
Nie hlas dieťaťa.

Príbeh z praxe: Keď sa dieťa bojí, ale musí

Poznám prípad, keď dieťa opakovane prosilo:
„Nechcem ísť k otcovi. Ubližoval mi. Mám strach. Prosím, nechajte ma s mamou.“
Psychológ odporučil nechať dieťa v známom prostredí. Učitelia potvrdili zmenu v správaní po každom stretnutí s otcom. Matka chránila. Snažila sa.
A predsa – súd rozhodol, že dieťa musí cestovať, lebo to je „jeho právo mať kontakt“ s otcom.

Právo? Ale koho právo to naozaj bolo?
To dieťa plakalo. Vracalo. Kričalo zo sna.
Nikto ho nepočul. Lebo malo len sedem rokov a nemalo „názor právne relevantný“.

Koho sa bojíme viac – otcov, alebo právd?

Nie každý otec je zlý. Ale ani každý nie je dobrý. Rovnako ako nie každá matka.
Ale realita je taká, že v drvivej väčšine prípadov to matka nesie zodpovednosť od prvého momentu – a spoločnosť ju po čase degraduje na „jednu z dvoch strán“.
Zabúdame, že to bola práve ona, kto dieťa chránil, keď bolo bezbranné. A často ho chráni ďalej – aj pred systémom, ktorý hovorí:
„Vaše obavy sú subjektívne. My rozhodneme objektívne.“

Lenže detské slzy, panické ataky a nočné mory nie sú subjektívne.
Sú to výkriky o pomoc, ktoré systém odmieta počuť, ak sa nehodia do právneho rámca.

Dieťa nie je tovar. Ani nástroj. Ani majetok.

Dieťa nie je vec, ktorú možno deliť na dni, víkendy a sviatky.
Nie je bremeno, ktoré musí „striedať rodičov spravodlivo“.
Je to živá bytosť, ktorá túži po bezpečí, stabilite a láske.
A ak raz niekoho miluje celým srdcom – neznamená to, že druhého nenávidí. Len vie, kde je DOMOV.

Záver: Počúvajme deti, nie len paragrafy

Ak má byť „najlepší záujem dieťaťa“ viac ako fráza,
musíme sa konečne naučiť počúvať deti.
Nie len formálne. Ale reálne, hlboko a ľudsky.

A hlavne – veriť matkám, ktoré ho chránia, kým ešte vie hovoriť len očami, gestami a objatiami.
Pretože v jeho tichu je často najhlasnejší výkrik.

Deti majú právo na lásku, nie na právny boj.
Majú právo na hlas – a my máme povinnosť ho počúvať.

Lebo  : “Dieťa je DAR, nie tovar ! “

💛 Lúč pre Dieťa – svetlo nádeje v temnote.

Ak chceš pomôcť, podpor nás zdieľaním, modlitbou či finančne na IBAN:
SK78 8330 0000 0025 0259 2287

Hlas dieťaťa má hodnotu. A bezpečná náruč matky je nenahraditeľná.

Dagmar Szabó

„Pretože som ich matka“ Príbeh úteku, odvahy a zápasu proti systému, ktorý nepočúva deti

Týranie, útek a boj s úradmi. Matka verzus systém, ktorý nepočúva hlas detí.

Tento príbeh nie je len o Janke. Je o tom, ako medzinárodné dohody, ktoré mali chrániť deti, môžu byť zneužité proti ich najlepšiemu záujmu. Je o tom, ako hlas dieťaťa môže byť umlčaný zákonom, a ako sa matka, ktorá hľadala bezpečie, môže stať páchateľkou. Jana je jednou z mnohých žien, ktoré museli utekať, aby ochránili svoje deti. Dnes hrozí, že ich opäť stratí – nie preto, že by im ubližovala, ale preto, že ich chránila.

Príbeh Janky….

Ako sme sa dostali až sem – náš príbeh

Volám sa Jana a som matkou dvoch dcér – Sadie a Ivy. Do USA som odišla po bolestivom rozchode, aby som sa naučila jazyk a videla svet. Neplánovane som sa vydala za Američana, s ktorým som neskôr mala deti. Spočiatku pôsobil láskavo, ale čoskoro sa ukázali znepokojujúce známky.

Začiatky násilia a manipulácie

Vzťah sa začal normálne, no postupne sa objavovali výbuchy hnevu, rozbíjanie vecí, nadávky, manipulácia, krik. Videl diabla, hovoril, že cíti ako ho ide ovládať. Stalo sa to opakovane niekoľko krát. Tvrdil, že ako žena mám poslúchať len jeho, že mám byť šťastná že ma nemláti. Zneužíval Bibliu na ospravedlnenie svojej autority. Po narodení detí sa správanie zhoršovalo.

Nátlak, fanatizmus a fyzické tresty

Verbálne urážal a ponižoval Janu aj deti každý deň. Matku volal „kurva“, „piča“, „tučná“, „zbytočná“, „otrasná gazdiná“ — a to aj priamo pred deťmi. Vysmieval sa jej, že chce rozprávať po slovensky, povedal, že slovenčina je pre „chudobných ľudí“. Na deti kričal, aby „rozprávali po anglicky alebo držali hubu“, čím privádzal Sadie k až hysterickému plaču a traume. Nadával mi, že som imigrant a on nebude počúvať jeho deti rozprávať týmto jazykom. Sadie mame šepkala, lebo sa ako malé dieťa bála s mamou rozprávať! Mala nočné terory. Kým matka deti hladkala, a snažila sa utíšiť, tento „starostlivý otec“ nadával matke priamo cez detský plač, že decko plače po slovensky. Hlavne Sadie má psychické následky, ktoré sa riešia u psychológov. Sadie sa sama zverila u jej psychológa o tom, že ju bil, kričal, zakazoval jej rozprávať s mamou po slovensky.

Kontroloval každý aspekt ich života. Vyžadoval, aby sme sa modlili pred každým jedlom a pred spaním. Ak sa dieťa pomodlilo po ležiačky alebo po slovensky, tak ju udrel, švihol jej  po stehne, vyhrážal sa bitkou opaskom. Za modlenie!!! Nie za nejaké hrubé neposlúchanie, proste dieťa chcelo modliť sa po ležiačky namiesto toho, aby v posteli sedela. A zrazu tresk!

Veľa krát deťom zakázal ísť za mnou, keď za mnou plakali. Zatvoril ich do izby a kričal, že nemám za nimi chodiť, inak „podkopávam jeho autoritu“ a vychovávam mamičkine maznáčiky. Deti mali 2 a 5 rokov. Vulgárne nadával deťom. Sadie raz plakala, že ju pichla jeho brada – vulgárne jej vynadal, ona pritom hystericky kričala, aby ju nechal napokoji. Otec ju následne vydrapol z postele a vyviedol ju z izby a kričal, že nerešpektuje otca.

Ohrozoval ich bezpečnosť. Otec si ešte v USA skrýval alkohol v garáži. Matka v zime 2024 začala sledovať, koľko alkoholu vlastne skrýva a zistila, že denne vypil 15–17 pív. Boli dni, keď ich vypil vyše 20. V noci opitý zapol rúru alebo sporák a zaspal na podlahe v obývačke alebo na gauči. Začal byť agresívny. Na jar 2024, kúsok pred presťahovaním na Slovensko, som Davida s voľačím nahnevala. Zobral kovovú tyč a rozmlátil všetko, čo viselo na stenách v garáži. Ivy v tom čase spala v izbe, a ja som sa bála čo i len pohnúť.

Ja som v r. 2023 v panike išla do centra pre týrané ženy vo Wisconsine, aby som sa poradila, čo mám robiť a ako riešiť situáciu. Poskytli mi psychologické poradenstvo.

V práci začal mať problémy. V jednom roku vystriedal štyri práce. Navrhla som teda, aby sme si vyskúšali Slovensko. Myslela som, že možno zmena prostredia a práce bude prospešná pre nás všetkých. Bola som naozaj naivná.

Po príchode na Slovensko sa to len zhoršovalo. Ja som si našla prácu ako prvá, a David si vybavoval trvalý pobyt a pracovné povolenie. Bol doma s deťmi, a za celý mesiac im každý deň na obed robil čisté špagety. Vraj to majú radi, že on nejde robiť nič iné, kde musí upratovať a umývať hrnce. Navrhla som, že však ja navarím, na čo mi vynadal, že on moje jedlo jedol doteraz, a že mu stačilo, nepraje si aby som viac varila tieto otrasné jedlá.

Fyzicky ubližoval deťom. Sadie vykrútil prsty dozadu, až plakala od bolesti. Bil ju po stehne, fackoval, hádzal do rohu miestnosti za maličkosti — ako napríklad že pri modlitbe nesedela vzpriamene alebo nedržala ruky riadne spolu. Raz jej vynadal dokonca aj za to, že pozmenila slová modlitby.

Deti trestal za to, že rozprávali po slovensky — jazykom ich matky, ich rodiny. Zakázal aj matke hovoriť po slovensky so svojimi vlastnými deťmi. Ponižoval ju za jej kultúru, vzhľad, materstvo. Vyžadoval od nej sexuálnu poslušnosť a keď odmietla, vyhrážal sa, že si nájde inú. Povedal jej, že v Biblii sa píše že muž je pán domu, hlava rodiny, a že ona má poslúchať a rešpektovať ho. Tvrdil, že on je na prvom mieste.

Taktiež začal mať zvláštne sny. Raz mi povedal, že mal sen so schodami do pekla a počuje hlas „oľutuj“. Potom iný deň mi povedal, že mal sen, kde mu hlas vraví, aby sa zabil, aby spáchal samovraždu.

Vytvoril v domácnosti atmosféru strachu. Jana a dievčatá sa báli rozprávať, báli sa spať, báli sa byť s ním samé. Dievčatá majú podnes panický strach, ak matka nie je v posteli s nimi, keď spia. Po poslednom nočnom incidente, v júni minulého roka, Sadie prosila matku, aby ju nenechávala doma s otcom. Má kompletne rozpoltené vnímanie otca. Tešila sa, keď sa s ňou pohral, následne sa triasla od strachu, mame šepkala a pýtala sa, prečo ju otec bije, prečo na nich kričí, prečo kričí na matku a či ešte niekedy bude dobrý. Ivy mala nočné mory, a keď povedala v sne slovo po slovensky, David začal kričať na matku, že pokazila aj druhú dcéru.

Priamo pred deťmi mi nadával, že je sexuálne frustrovaný.  Tvrdil, že má právo ísť za inou ženou, ak odmietam sex. Každý aspekt domácnosti musel byť pod jeho kontrolou.

V opitosti tiež močil po kúpeľni. Sadie ma raz zobudila, že chce ísť cikať, a našli sme opitého Davida na gauči a kúpeľňu celú od moču. Nedokázala som deťom klamať. David mi na druhý deň nadával, že som dcére povedala, že všetko občúral, lebo bol opitý. Vyhrážal sa mi, že sa pomstí, že ide von ohovárať ma.

Deti pravidelne plakali a chceli len mňa. Hystericky revali, ak ich chcel napr. odopnúť z autosedačky v aute alebo im chcel umyť zuby. On im vždy vynadal, že majú robiť, čo povedal a prestať za mnou revať. Reakcia detí ale bola taká, že chceli len mňa ešte viac. Vnímali všetko čo sa deje, no podľa neho to bola moja vina.

Sadie chcela byť pri mne, keď som žehlila – manžel ju surovo vytiahol z postele za rameno do vzduchu a hodil do kúta. Len za to, že chcela byť so mnou.

Keď Ivy ako čerstvo trojročná plakala, a náhodou v plači povedala slová po slovensky, tak ju počas celého plaču opravoval a vôbec ho nezaujímalo, že plače. Proste plačúcemu trojročnému dieťaťu bezcitne prehlušoval každé slovo ,ktoré plakala.

Keď sme išli von, tak ma poslal s deťmi do parku a on si išiel kúpiť burger. Vraj nemám nič hovoriť deťom a budú fajn, zabudnú, že sú hladné, keď sa budú hrať.

Ale v lete 2024 udrel zlom. Trojročná Ivy mala nočnú moru,  plakala a rozprávala po slovensky. Manžel sa nahneval, trieskal päsťami po posteli len pár centimetrov od ich hláv a nadával. Deti boli hysterické. Vtedy som vedela, že musíme odísť.

Išla som na kuratelu, podala som žiadosť o rozvod. Otec detí sa o tom dozvedel predtým, než som mu to povedala ja. Čakala som, bála som sa ako mu to povedať. Prišiel k mojím rodičom, mojej matke vynadal, že je psychopatka lebo nepije a mne niekoľko krát povedal, že sa budem smažiť v pekle.

Požiadal o návrat detí do USA, a tvrdil, že tu bol len na dovolenke.

Súdom určeným vhodným opatrením, sa s deťmi stretával v určenom čase. Počas týchto návštev odmietal zobrať deti alebo mňa do jeho miesta bydliska. Pred deťmi mi vravel, že tam nie som vítaná. Vždy ich len zobral do nejakej detskej herne, do parku. Ivy v tom čase ešte stále poobede spávala. Povedal mi, že buď mu musím dovoliť, aby ju zobral k nemu domov spať bezomňa, alebo ju mám uložiť na gauč v herni.

Dôkazy a ignorované varovania

Na kuratele som nahlásila incident s nočnou morou, ako otec trieskal po posteli a vystrašil deti. 

Deti vypovedali na kuratele – Sadie povedala, že ju bije, kričí, že nesmie hovoriť po slovensky. V zime 2024 som podala trestné oznámenie za týranie. Už vtedy Sadie povedala, že k otcovi ísť nechce, ani do USA.

Psychologické posudky potvrdili traumu a odporúčali, aby deti neboli odlúčené od matky. Tiež potvrdili, že Sadie v rozhovoroch rozprávala o zákaze slovenčiny, o bitkách.

Znalecký posudok označil Sadie za týrané dieťa – posttraumatický stresový syndróm, syndróm naučenej bezmocnosti, Štokholmský syndróm. Dieťa sa jasne v rozhovore vyjadrilo, že nechce ísť do USA, nechce ísť k otcovi, dokonca povedala, že otca nechce ani len navštíviť alebo s ním volať. Posudok tiež neodporúča osobný kontakt s deťmi ak otec neprestane s psychickým nátlakom, manipuláciou a šikanou. Napriek tomu slovenský súd rozhodol o návrate detí do USA podľa Haagskeho dohovoru.

Kuratela vo svojej správe neodporúča vykonať výkon rozhodnutia, lebo „výkon rozhodnutia nie je v záujme mal. detí, nakoľko môže neprimerane zasiahnuť do psychického prežívania detí.“

Intervencia z OZ Žena v Tiesni ma vyhodnotila ako obeť domáceho násilia. Odporučili, aby polícia uskutočnila testy vyhodnotenia nebezpečia – čo polícia nikdy neurobila. 

Správa z KA Krupina poukazuje na ustráchané správanie detí, na ich upätosť na matku, kvôli strachu spia so mnou v jednej posteli a správa poukazuje aj na rozhovor so staršou dcérou a matkou, z ktorého vyplynulo, že deti majú negatívne skúsenosti s nadávaním, krikom a fyzickým trestaním zo strany otca. 

Rozhodnutie v USA bez mojej účasti a vedomia

Otec na súde v Banskej Bystrici tvrdil, že nemá záujem odtrhnúť deti od matky. No hneď po uznesení okresného súdu si v USA požiadal o predbežné zverenie detí do jeho výlučnej starostlivosti. Nečakal na moje odvolanie, a v USA prezentoval uznesenie okresného súdu ako hotovú vec. Americký súd oklamal, a v žiadosti tvrdil, že sme vo februári bývali v Pennsylvánii a na Slovensku sme boli len na dovolenke. Oddôvodnil si, tak prečo by mal americký súd hneď konať. 

Obdržala som nejaký výhražný e-mail, v ktorom niekto píše, že je americký právnik otca detí. V tomto e-maile sa mi tento človek vyhráža, že ak do jedného dňa neodovzdám deti otcovi spolu s ich pasmi, podajú návrh na súd v USA. Po tomto emaili, som od nikoho už nič nepočula – žiadny právnici, súdy, emaily, otec detí – nič. Nebolo mi doručené žiadne predvolanie, ani oznámenie o začatí súdneho konania.

Rozhodnutie amerického súdu o dočasnom zverení detí otcovi, tak bolo vydané bez mojej účasti, bez možnosti vyjadriť sa, bez predloženia dôkazov a bez toho, aby som vôbec vedela, že sa konanie začalo.

O existencii tohto rozhodnutia som sa dozvedela až neskôr, keď sa otec detí pokúšal presvedčiť učiteľky v materskej škole na Slovensku, že majú ignorovať slovenské vhodné opatrenie, lebo to je vraj len dohoda rodičov, a že mu majú deti vydať na základe amerického súdneho dokumentu. Menil si autá, objavoval sa v dedine počas dňa, kým som bola v práci, a sliedil po uliciach aj niekoľko hodín. Správa svedkov zo škôlky uvádza, že si natáčal deti v triede cez okno z vonku budovy, že autom vošiel medzi deti, ktoré boli von na prechádzke, vystúpil a začal prehľadávať deti.

Tiež nás začal sledovať na gymnastike, kam deti chodili. Raz, keď sme sa nedostavili na tréning, prehľadal celú budovu, včetne bazéna, záchodov, všetkých miestností, cudzích áut na parkovisku a popod autá, že či sa tam asi neskrývame. Potom išiel na druhú lokalitu tejto firmy, a urobil to isté. Zhrození tréneri a prítomní ľudia sa báli a nevedeli, čo sa deje.

Po týchto znepokojujúcich sledovaniach otca som s deťmi odišla na týždeň a pol do bezpečného domu s utajenou adresou. Nezvládala som stres a tlak a potrebovala som aspoň na čas zregenerovať sily aj psychiku. Bolo to ťažké obdobie, neprajem to nikomu. Deťom som povedala, že sme na prázdninách, a že sociálne pracovníčky sú tety, čo sa s nimi chcú hrať.

Od kedy sme od otca detí odišli, na deti neprispel ani eurom. Ak som sa pokúšala opýtať sa na nejakú finančnú pomoc, vynadal mi, že som únoskyňa detí a že som rozbila rodinu. Raz som sa ho opýtala, či chce prispieť na veci pre deti, ktoré som priamo pred ním a počas jeho času s deťmi kupovala. Vykrikoval priamo v obchode pred všetkými, že on únoskyni detí žiadne peniaze dávať nebude.

Na Vianoce im kúpil zopár vecí, ktoré ako som sa neskôr dozvedela, boli kúpené len účelovo. Našla som v nich totižto zašité sledovacie zariadenia.

David v decembri 2024 dobrovoľne upustil od osobného kontaktu s deťmi a presťahoval sa do Pennsylvánie. Odtiaľ podáva na súd návrhy na zverenie detí a na zbavenie matky rodičovských práv. 

Manipulácia detí

Od kedy je David v USA, s deťmi komunikuje telefonicky. Počas skoro každého telefonátu deťom ale rozpráva, že som ich ukradla, že som ich uniesla, nechcem aby sme boli rodina, odišla som z domu a nechcem sa vrátiť naspäť, že nechcem aby deti mali otca, a tiež pravidelne vymenúva členov mojej strany rodiny a deťom vraví, že sú zlí a že „si majú dávať na nich pozor“. Následne nezabudne deťom povedať, že Slovensko nie je ich domovom. Keď ale hlavne Sadie začne namietať, alebo plakať že ona tu chce ostať, hneď jej povie, že „to ti len kázali povedať“.

Sadie je mnoho krát počas telefonátov úplne zúfalá, kričí na otca, aby prestal rozprávať, a odmieta potom telefonovať. No ak mu telefón nezdvihnem, ja budem v súdnom systéme označená za matku, ktorá bráni v styku detí s otcom. Naše súdnictvo je naozaj choré. Mám pocit, že otec je aj po tomto všetkom odmeňovaný, a ja, tá ktorá deti chráni, som súdom trestaná. Akú správu to vysiela druhým chlapom, ktorí šikanujú a týrajú svoje rodiny? Teraz konečne vidím, prečo toľko málo žien oznamuje tieto udalosti. Lebo im nikto nepomôže

Súdy

Krajský súd označil množstvo dôkazov, správ, znalecký posudok a nahrávky ako násilie v rovine tvrdení matky. Zároveň poukázali, že deti idú do USA – krajiny, ktorá je podľa sudcu krajského súdu v Žiline vyššej životnej úrovne než ktorákoľvek krajina v EÚ.

Nezvestnosť a verejná šikana

Otec požiadal o výkon rozhodnutia a okresný súd v Banskej Bystrici mu vyhovel. Dňa 14.5.2025 si súd naplánoval výkon rozhodnutia, o ktorom matka nevedela. Neboli sme doma, mala som vtedy dovolenku. Prišiel celý zástup ľudí – sudkyňa, súdna úradníčka, psychologička, kuratela, otec detí, jeho právna zástupkyňa, šofér a dvaja ozbrojení policajti. Policajti mali nepriestreľné vesty, jeden si po vystúpení z auta založil taktické rukavice a prevesil samopal cez hrudník! Po tom čo nás doma nenašli, išli prehľadávať dom mojej tety, následne sa vrátili a prevŕtali zámok na dome a prehľadali dom. Potom ešte išli k mojej krstnej na druhej strane dediny a prehľadali aj jej dom. 

Na druhý deň nahlásil otec deti nezvestné. O nezvestnosti detí, ktoré boli priamo pri mne, som sa dozvedela, keď som videla ich fotky v médiách.

Manžel začal vylepovať plagáty po celom meste – najprv s fotkami detí, potom aj s mojou fotkou a popisom „môžu byť s touto ženou“. Moja rodina len v jeden večer strhla asi 500 plagátov.

Manželovi som 24.5.2024 napísala správu, že deti nie sú nezvestné, žiadala som ho, aby prestal vylepovať plagáty s ich tvárami po mestách na Slovensku. Už v minulosti ich nahlasoval ako nezvestné, keď som mu nezdvihla telefón, toto nebolo prvý krát. Tentokrát však začal plagátovať verejné priestory. 

Neskôr sa dozvedám, že jeho známa spustila GoFundMe kampaň, ktorú otec detí následne uverejňoval na svojich sociálnych sieťach. Sľubovala odmenu 5 000 dolárov za informácie o dievčatách a ich nájdenie. Na internete ma volá únoskyňou. Kampaň je nenávistná, píše sa tam, že som deti odtrhla z ich domu a preniesla na Slovensko a že sa boja a plačú. Je to napísané nábožensky nenávistným tónom. Ponúkajú finančnú odmenu za informácie o dievčatách a tiež zbierajú peniaze na detektíva. 

Od kedy som túto kampaň videla, som dosť znepokojená. Bojím sa o život detí. Bojím sa, že nejaký cudzí človek na ulici si bude chcieť zarobiť 5000 dolárov a bude sa snažiť vytrhnúť dievčatá z mojich rúk, nejako ma zneškodniť, „zachrániť ich“. Len čo sa na mňa alebo na deti niekto na ulici pozrie, hneď sa bojím, že to môže byť niekto, kto nám bude chcieť ublížiť, lebo bude chcieť 5000 dolárov. To je veľa peňazí.

Strach a bezmocnosť

David deťom počas telefonátu raz povedal, že idú k nemu. Sadie sa triasla, rozplakala sa, že nechce ísť preč od maminky, že nechce byť s ním. Vo viacerých telefonátoch mu povedala, že nechce ísť s ním do USA. Otec to ale vždy odignoruje. Jeho nezaujíma, čo chcú deti.

Okresný súd v Banskej Bystrici má moju žiadosť na odklad výkonu rozhodnutia. Pripojené sú manipulatívne telefonické rozhovory, psychologické správy, aj nahrávky, kde deti jasne vravia, že s ním ísť nechcú. 

Neprosím o súcit. Prosím o spravodlivosť. O vypočutie hlasu mojich detí, ktoré si zaslúžia bezpečný domov, nie návrat do prostredia, kde trpeli. Slovenské aj medzinárodné zákony by mali chrániť tých najzraniteľnejších – nie ich trestať za to, že prežili. Tento boj nie je len o našej rodine. Je o všetkých deťoch, ktoré sa stali obeťami systému, ktorý im nerozumie.

Prosím vás ako Lúč pre Dieťa a matka Janka– ak ste rodič, odborník, právnik, novinár, alebo len človek s citom pre spravodlivosť – pomôžte nám, aby sa tento príbeh neskončil tragicky. Aby Slovensko nebolo krajinou, ktorá sa odvráti od detí, ktoré volajú o pomoc.

Lebo „Dieťa je DAR, nie tovar !

Najlepší záujem detí bol ignorovaný: Prípad, ktorý prehliadol hlas odborníkov aj samých detí

Súd nariadil návrat dvoch dievčat do USA, hoci matke vízum zamietli a odborníci varovali pred vážnou ujmou.

Najlepší záujem detí bol ignorovaný: Prípad, ktorý prehliadol hlas odborníkov aj samých detí

Súd rozhodol o návrate dvoch malých dievčat do USA napriek hrozbe vážnej ujmy a nemožnosti návratu ich matky

V návratovom konaní podľa Haagskeho dohovoru slovenské súdy – Okresný súd v Banskej Bystrici a Krajský súd v Žiline – rozhodli o návrate dvoch maloletých sestier do Spojených štátov amerických. Toto rozhodnutie však prišlo napriek množstvu dôkazov o hrozbe vážnej psychickej ujmy, ktorú by deťom spôsobilo odlúčenie od ich matky, ako aj napriek faktu, že matke bol návrat do USA znemožnený – vízum umožňujúce jej stráviť v USA 6 mesiacov jej bolo zamietnuté.

Znalci varovali pred psychickou ujmou

Súd mal k dispozícii znalecký posudok PhDr. M.H., PhD., ako aj vyjadrenia Centra poradenstva a prevencie v Lučenci, ktoré potvrdili, že návrat detí do USA bez matky by predstavoval vážne riziko pre ich duševné zdravie. Kolízna opatrovníčka opakovane žiadala doplniť dokazovanie, navrhla aj výsluch znalkyne – no súdy tieto návrhy zamietli a odborné stanoviská nevyhodnotili v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP).

Deti sú integrované v Slovensku a citovo naviazané na matku

Obe dievčatá žijú v Slovenskej republike už viac ako tri roky. Mladšia navštevuje materskú školu, staršia má na Slovensku školskú dochádzku a nemá znalosť anglického jazyka. Psychológovia potvrdili ich silnú citovú väzbu na matku, u staršej sestry sa nevyvinul vzťah k otcovi. Kolízna opatrovníčka upozornila, že ich násilné vytrhnutie z prostredia, kde sa cítia bezpečne, by mohlo spôsobiť dlhodobú ujmu.

Matke nebolo umožnené vrátiť sa do USA.

Kľúčovým faktom, ktorý súdy nebrali do úvahy, je, že matka nespĺňa podmienky na návrat do Spojených štátov – jej žiadosť o víza bola zamietnutá. V čase rozhodovania súdov teda neexistovala žiadna istota, že by mohla deti sprevádzať a zotrvať s nimi v USA. Navyše jej hrozí trestné stíhanie za tzv. únos, čo by mohlo viesť k jej zadržaniu. Súd však túto závažnú prekážku ignoroval.

Súdy obišli judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý vo viacerých prípadoch výslovne zdôraznil, že rozhodnutia v návratových konaniach musia brať do úvahy psychické zdravie detí, názor kolízneho opatrovníka, nariadiť znalecké dokazovanie, zohľadniť dĺžku pobytu detí v novej krajine a ich zžitie sa s prostredím, ako aj existenciu reálnej možnosti, že ich rodič (zvyčajne matka) bude môcť deti sprevádzať a o ne sa starať.

Slovenské súdy však tieto aspekty nepreskúmali do hĺbky – rozhodli na základe formalistického výkladu dohovoru, bez prihliadnutia na skutočný životný kontext a na to, čo je pre deti najlepšie.

Hlas detí nebol vypočutý. Obe deti sa v deň dobrovoľného výkonu rozhodnutia, ktorý z vôle otca a najmä na radu jeho právnej zástupkyne, prebiehal za prítomnosti policajtov, hystericky bránili, ušli do izby a držali sa matky. Tento moment jasne odhalil, kde cítia bezpečie. Napriek tomu sa výkon rozhodnutia uskutočnil pod nátlakom, v príkrom rozpore s odporúčaniami znalcov a opatrovníka.

Odborné stanoviská, detské prežívanie aj ľudskosť boli ignorované

Celý prípad vyvoláva vážne obavy o schopnosť slovenského justičného systému plniť si záväzky vyplývajúce z Dohovoru o právach dieťaťa a judikatúry ESĽP. Z odborného aj ľudského hľadiska ide o rozhodnutie, ktoré deťom spôsobilo trauma – a ktoré mohlo byť prijaté len vtedy, ak sa súd rozhodol ignorovať realitu.

Ak má byť „najlepší záujem dieťaťa“ skutočným princípom a nie len prázdnou frázou, musia súdy konať dôsledne, odborne a citlivo. Tento prípad ukazuje, že máme pred sebou ešte dlhú cestu.

Dieťa je dar.
A každý dar si zaslúži ochranu, nie obchodovanie.

💛 Lúč pre Dieťa – svetlo nádeje v temnote.

Ak chceš pomôcť, podpor nás zdieľaním, modlitbou či finančne na IBAN:
SK78 8330 0000 0025 0259 2287

Obvyklý pobyt“ – právna pasca, ktorá trhá deti od matiek

Dve deti odtrhnuté od matky v mene „obvyklého pobytu“. Zákon zlyhal. Deti nie sú vec. Dieťa je dar, nie tovar.

Predstavte si, že ste dieťa. Zrazu vás chcú odtrhnúť od mamy, domova, kamarátov, školy, jazyka – od všetkého známeho. Máte len sedem rokov. Sedíte v izbe, trasiete sa a viete len jedno: nechcete odísť. Objímate mamu a dúfate, že vás pred svetom ochráni. No svet sa tvári, že vaše slzy nepočuje.

Presne to sa dnes deje na Slovensku.

Dve malé deti majú byť proti svojej vôli odobraté matke a vrátené do USA k otcovi. Slovenské súdy rozhodli o návrate – napriek tomu, že všetky odborné stanoviská, vrátane súdneho znalca, psychológov aj kolízneho opatrovníka, varovali pred psychickou traumou a odporúčali ponechať deti trvalo na Slovensku.

Znova a znova matka predkladala dôkazy: posudky, správy, žiadala výsluchy. Márne. Súd tieto dôkazy odmietol. Matka chcela ochrániť svoje deti, no zrazu čelí systému, ktorý s ňou nebojuje za deti – ale proti nej. A proti nim.

Najväčšou zbraňou sa pritom stalo jedno slovo: „obvyklý pobyt“.

Právny konštrukt, ktorý mal pôvodne chrániť deti pred únosmi, sa dnes v praxi mení na pascu. Používa sa ako nástroj – nie pre deti, ale proti nim. Bez ohľadu na to, kde sú šťastné, kde sú doma, kam patria. Bez ohľadu na ich vôľu.

Obvyklý pobyt? Kto ho určuje? Dieťa, ktoré nevie po anglicky, volá Slovensko domovom a trasie sa pred návratom za oceán?

O tieto deti sa dnes hrá neviditeľný súdny zápas. Žiadna zúčastnená inštitúcia – ani súdy, ani Ústavný súd, ani Európsky súd pre ľudské práva – nevypočula hlas detí. Žiadna nezasiahla, keď matka žiadala ochranu.

Deti si na Slovensku vybudovali nový život. Chodia do školy, majú kamarátov, rozprávajú len po slovensky. Ich matka – žena, ktorá odišla z násilného vzťahu a zložitého prostredia – im tu vybudovala bezpečný domov. A teraz jej hrozí, že jej deti zoberú. Nie preto, že by zlyhala ako matka. Ale preto, že ich nechce vrátiť tam, kde im hrozí psychická ujma.

Matka, ktorá chráni svoje deti, dnes čelí trestnému stíhaniu. Dieťa, ktoré plakalo pri výkone rozhodnutia a prosilo, aby nemuselo ísť, dnes čelí verdiktu, ktorý sa tvári ako „v záujme dieťaťa“. No záujem dieťaťa nie je paragraf. Záujem dieťaťa má oči. Má hlas. Má city. A volá o pomoc.

Voláme spolu s ním.

Pretože dieťa nie je kufor, ktorý sa posiela tam a späť.
Dieťa nie je majetok rodiča. Dieťa nie je nástroj pomsty.

Dieťa je dar.
A každý dar si zaslúži ochranu, nie obchodovanie.

💛 Lúč pre Dieťa – svetlo nádeje v temnote.

Ak chceš pomôcť, podpor nás zdieľaním, modlitbou či finančne na IBAN:
SK78 8330 0000 0025 0259 2287

Boj matky o svoje dieťa: Príbeh s nádejou

Matke vzali dieťa po nehode, no po 7 mesiacoch boja ho získala späť. Príbeh odvahy a nádeje.

„Pred dvoma týždňami mi vzali dieťa v nemocnici,“ povedala ticho. **„Neurobila som nič zlé, ale napriek tomu mi ju odobrali.“

Začalo to nešťastne náhodou. Malá spadla z prebaľovacieho pultu – bola veľmi aktívna, v sekunde sa jej podarilo vykĺznuť, keď matka brala plienku. Vystrašená, no zodpovedná mama ju ihneď vzala k lekárom. Ten ich poslal domov s uistením, že sa nič vážne nestalo. No o pár dní sa objavila hrča na hlavičke.

Matku pohltila panika. Napriek uisteniu okolia, že je to bežné, vzala si dcérku na urgentné vyšetrenie. Tam sa však situácia dramaticky zmenila – spolupráca so sociálnou službou. Na deviaty deň prišlo kruté rozhodnutie: matka mohla dieťaťu ublížiť.

Keď som počúvala matkin príbeh, cítila som jej bolesť. Bolesť, ktorú neviem opísať slovami. Vysvetlila som jej všetky možnosti, poskytla kontakty na právničku, ktorá pomohla mnohým matkám v podobnej situácii.

Začal sa súdny proces. Tvrdý boj matka však nevzdala ani chvíľu. Po mesiacoch dlhých 7 mesiacoch boja, nás čakalo najťažšie.

Pojednávanie, ktoré malo trvať päť dní, sa zrazu preložilo o týždeň skôr. Trvalo len dve hodiny. A potom padlo rozhodnutie:

S okamžitou platnosťou sa dieťa vracia matke.

O štvrtej popoludní už matka držala svoju dcérku v náručí. Po siedmich mesiacoch odlúčenia, bolesti a nekonečných súdnych pojednávaní svoju princeznú konečne znova objať navždy.

Napriek víťazstvu sa však nič nevrátilo do starých koľají. Trpké odlúčenie narušilo vzťahy s rodinou, priateľmi, a hlavne – s dieťaťom. Bolo to ešte to isté dieťa?

No viem jedno – táto malá princezná a jej úžasná mama to zvládnu. Existuje nádej a šťastný koniec.

Lúč pre Dieťa – svetlo nádeje v temnote.

Dagmar Szabó

Dieťa je DAR, nie tovar. Pomôžte mi, aby sa dar vrátil domov.
Prispejte: FIO banka SK78 8330 0000 0025 0259 2287

Čo sa deje po odobratí dieťaťa v zahraničí?

Čo prežíva dieťa po odobratí v cudzine? Strach, jazyková bariéra, trauma. O tom sa verejne nehovorí.

Keď je dieťa v zahraničí odobraté zo svojej rodiny, v tej chvíli nevie, čo sa deje. Nerozumie, čo sa stalo, ani prečo už nemôže ísť domov.
Dostane len stručnú informáciu:
„Na čas budeš bývať mimo svojich rodičov. Neskôr ti všetko vysvetlíme.“

Ale kto mu to naozaj vysvetlí?
Kto cíti, čo prežíva dieťa?
Nie dospelý. Nie úrad. Dieťa.

Zrazu je v úplne cudzom svete

Sociálna služba dieťa dočasne umiestni – spravidla do krátkodobej pestúnskej starostlivosti.
Do 2 až 5 týždňov prebehne prvé súdne pojednávanie.

Dovtedy – a niekedy aj celé mesiace – prebiehajú obmedzené rodičovské kontakty:
zvyčajne 2× týždenne,
trvanie 1,5 až 2 hodiny,
vždy za prítomnosti pracovníka sociálnych služieb.

Slovenské dieťa – v cudzom svete

Deti slovenských rodičov často vyrastajú doma v slovenčine. Ich prvý jazyk je slovenský.
A zrazu sa ocitnú u indickejportugalskej, alebo inej náhradnej rodiny, ktorá nehovorí ich jazykom.

Nerozumejú slovám.
Neznáme jedlo.
Cudzí denný režim.
Nová posteľ. Nový pach. Nové tváre.

Strach. Zmätok. Pocit opustenosti.
Kto cíti s dieťaťom?

Kto dieťaťu povie, že nič zlé neurobilo?

Pre dospelých existuje pomoc.
Psychológ, právnik, podpora.
Ale dieťa je odkázané na to, čo mu niekto povie alebo zamlčí.

A často mu je povedané:
„Tak to musí byť.“
„Nemôžeš ísť domov.“

Bez dôkazov. Bez preukázania viny rodiča.
Len pre istotu. Len „dočasne“.
A to dočasne sa často mení na roky.

Následky, ktoré si spoločnosť neuvedomuje

Zničená dôvera k rodičom.
Trauma z odlúčenia.

Trvalé jazvy na vzťahoch.
Dlhodobé psychické následky aj po návrate.

A to sú šťastnejšie prípady – keď sa dieťa vráti domov.
Ale čo tie, ktoré sa nevrátia?

Odobratie dieťaťa musí byť posledným krokom

Nie prvým. Nie automatickým.
Nie preto, že je to najjednoduchšie riešenie pre úrad.
Dieťa nie je „prípad“.
Dieťa je človek. Dieťa je dar.

Spoločnosť má pomáhať. Nie trestať.

Ak rodičia zlyhávajú, majú dostať usmernenie, pomoc, šancu.
Ak je situácia vážna, musí sa všetko dôkladne prešetriť.

Až keď sú vyčerpané všetky možnosti, môže prísť k zásahu.

Nezabúdajme: Dieťa je DAR, nie tovar.

Rodinu neroztrháme, keď ju môžeme liečiť.
Podávajme pomocnú ruku – nie rozkaz.
A nezabúdajme, že každé dieťa si zaslúži žiť so svojimi rodičmi – pokiaľ je to čo i len trochu možné.

www.lucpredieta.com

Dieťa je DAR, nie tovar. Pomôžte mi, aby sa dar vrátil domov.
Prispejte: FIO banka SK78 8330 0000 0025 0259 2287