Dieťa je dar

Dieťa je dar

Zamýšľam sa nad skutočnosťou, ktorá mi už nejakú dobu leží na srdci a nemôžem ďalej zostať voči nej ľahostajná. Sú to problémy dnešnej mladej rodiny, kde v centre pozornosti je dieťa.
Dieťa, ktoré je symbolom a spečatením lásky muža a ženy a ktorého zrod vnímame ako zázrak, ako dar nadovšetko najvzácnejší. To bezbranné stvorenie, ktoré je od narodenia odkázané na pomoc a opateru nás dospelých, a ktoré si právom zaslúži žiť život šťastný a bezpečný.

Všeobecne sa v spoločnosti kladie dôraz na výchovu a vývoj v najlepšom záujme dieťaťa.  Je to naozaj tak? Skutočnosť v našej krajine tomu v mnohých prípadoch nenasvedčuje. Nedovolím si tvrdiť, že v minulosti to bývalo lepšie. Bolo to iné. Výchova dieťaťa a prístup k nemu sa mení s tým, ako sa mení naša spoločnosť ako dozrievajú  ľudia v nej, tým, že sa stávajú vedomí.  Nechcem sa dotknúť  tých jedincov, ktorí k výchove a rodičovstvu pristupujú s láskou a zodpovedne. Možno si len viac kladiem otázku, prečo niektorí  nie sú až tak schopní  alebo ochotní vzdať sa svojich nárokov a falošných ilúzií v prospech dieťaťa. Prečo pri partnerských konfliktoch  tak nerozvážne až bezcitne používajú dieťa ako nástroj na vybavovanie si účtov, ako nástroj na pomstu svojho zraneného ega. Prečo v niektorých prípadoch idú dospelí svojim správaním a zneužívaním dieťaťa až na hranicu zločinu? Prečo inštitúcie v štáte, ktoré sú povinné konať v záujme dieťaťa, dieťa nechránia? Čo sa stalo so spoločnosťou, ktorá klesla až tak hlboko, že zostala ľahostajná k bezpráviu a svojim pasívnym postojom toto bezprávie posilňuje? Je to hlboký morálny úpadok, nedostatok empatie, absencia zdravého rozumu alebo apatia z materiálneho nadbytku?  Odpoveď bude asi pre  každého iná. Iste,  nie sme dokonalí vo výchove a nie vždy dokážeme zaujať tie správne postoje. Chyby robí každý, učíme sa a zároveň dozrievame s našimi deťmi a ich výchova je naša vysoká škola o ktorej nikto z nás predtým  nevedel, že bude tak náročná ale zároveň aj tvorivá a zmysluplná.  Je to však aj výzva prekonať krízy a problémy, pred ktoré nás život stavia, vzdať sa svojich nárokov, učiť sa prijímať  bez odsudzovania a navzájom si odpúšťať. Myslím, že tu niekde je cesta. Uvedomiť si chyby, ktoré možno opakovali aj generácie pred nami, vrátiť sa k jadru samotného problému, vytiahnuť ho z temnoty na svetlo, pomenovať, prehodnotiť priority… tu niekde môže začať náprava. Jedine zmenou vlastných postojov a predsudkov môžeme zmeniť  minulosť a tvoriť.  Má to veľký zmysel a je to najkrajšie ľudské poslanie.  Len psychicky zdravá spoločnosť môže produkovať zdravú generáciu detí a mladých ľudí.  A máme čo naprávať, je to práca na plný úväzok. Stojí však zato.  Vnímavým postojom voči potrebám blížnych, schopnosťou kritickej sebareflexie, prekročením vlastných tieňov   môžeme  uskutočňovať zmeny a vytvárať podmienky pre zdravý vývoj našich detí, vnúčat. A to je najmenej ale zároveň aj najviac, čo každý z nás môže urobiť hneď. Je to výzva pre nás všetkých.

Ktosi múdry raz povedal, že zlo ako také neexistuje, je to len absencia lásky, rovnako ako tma, je  nedostatok svetla. Prajem nám všetkým veľa svetla pri hľadaní lásky. Je to najkrajší dar pre naše deti.

 

Autorka článku: Eva Danková,  pracuje ako terapeutka,

Viac na adrese:

www.psychoterapia-emdr.webnode.sk

 

Zamyslenie Evy Dankové

Každý túži byť šťastný a očakáva, aby väčšinu života prežíval radosť. Človek je však presvedčený, že šťastie je prejav vonkajších okolností, preto ho chce dosiahnuť predovšetkým úspechom vo vonkajšom svete.
Ak sa mu nedarí, má snahu vidieť prekážky v daných okolnostiach, v ľuďoch, blízkych. Tento postoj podporuje moderná spoločnosť, ktorá ponúka človeku ilúziu nezávislosti, individualizmus, motivuje ho k spôsobu užívania si života bez hraníc a často bezohľadne voči druhým. Človek sa postupne odcudzuje sám sebe, rodine, prírode, paradoxne však očakávané šťastie nenachádza. Keď neskôr zistí, že možnosti naplnenia a to, čo mu k šťastiu bráni spočívajú v ňom samotnom, začne sa na seba, svoj život, na svoju rodinu pozerať novými očami. Preberie za seba zodpovednosť. Často hovoríme o zodpovednosti voči členom spoločnosti, rodine, sytému, menej často sa však hovorí o zodpovednosti, ktorú máme sami voči sebe. Spočíva na princípe slobodnej vôle a slobodného jednania. V tom je obsiahnutá veľká moc jednotlivca, s ktorou sa spája rovnako veľká zodpovednosť.
Náš život je oveľa viac než si dokážeme pripustiť, formovaný rodinou, jej históriou a príbehmi, vzorcami správania, ktoré sa prenášajú celkom nevedome z generácie na generáciu. Niekde z hĺbky duše sa riadime poriadkom a zákonmi, ktoré sú v nás transegeneračne zakódované a ktoré nás spájajú s archetypom rodiny. Slobodní a silní však môžeme byť len vtedy, keď sa vrátime k svojim koreňom, vypátrame pôvod svojich pocitov a zranení a keď znovuobjavíme svoje dôstojné miesto, ktoré nám právom prináleží. Vtedy budeme schopní pripustiť, že najvyššia hodnota, ktorá toto miesto vytvorila a je schopná ho udržiavať, je láska, vnútorná harmónia, pocit spolupatričnosti a vzájomná úcta medzi jej členmi.
Preberme zodpovednosť za stav svojho vedomia, za myšlienky, postoje a činy.
Vráťme súčasnej rodine miesto, ktoré jej odjakživa patrí. Vráťme jej hodnoty, ktoré jej prináležia, vráťme jej lásku, ktorá je prítomná v každom z nás. Ona nás za to odmení pocitom šťastia a spolupatričnosti. V každom z nás spočíva obrovská sila a moc, ktorou disponujeme a môžeme zmeniť svet k lepšiemu. Každý z nás môže prispieť významnou mierou. My sami môžeme rozhodnúť ako budeme žiť, kým chceme byť a ako sa budeme navzájom k sebe správať. Nemá zmysel zmenu očakávať od druhých. Nemá zmysel viniť druhých. Začnime od seba. Začnime v rodine. Buďme katalyzátorom tejto zmeny, ktorou v súčasnosti prechádza život na tejto zemi. Lebo len ak zmeníme seba, môžeme meniť svet. A náš príklad ovplyvní ďalších jedincov, predovšetkým ďalšie generácie.
A na záver citujem slová od autora Mahátma Gándhího: „Sám buď zmenou, ktorú si pre tento svet praješ.“

Autorka článku:
Eva Danková, terapeutka, viac na adrese:
www.psychoterapia-emdr.webnode.sk

Krivé obvinenie jedným rodičom zo sexuálneho zneužitia

Príbeh jednej rodinky…

Mama, otec a tri deti. Finančne náročné žitie na Slovensku donútilo rodinu urobiť vážne rozhodnutie.
Prvá odíde mama, pošle peniaze a potom sa uvidí… Po čase padlo ďalšie rozhodnutie. Vo Veľkej Británii sú oveľa lepšie možnosti, tak radšej pricestuje manžel aj s deťmi. Všade sú veľmi ťažké začiatky… bývanie, práca, škola…
 
Snažili sa to zosúladiť, no nedokázali si nájsť v jednom meste obaja rodičia prácu. Matka ostala s deťmi a otec začal odchádzať na týždňovky. Postupne to začalo škrípať. Došiel deň D a vzťah sa rozbil. Neskôr obaja mali nových partnerov, otec si brával detí k sebe iba prostredníctvom ústnej dohody. Jedného dňa deti nevrátil. Najstaršie dieťa v tom čase už bolo na prahu dospelosti a však ,vzťah s novou otcovou partnerkou nezvládlo. Rozhodlo sa byť s mamou. Mladší súrodenci vzhľadom na ich vek nemali tu možnosť , tak pod nátlakom ostali s otcom. Matka prosila exmanžela, ústne, telefonicky, písomne. Nič nepomáhalo. Deti matke nevrátil a nedovolil stretnutia. Matka požiadala súdne o vrátenie deti. V tom čase už bola s novým partnerom tehotná a všetko bolo ešte ťažšie a emočné silnejšie.  Exmanžel naďalej  neumožnil  stretávať sa…
 
V prvých pojednávaniach súd umožnil matke kontakt s deťmi. Veľmi sa tešila,  snažila sa zo všetkých síl. Napriek súdnemu príkazu otec s novou partnerkou neustále robili prieky. Menili miesto stretnutia, z jedného konca mesta na druhý. Úmyselne  marili kontakty. Po istom čase a  matku jej vtedajšieho partnera polícia zatkla a oboch obvinila zo sexuálneho zneužívania maloletých detí zbalila polícia aj jej partnera.
Bol to najväčší úder v ich živote. Boli zadržaní, vypočutí a prepustení. Tu sa začala ešte väčšia nočná mora. Ktorá bola založená na klamstvách a lži.   O čo tu vlastne ide?!  Nikdy by  svojím deťom a ani nikomu neublížila!  Exmanžel s partnerkou okamžite informovali o tejto záležitosti, aby sa rodina a aj známi čo najskôr tak klamlivú vec dozvedeli. Matku odcudzovali, ponižovali. Väčšina sa k nej otočila chrbtom, zanevreli na ňu. Ostala jej iba  najbližšia rodina a pár verných čo ju skutočne poznali.
Prešli mesiace vyšetrovania, matke nedovolili vidieť  detí vôbec. Otec zničil kontakt celej vetvy po matke. Starí rodičia, tety, ujovia…a nesmeli sa stretávať ani s najstarším súrodencom.
 
Je to vôbec možné?! Toľko zloby a nenávisti po rozchode! Prečo?
Vyšetrovaním  polícia zistila, že  obvinenie sa nezakladalo na skutočnosti. Deti nikdy neboli vyšetrené psychológom!!!
Matka bola natešená, že jej konečne po 2 rokoch vrátia deti, alebo aspoň aspoň bude mať umožnený kontakt s nimi.
No bola to však skorá radosť. Znova sa všetko z opakovalo… ďalšie obvinenie!!!
Matka má môj veľký obdiv, že sa dokázala postaviť a prehlásiť: “ NIKDY SOM SVOJIM DEŤOM NEUBLÍŽILA! „
Ďalšie roky súdov, dokazovania… Prišiel deň D. Matka je nevinná! Polícia prípad uzavrela! Na súdnom pojednávaní očakávala, že konečne bude môcť vidieť svoje deti.
 
Prišiel ďalší šok „Deti ťa už nechcú!“
Od vtedy bojuje o svoje detí , to že je nevinná nikto neberie do úvahy.
Deti boli zmanipulované,  navedené na krivé obvinenia , ktoré sa im nikdy nestali. Matka celý čas svoje deti nesmierne miluje. Chýbajú jej…..  Po dlhej analýze celého sa dostávame do jadra problému. Dôvod  prečo otec /ex manžel/ s partnerkou toto robia je  partnerkyn komplex s nenaplneného materstva.
 
Deti žijú roky v prostredí diktátora a účelovej manipulátorky stratili sa v tom celom príbehu nevedia rozlíšiť pravdu od lži. Je to veľká tragédia rozchod rodičov spôsobil celu situáciu a trpia nevinní.Kedy sa deti dozvedia celú pravdu?  Ako sa mohla stať tak závažná vec, že sociálny pracovníci si to nevšimli? Ako je možné, že pri výsluchu to nezistila polícia?
 
Príbeh začal v roku 2013  a dnes je rok 2017… roky odlúčenia od detí, detí od maky, súrodenca…babky, dedka, tiet, ujov, sesterníc…
 

Deti vyrastajú pod nátlakom, v klamstve… Najviac doplácajú deti, zaslúžia si to?

Pravda vždy zvíťazí! Nikdy sa nevzdávaj…vždy vedie cesta

Autorka: Dagmar Ďurečková